Už dnes hlboko do peňaženiek
Článok 42 Ústavy SR deklaruje, že každý občan má právo na vzdelanie, v prípade základných a stredných škôl bezlatné a "podľa schopností občana a možností spoločnosti aj na vysokých školách". A práve v tejto formulácii vidím kameň úrazu.
Súčasná ekonomická situácia na Slovensku a s ňou súvisiaci už chronický nedostatok finančných prostriedkov v jednotlivých sférach, medzi ktoré patrí aj školstvo, vyvoláva otázky, kde by sa dalo ešte ušetriť. Objavili sa názory, že bezplatné vysokoškolské vzdelanie je síce dobré a príjemné najmä pre študentov, no v krajine s vysokou verejnou spotrebou a nedostatočnými zdrojmi je to luxus. Navyše, vraj aj nespravodlivé voči tým, ktorí na vysokej škole študovať nebudú, ale zo svojich daní prispievajú na vzdelanie iným, neskôr zarábajúcim podstatne viac.
Rozdielne pohľady ľavice a pravice Ľavicoví demokrati presadzujú, aby sa v pripravovanom novom vysokoškolskom zákone zachovala možnosť bezplatného štúdia v dennej forme. Minister školstva a podpredseda SDĽ Milan Ftáčnik to zdôvodnil jednoduchými argumentmi, že v prípade zavedenia poplatkov by sa veľkej časti mladých ľudí znemožnilo vysokoškolské vzdelanie. Naopak, niektorí politici s pravicovou orientáciou prezentujú názor, že práve poplatky by nielen pomohli riešiť problém nedostatku financií v školstve, ale zároveň by to rozšírilo možnosti štúdia pre každého záujemcu bez obmedzujúcich limitov. Ako tretie pro bono uvádzajú, že poplatky budú mať pre študentov motivačný charakter.
Aj keď je vysokoškolské vzdelávanie stále oficiálne bezplatné, nedá sa povedať, že nestojí žiadne peniaze. Skôr naopak, lebo zdražovanie v podobe viacerých balíčkov ekonomických opatrení postihlo i študentov, resp. hlboko načrelo do peňaženiek ich rodičov. Uvádza sa, že internátne ubytovanie vysokoškolákov v Bratislave vzrástlo priemerne o 150 korún, mestská hromadná doprava na 200 Sk mesačne a cestovanie na železnici o 30 percent.
Spochybnená motivácia Podľa štatistík desatina občanov Slovenska dnes žije v chudobe. Preto sa natíska otázka: koľko rodičov najmä mimobratislavských študentov by si okrem výdavkov na ubytovanie, stravovanie, predplatného lístka na mestskú dopravu i občasnú cestu domov a ďalších nevyhnutných potrieb v prípade zavedenia platieb, aj keby neboli veľmi vysoké, mohlo dovoliť "držať dieťa na štúdiách"? Prieskum sa na túto tému, pokiaľ viem, zatiaľ nerobil. Myslím si však, že aj pri príslovečnej slovenskej skromnosti by toho priemerná rodina bola schopná len za cenu maximálneho odriekania všetkých jej členov, a tie s podpriemernou životnou úrovňou už vôbec nie.
Argument o motivačnom charaktere poplatkov treba tiež odmietnuť. Pripúšťam, že človek si akosi prirodzene viac váži to, za čo musí zaplatiť. Opäť dávam na úvahu: predpokladám, že u väčšiny mladých ľudí bude prevládať túžba po vzdelaní aj v prípade, keby si rodičia jednoducho nemohli dovoliť finančne ich dotovať. Čo im ostáva, ak sa svojho cieľa nechcú vzdať? Študovať a na pokrytie vlastných potrieb si privyrábať, čo už napokon nie je zriedkavosťou nielen v zahraničí, ale ani u nás. Poznám viacero mladých ľudí, ktorí to tak praktizujú, hoci ešte stále majú štúdium zdarma. Rozhodli sa, že odbremenia svojich rodičov, prípadne si privyrobia nad rámec rodinného rozpočtu.
Viem však, za akú cenu tak robia. Netaja sa, že akosi nič nestíhajú, absolvujú minimum, aj to iba nevyhnutných prednášok či iných študijných povinností. O nejakom samovzdelávaní navyše vo väčšine prípadov nemôže byť ani reči. Samozrejme, neplatí to všeobecne. Sú jednotlivci, ktorí v pohode zvládajú školu a prípadné zamestnanie, dokonca si vedia zorganizovať čas tak, aby im zvýšil i na tú veselšiu stránku študentského života. Nazdávam sa, že týmto smerom cesta k zvyšovaniu vzdelanostnej úrovne nevedie. Mohlo by sa totiž stať, že síce budeme mať dostatok ľudí s vysokoškolským diplomom v ruke, ale na druhej strane len málokto z nich vstúpi do praxe s dobrým pocitom, že zo štúdia vyťažili maximum.
Svetová kampaň za kvalitu vzdelávania Svetová vzdelávacia centrála Education International so sídlom v Bruseli pred časom vyhlásila celosvetovú globálnu kampaň za kvalitu vzdelávania. Jej cieľom je, aby všetky štáty sveta umožnili svojim občanom bezplatný prístup k vzdelaniu bez akejkoľvek diskriminácie. Projekt kampane podporila aj Medzinárodná organizácia práce v Ženeve a ďalšie významné inštitúcie, ktoré pokles úrovne vzdelávania považujú za vážnu prekážku medzinárodnej spolupráce, ekonomického a sociálneho rozvoja jednotlivých krajín a z perspektívneho hľadiska aj za riziko geopolitickej destabilizácie. A Slovensko, ktoré sa usiluje o zaradenie do európskych a transatlantických štruktúr, si jednoducho nemôže dovoliť, aby Európa vnímala jeho občanov ako druhotriednych.
Autorka (1953) je redaktorka denníka Národná obroda
