Pár slov k ľavicovosti

Dlhodobejšia tendencia poklesu volebných preferencií SDĽ, ale aj ďalších strán vládnej koalície deklarujúcich svoju pozíciu naľavo od politického stredu, rozprúdila diskusie o ľavicovosti, resp. neľavicovosti politiky SDĽ. Objavili sa aj rezolútne názory, že hlavnou príčinou prepadu volebných preferencií SDĽ je odklon od ľavicových hodnôt v jej praktickej politike.
Počet zobrazení: 1287

Dlhodobejšia tendencia poklesu volebných preferencií SDĽ, ale aj ďalších strán vládnej koalície deklarujúcich svoju pozíciu naľavo od politického stredu, rozprúdila diskusie o ľavicovosti, resp. neľavicovosti politiky SDĽ. Objavili sa aj rezolútne názory, že hlavnou príčinou prepadu volebných preferencií SDĽ je odklon od ľavicových hodnôt v jej praktickej politike.

Tieto tvrdenia, žiaľ, väčšinou nie sú podložené aspoň približnými definíciami ľavicových hodnôt resp. cieľov, ktoré SDĽ opúšťa. A tak v polemikách o ľavicovosti či neľavicovosti dochádza k pojmovým nepresnostiam i vecným nedorozumeniam. Kritika nerešpektovania ľavicových prístupov k transformácii slovenskej spoločnosti, najmä hospodárstva a sociálnej sféry, je totiž niečo kvalitatívne iné ako označovanie akéhokoľvek narúšania jestvujúceho status quo za niečo a priori pravicové. Inak povedané, nie je ľavicovosť ako ľavicovosť. Ak sú napríklad etalónom ľavicovosti pomery za bývalého režimu, keď sa štát jednoducho o každého musel postarať, nevyhnutne dochádza k sporu s takým chápaním ľavicovosti, ktoré kladie dôraz na vlastnú iniciatívu občanov v zabezpečovaní základných životných podmienok kombinovanú so zodpovednosťou štátu voči tým, ktorí sa nie vlastnou vinou dostali do existenčných problémov.

Išli sme do vlády sebavedome Spory o ľavicovosti sú zapríčinené aj tým, že Politický program SDĽ, schválený na 4. zjazde SDĽ v Nitre v máji r. 1995, bol distribuovaný členom SDĽ iba raz - ako súčasť vtedajších Ľavicových novín a z rôznych príčin sa nevytlačil a nedistribuoval znova. Mnohí členovia i funkcionári SDĽ teda ľavicovosť chápu predovšetkým intuitívne a úzko ju stotožňujú so sociálnym cítením, resp. so súcitom s chudobnými, vykorisťovanými, utláčanými, handicapovanými, atď., čo je síce významná, ale nie vyčerpávajúca súčasť ľavicovej identity. Napokon, sociálne cítenie nie je výlučne vlastníctvom ľavice. Veď myšlienka súcitu s biednymi, trpiacimi, a pod. je obsiahnutá aj v kresťanstve a premietla sa do politickej filozofie kresťanskej demokracie. Spomeňme si, bola to nemecká CDU, ktorá ústami legendárneho kancelára Ludwiga Erharda prišla s konceptom sociálne orientovaného trhového hospodárstva, o ktoré aj dnes, na bolestivo sa transformujúcom Slovensku ide.

Kým začneme uvažovať o rôznych aspektoch ľavicovosti politiky SDĽ, bude vari dobré uvedomiť si niektoré zásadné súvislosti pôsobenia SDĽ vo vláde, aby sme sa vysporiadali s častým tvrdením, že SDĽ robí pravicovú politiku, lebo je vo vláde s pravicovými, t. j. konzervatívno-liberálnymi stranami (KDH, DS, DÚ, SMK), resp. so sociálnoliberálnymi stranami (SOP, SZS, SDSS).

SDĽ išla do vlády dobrovoľne a za vstup do vládnej koalície hlasovali všetci delegáti zjazdu okrem jedného. Rezolúcia prijatá na prvej časti 5. zjazdu SDĽ uvádza mnoho vecných dôvodov, prečo bol pre SDĽ spôsob vládnutia HZDS, SNS a ZRS neprijateľný. Konštatuje, že vtedajšia koalícia vedie Slovensko zlým smerom a SDĽ je ako väčšina občanov presvedčená o potrebe zmeny doterajšieho spôsobu vládnutia a obsahu vládnej politiky a je stranou, s ktorou je možné takúto zmenu uskutočniť. Išla do vlády sebavedome, so zámerom uskutočniť veľké reformy, pričom vedela, že prevezme ťažko zadĺžené hospodárstvo so zanedbanými štruktúrnymi zmenami, s cenovými deformáciami, s veľkou medzipodnikovou zadĺženosťou, nedobudovanými a zdeformovanými inštitúciami trhu, s vykradnutými podnikmi, ktoré sa dostali do rúk nezodpovedných vlastníkov, so zanedbanou legislatívou, s trendom nárastu nezamestnanosti, s prehlbujúcimi sa rozdielmi medzi regiónmi atď. SDĽ si bola plne vedomá rizík, do ktorých ide, ako aj skutočnosti, že rýchle riešenia neexistujú, že liečba bude dlhá a bolestivá a konsenzus širokej vládnej koalície sa bude hľadať veľmi ťažko. Prevládla však zodpovednosť za krajinu pred čisto straníckymi kalkuláciami.

Nepopulárne opatrenia sú časté Ak sa dnes rozpráva o nedostatočnej ľavicovosti politiky SDĽ vo vládnej koalícii, treba pripomenúť, že SDĽ nevolila medzi ľavicovými a pravicovými partnermi do koalície, ale medzi pravicovo-populistickou a nacionalistickou pravicou, ktorú predstavuje HZDS a SNS, a demokratickými a proeurópsky orientovanými konzervatívno-liberálnymi zoskupeniami. SDĽ teda mala štyri možnosti: neísť do vlády ani s dnešnými partnermi, ani s dnešnou opozíciou a vyprovokovať predčasné voľby; v parlamente podporovať menšinovú vládu SDK, SMK a SOP; ísť do vlády s politickými predstaviteľmi kompradorskej buržoázie a nacionalizmu - HZDS a SNS, ktorí zavliekli Slovensko do medzinárodnej izolácie alebo ísť do koalície s SDK, SMK a SOP.

Úvahy o malom priestore pre ľavicovosť politiky SDĽ je potrebné zreálniť aj poukázaním na ďalšiu skutočnosť, ktorou je nevyhnutne koaličný charakter každej vlády, ktorej by SDĽ eventuálne mohla byť členom a nedostatok programovo prirodzených a silných koaličných partnerov v priestore naľavo od stredu (teoreticky sem patria SDSS, SZS a SOP). Navyše treba zohľadňovať aj reálnu silu socialistickej ľavice, ktorej voliči dali iba 15%! Tí, ktorí hovoria o deficite ľavicovosti v dôsledku koalície s pravicovými silami ako o hlavnej a niekedy jedinej príčine poklesu volebných preferencií SDĽ, budú možno prekvapení, že nepopulárne opatrenia spojené s dočasným poklesom preferencií robila aj Maďarská socialistická strana, ktorá mala v parlamente väčšinu a spolu so sociálnymi liberálmi zo Zväzu slobodných demokratov aj ústavnú väčšinu. Talianskej demokratickej ľavici pripadla úloha sanovať hospodárstvo po štyridsiatich rokoch korupčného vládnutia kresťanskej demokracie. Člen Prezídia SPD a ministerský predseda krajinskej vlády v Brandenbursku Manfred Stolpe na stretnutí s Predstavenstvom SDĽ popísal situáciu SPD, ktorá po 16 rokoch Kohlovej vlády zdedila zadĺžené Nemecko, týmito slovami: "My v bývalom Východnom Nemecku vieme, že je to ťažká cesta. Prijímame nevyhnutné opatrenia, lebo v opačnom prípade by sme mohli zbankrotovať. Nežneme za to potlesk. Ak však nebudeme šetriť, nebudeme mať silu na transformáciu hospodárstva, na investovanie... Nie je žiadna iná alternatíva, všetko sa meria peniazmi, je to ťažká úloha, na ktorú sa sociálni demokrati podujali. Nevzdáme sa však nikdy sociálnodemokratického srdca, t. j. sociálnej spravodlivosti a zodpovednosti za ostatných". Stolpe dodal, že "budúcnosť spoločnosti možno zničiť vtedy, ak zničíme štát, ak vyjde na mizinu, ak sa nezbaví hory dlhov".

Pravicovosť a ľavicovosť Spomínané slová politika Stolpeho, ktorý je zároveň významným predstaviteľom evanjelickej cirkvi v Nemecku, evokujú otázky, čo je ľavicové na politike ďalšieho zadlžovania krajiny a zvyšovania rozpočtového deficitu? Nepocítili by ľudia oveľa tvrdšie zrútenie meny a systému sociálneho zabezpečenia v dôsledku zadlžovania než dnešné úsporné opatrenia, čo ako sú bolestivé a pre niektoré sociálne skupiny priam neznesiteľné? Je vari ľavicovou politikou odkladanie riešenia akútnej krízy alebo konzervovanie krízového stavu? Čo je pravicové na tom, ak sa vďaka ľavicovému ministrovi prijali opatrenia proti zneužívaniu dávok pochádzajúcich z peňazí daňových poplatníkov tými, ktorí načierno pracujú a poberajú relatívne veľkú nezdanenú mzdu a ten, ktorý im ju načierno vypláca, "šetrí" na odvodoch do sociálnej a zdravotnej poisťovne?

Rešpektovanie ekonomickej nevyhnutnosti a presadzovania úsporných opatrení nie je možné automaticky kvalifikovať ako pravicovú politiku, resp. ako odklon od ľavicovosti, lebo práve takto sa nahráva mýtu, ktorý s obľubou šíria aj niektorí predstavitelia slovenskej pravice, že totiž pravica zarába a ľavica rozdáva. Racionálne hospodárenie je aj predpokladom sociálnej spravodlivosti. Jednou z príčin, prečo v jedenástich z pätnástich členských krajín EÚ vládnu socialisti a sociálni demokrati, je dobrá skúsenosť ľudí s ich hospodárskou politikou.

Automatické vydávanie úsporných opatrení za neľavicovú politiku je zásadnou metodologickou chybou. Zdravá rozpočtová a menová politika predsa nemôže byť ľavici cudzia a nie je možné v rozpore so skúsenosťami pripustiť, že je to atribút jedine pravicovej politiky. Preto o "nedostatočnej ľavicovosti" ako o príčine poklesu preferencií treba diskutovať, ale na základe rozboru reálnych alternatív ekonomickej politiky, ktoré sa predkladali alebo sa budú predkladať. Tu by však svoje slovov SLOVE mali povedať napríklad členovia Národohospodárskej komisie SDĽ. Diskutovať treba aj o tom, či sa vláde - v súlade s jej programom - vždy darilo rozkladať náklady na transformačné reformy rovnomerne, podľa skutočných materiálnych pomerov jednotlivých sociálnych skupín a čo mala a čo nemala SDĽ v rukách. Diskutovať treba aj o tom, či z SDĽ a jej predstaviteľov vyžarovalo v týchto ťažkých časoch sociálne teplo. Treba diskutovať aj o rozdiele medzi konzervatívnou a modernou ľavicovosťou a o politickom štýle modernej ľavice. Ale o tom niekedy nabudúce.

Autor (1952) je podpredseda SDĽ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984