Existencia sociálnych bytov
Kedysi existovali osobitné obecné domy pre chudobných, tzv. chudobince, alebo na dedinách pastušky. Potrebovali by sme ich aj dnes, hoci vo svete sa už pre ne zaužívali iné názvy: napríklad azylové domy rôzneho typu a určenia. Sústreďovali a sústreďujú sa v nich ľudia nemajúci iné možnosti bývania. Platí sa v nich minimálne nájomné, alebo sa táto suma dá aj odpracovať - samozrejme, pokiaľ nájomníci vládzu. Kedysi v nich mohli bývať len ľudia, ktorí mali v obci domovskú príslušnosť a dopravovali sa do nich aj tuláci zo široka ďaleka na obecné útraty. Veľké mestá, menovite Bratislava by taký systém dnes potrebovali, pretože väčšina bezdomovcov má bydlisko mimo mesta, často veľmi vzdialené. Nikto sa o ich bývanie - až na nedostatočnú charitu - nestará, bývajú v kanáloch, podchodoch, pivniciach a rozbúraných stavbách.
Chyby a pozitíva minulosti Tzv. reálny socializmus im dal ľudské bývanie, v pridelení bytov dokonca často uprednostnil nespratníkov pred mladými rodinami, ktoré potrebovali byt pre svoje deti. Nenaučil ich však sporiadanému životu. V rámci transformácie na trhovú ekonomiku sa pôvodne malo ponechať 20% obecných bytov na tzv. sociálne byty (vtedy sa tento názov osobitnej kategórie bytov aj všeobecne zaužíval). Neskôr sa ich počet redukoval, až sa zrušil. Príčinou bolo, že aj v domoch vyhradených na sociálne byty si ľudia byty chceli odkupovať. Uvažovalo sa rekonštruovať pre neplatičov osobitné domy zo staršej výstavby na periférií obce alebo tzv. holobyty s nižšou úrovňou vybavenosti, či dokonca im ponechať domy pred zbúraním na tzv.vybývanie. Prednostne však bolo potrebné riešiť výstavbu bytov pre mladé rodiny, a preto sa zväčša upustilo od zamerania na sociálne byty.
Takto sa napríklad stalo v mestskej časti Bratislava - Dúbravka. Podobne sa uvažovalo aj v ďalších častiach Bratislavy a ďalších obciach a mestách Slovenska. Výstavba sociálnych bytov, či niekedy skôr ich rekonštrukcia pokračuje len v Bratislave - Peržalke, Bratislave - Devínskej Novej Vsi. Samozrejme ešte v Košiciach, kde je to špecificky rómsky problém a problém najmä sídliska Luník IX. Vo väčšine obcí Slovenska sa však viac sústredia na výstavbu bytov pre mladé rodiny. Avšak aj na ňu je nedostatok finančných prostriedkov.
Napríklad v Bratislave - Dúbravke sa síce v roku 2000 predpokladá získanie 15 mil. Sk príjmov z predaja obecných bytov a garáží. Z tejto sumy však treba odviesť 45% z hodnoty predaných pozemkov magistrátu, hradiť výdavky oddeleniu odpredaja bytov, príspevky do fondu opráv za obecné byty v odpredaných domoch a účelovú dotáciu pre Bytový podnik Dúbravka. Najväčšia časť bude smerovať na výstavbu bytov pre mladé rodiny, kde sa počíta aj s použitím mimorozpočtových prostriedkov naakumulovaných v minulých rokoch vo Fonde rozvoja bývania v sume 54,579 mil. Sk. Na sociálne byty však akosi peňazí nezostáva. Len tam, kde sú daňové príjmy, príp. ďaľšie príjmy z podnikania väčšie a podniky bohatšie, zostáva aj na sociálne byty. Alebo sa riešenie nájde vtedy, keď sa sociálna situácia, ba priam sociálny konflikt zvlášť vyhrotia. Na tento okamih by sa však nemalo čakať.
Autor (1932) je ekonóm
