Slovensko čelí masovej nezamestnanosti
Nezamestnanosť prekročila hranicu magických dvadsiatich percent. Bez práce je už viac ako pol milióna ľudí, pričom v Rimavskej Sobote sa evidovaná miera nezamestnanosti blíži k štyridsiatim percentám. V novembri minulého roku tam pre nezamestnaných ponúkali jedno voľné pracovné miesto. Toľko štatistiky.
Nezamestnanosť po prvýkrát na Slovensku výrazne vzrástla pred deviatimi rokmi. Ku koncu roka 1991 bolo zrazu bez práce 302 tisíc ľudí. Príčinami bola konverzia zbrojárskej výroby, rozpad východných trhov a obrovské zdraženie vstupov v surovinovo náročných výrobách. Druhé mohutnejšie zvýšenie nezamestnanosti bolo zaznamenané koncom predminulého roka. Spôsobil to aj rastúci počet uchádzačov o prácu, keďže na trh práce začali prichádzať silné populačné ročníky. Podľa oficiálnych správ bol hlavnou príčinou pokles dynamiky ekonomického rastu. Prejavila sa absencia finančných zdrojov v podnikoch. Predtým sa viaceré zachraňovali miliardovými investíciami do rozvoja zamestnanosti a rozbehnutia modernizačných programov. Nemalo to predpokladaný efekt. Aj preto, že peniaze častokrát neskončili v podniku.
Koniec dotovania Po parlamentných voľbách dotačné pumpovanie podnikov prestalo a v oveľa väčšej miere sa začalo prepúšťanie. Ku koncu roku 1998 bolo ohrozených vyše 25 tisíc pracovných miest, zatiaľ čo v polovici roku predtým 11 tisíc. Kým v roku 1998 bola priemerná miera nezamestnanosti 13,7%, v polovici minulého roka už dosiahla 17,7%. V tomto období tiež nezamestnanosť po prvýkrát prekročila hranicu pol milióna ľudí. Zlá situácia akcelerovala v decembri minulého roku, kedy Národný úrad práce oznámil, že eviduje 20,1% z ekonomicky aktívnych ľudí. Ak sa nezmení hospodársky vývoj, dá sa očakávať 22 - 23%. Trend zvyšovania nezamestnanosti sa začal v roku 1997. Dva roky predtým nezamestnanosť klesala. Ekonomika dosahovala úspechy, avšak za príliš vysokú cenu. Nevytvorila dostatočne silný potenciál pre vznik nových pracovných miest. Ukazovatele rástli zvýšenou produktivitou práce, nie prácou nových zamestnancov. Hospodársky rast nemusí nevyhnutne znamenať rozvoj zamestnanosti.
Možnosti riešenia Za univerzálne a veľokapacitné riešenie vláda považuje koncentráciu zahraničného kapitálu, ktorý by mal prísť buď do existujúcich alebo vznikajúcich firiem. Zahraničné investície vôbec nie sú predpokladom rastu zamestnanosti, skôr naopak. Viac rokov sa zdôrazňuje, že slovenské firmy treba reštrukturalizovať, pretože sú zastarané a neschopné konkurencie. Nemajú odbyt a prepúšťajú. Reštrukturalizácia znamená inováciu, teda zefektívnenie technológií. Jej finančným zdrojom majú byť práve zahraničné peniaze. Ich prílev však zamestnanosť nezvýši. Potenciálni zahraniční investori už pri zbežnom pohľade konštatujú, že na Slovensku je prezamestnanosť. To, čo robia piati, by podľa nich zvládli dvaja. Zahraničné investície sú sociálnou výhrou len z dlhodobého hľadiska - ak bude firma rozširovať výrobu a potrebovať viac zamestnancov. Investori zatiaľ nemajú o Slovensko záujem, aj keď sa im ponúkli vhodné legislatívne podmienky, majú veľké daňové výhody. "Atraktívnou" by mala byť aj extrémne lacná pracovná sila, ktorú pravica považuje za výbornú komparatívnu výhodu Slovenska v rámci medzinárodného trhu. V sociálnom kolorite SR je to však nepriaznivý stav. Nemôže byť predsa v záujme politických špičiek, aby sa mzda dlhodobo držala na nízkej úrovni. Ľahostajný postoj investorov je nepochopiteľný až do momentu, kedy sa dá do širších slovenských súvislostí. Nekvalitné služby, ťažkopádna moc, nerozvinutá infraštruktúra. Je napríklad paradoxom, že vláda redukuje výstavbu diaľnic. Nepriamo tým brzdí aj zahraničný kapitál.
Zahraničným investíciám ako predpokladu na riešenie nezamestnanosti sa nedôveruje aj z ďalších dôvodov. Predpokladá sa, že môžu "vstúpiť" len do väčších podnikov. Veľké slovenské priemyselné podniky už nikdy nebudú také výkonné, ako v minulosti. Výroba nebude výraznejšie stúpať. Medzinárodný trh je obsadený a domáci je príliš malý. Zamestnanosti sa dá pomôcť najmä rozsiahlejším rozvojom malého a stredného podnikania a služieb. Toto sa však stále nemôže dostať z ekonomickej depresie. Zníženie daní je len prvým impulzom, ktorý ale nemôže stačiť. Stále je napríklad ťažký prístup k dobrým úverom. Zdražujú sa vstupy. Vláda deklarovala, že chce znižovať spotrebu obyvateľstva. Pre koho by menšie podniky potom vyrábali?
Koncepcia a realita Koncepčné zámery vlády sa formulovali v Koncepcii politiky zamestnanosti do roku 2002. Materiál správne rozoberá príčiny, ale neudáva reálne - teda finančne zabezpečené východiská. Konštatuje sa v ňom, že sa treba zamerať na rizikovú skupinu mladých ľudí. Každý z nich by mal mať poradcu, čo sa asi nestane, pretože nie sú peniaze. Koncepcia len všeobecne formuluje ciele, nekoncipuje prostriedky. Treba napríklad prijať "opatrenia hospodárskej politiky na podporu vzniku nových pracovných miest a na podporu reštrukturalizácie existujúcej zamestnanosti". Pekne napísané, dávno známe. Ešte povedať, ako a kedy sa to má dosiahnuť. Rozumným riešením môže byť jasný návrh na riešenie dlhodobej nezamestnanosti. Napríklad práce v prospech obce alebo vo firmách, s ktorými má obec zmluvu. Suma vo výške dávky sociálnej pomoci by nešla priamo nezamestnanému, ale obci, ktorá by mu ju vyplácala za odpracovaný čas. Komplexné riešenie to síce nie je, ale riešenie určite. Ničila by sa tým zároveň aj práca načierno. Ak by niekto pracoval pre obec, nemohol by robiť nelegálne inde. Národný úrad odhaduje, že načierno pracuje asi 160 tisíc nezamestnaných. Nelegálna práca škodí štátu dvakrát. Veľké prostriedky sa vynakladajú na podpory. Okrem toho štát prichádza o dane a odvody, ktoré mu nikto neplatí. Najlepším a najprirodzenejším spôsobom ako čiernu prácu minimalizovať je vytvorenie podmienok pre normálne zamestnanie sa. Väčšina nezamestnaných totiž nekalkuluje spôsobom: podpora je príjemným finančným spestrením mojich niekoľko tisícových zárobkov Rakúsku, ale dokonca inak - peniaze z práce načierno sú nevyhnutnosťou, aby som prežil, pretože z podpory rodinu neuživím.
Radikálni pravicoví ekonómovia a novinári považujú za riešenie zníženie podpory, ktoré by podľa nich malo mať motivačnú funkciu. Takto sa argumentovalo aj minulý rok, keď sa podpora znižovala. Nezamestnaní si vraj zvykli byť nezamestnaní, výška podpory im dokáže zabezpečiť základné prežitie, niečo si dopestujú v záhradke, občas idú na fušku. Tento stav však obyčajne nebýva premysleným správaním sa, ale výsledkom beznádeje. Ľudia si na chudobu zvykajú. Kto si zvykne, prestáva mať veľké nároky. Zníženie podpory však nemôže byť všeobecnou motiváciou. Keď sa v regióne nedá zohnať práca, je motivácia úplne zbytočná.
A čo odborári... Masová nezamestnanosť by podľa spoločenských kritérií mala vyvolať sústrednú iniciatívu a odpor odborov. Najmä po tom, čo Konfederácia odborových zväzov pred časom postavila riešenie nezamestnanosti pred vládu ako ultimátum. Keďže si odborová centrála sama definovala postavenie zjednocujúceho sociálneho elementu, mala sa minimálne verbálne zmobilizovať. Ak raz odborové ústredie vyzýva na odborársky boj až do konca a potom ticho prejde fakt o katastrofálnej nezamestnanosti, môže (musí) to vyvolať rozpaky nad akcieschopnosťou odborov. Najmä po zistení, že štrajkové hrozby a tvorba konfrontácie s vládou neboli priamo dôsledkom rozhorčenia nad mocensko-sociálnym správaním sa exekutívy, ale nad zmeneným povolebným správaním sa vládnych predstaviteľov k odborom. Laxný postoj odborov nezaráža. Je už zvykom, že odbory vyjdú, kedy nemajú a keď by mali, sú potichu.
Autorka (1977) je redaktorkou Národnej obrody
