Jednotná ústava v multikulturálnej Európe
Jürgen Habermas neprišiel minulý týždeň do slovenskej metropoly prednášať filozofiu, ani etickú teóriu. Dôvodom jeho návštevy bolo pozvanie Goetheho inštitútu a Delegácie Európskej komisie ako súčasti programu Európa 2001, v rámci ktorého predstavil svoju víziu európskej budúcnosti. V oboch verejných vystúpeniach boli jeho témou dva kľúčové aspekty integračného procesu: európska jednotná občianska ústava a uznanie jej multikulturálnej a etnickej reality.
V dopoludňajšej prednáške pred študentmi Filozofickej fakulty UK Habermas skonštatoval svoju základnú myšlienku o európskej ústave a z nej plynúcu požiadavku občianstva v rámci jedného politického spoločenstva. Ustanovením občiansko-právnych kompetencií sa etabluje opäť primát aktívnych politicko-demokratických princípov pred neoliberálnym fundamentalizmom a dôverou v samozrejmú reguláciu trhu. Prvým dôvodom návratu k politike demokratického konsenzu je poučenie zo zjednocovacieho procesu v Nemecku. Jeho výsledkom je pochopenie následkov deindustrializácie východoeurópskeho hospodárskeho priestoru v dôsledku transformačných reforiem. S rizikom straty autonómie súvisí aj druhá, univerzálnejšia obava z rozpustenia európskej tradície sociálneho štátu a sociálnych väzieb v globálnom trhu. Konštatovanie, že európsky národný štát stratil veľa zo svojich pôvodných kompetencií v procese globalizácie, sa stáva pre Habermasa výzvou pre novú politickú integráciu. prostredníctvom vzniku nadnárodne zameraných inštitúcií. Tieto však nemôžu ignorovať multikulturálnu fakticitu európskej reality.
Legitimita ako súhlas ovládaných
Ústredným problémom Habermasovej vízie je legitimizácia politickej moci, zdrojov jej vzniku a regulácie. Jeho úvahy o moci vyrastajú bezprostredne z politických dejín. Adornovu otázku Na čo ešte treba filozofiu? posúva v článku s rovnakým menom jeho bývalý asistent J. Habermas do roviny úvah o moderných dejinách politických ideí. Odpoveď na ňu hľadá vo filozofii, v ktorej spoločným menovateľom je "lingvistický obrat". Zo systematicko-teoretického hľadiska sa otázka moci ukazuje ako problém teórie komunikačného konania.
Habermas zdieľa v náväznosti na Hannah Arendtovú názor, podľa ktorého sa moc musí odlišovať od pojmu násilie. Podľa tejto hypotézy legitímna moc "vzniká iba v štruktúrach nenásilnej komunikácie". Komunikačne vzniknutá moc spoločných presvedčení vychádza z orientácie zúčastnených na "pochopenie sa" v takej miere, v akej sociálna komunikácia nie je vecou maximalizácie zisku a osobného prospechu. Je "účelom osebe". Komunikačné konanie je médium, v ktorom sa utvára intersubjektívne zdieľaný životný svet. Každá vláda závisí v konečnom dôsledku od mienky ovládaných. Vypovedanie poslušnosti politickým inštitúciám je tiež možné iba v dôsledku spoločne zdieľaných presvedčení.
Bezmocnosť mocných a majetných
Pokiaľ sa moc uplatňuje prostriedkami psychologického nátlaku, propagandou alebo manipuláciou, ide o vystupňovanie násilia, ale nie o nárast moci politického systému. Habermas prijíma túto myšlienku, no zároveň zdôrazňuje komplikovanejšiu tézu o fungovaní politickej moci, ako Arendtovej hypotéza aristotelovskej politickej verejnosti dovoľuje. Presvedčenie H. Arendtovej o bezmocnosti mocných, ktorí sami nevedia "zabezpečiť" legitimitu moci, ale musia si nárok na moc "vypožičiavať" od jej producentov "zdola", konfrontuje Habermas s politickou skúsenosťou v 20. storočí.
V prospech Arendtovej tézy hovorí skutočnosť, že politické inštitúcie existujú dovtedy, pokiaľ nestratia mlčanlivou väčšinou uznanú legitimitu - a to aj v prípade jej relatívneho bohatstva. Na druhej strane podľa Habermasa len v zriedkavých prípadoch môžu byť pomery, ktoré stabilizujú politickú moc, výrazom mienky, "na ktorej sa mnohí vedia zhodnúť verejne". V tomto zmysle protiklad "zdola" zdieľaných presvedčení (zdroj moci) a "zhora" manipulovateľných sofistických ideológií (zdroj "násilia") skôr zakrýva naozajstný problém legitimizácie moci. Habermas ho nazýva štrukturálnym násilím.
Štrukturálne násilie sa nemanifestuje zjavne ako násilie, ale "blokuje viac-menej nepozorovane komunikáciu, v ktorej sa vytvárajú a vznikajú legitimačne účinné presvedčenia". Problém modernej politiky sa teda nedá vysvetliť protikladom nezištne zdieľaných presvedčení a účelovej inštitucionalizovanej činnosti - politických hodnôt a "bezhodnotovej" praxe. Práve sféra presvedčení môže byť súčasne priestorom pre demokraciu najrizikovejších identifikácií na mimojazykovej úrovni. Habermasova hypotéza o nenápadne pôsobiacich komunikačných retardéroch vysvetľuje tvorbu tých spoločne zdieľaných presvedčení, "ktoré ich nositeľov umožňujú klamať o sebe a situácii, v ktorej sa nachádzajú". Tieto ilúzie sa nazývajú životné ideológie a vyznačujú sa osobitne účinným dosahom práve preto, lebo pôsobia ako každodenne "zdieľané presvedčenia".
Štrukturálne násilie
Pointa Habermasovskej explikácie spočíva vo väzbe tohto procesu na chod politických inštitúcii, v ktorých je "štrukturálne násilie zabudované dovnútra". Komunikačná prax tých, ktorí vo verejnom svete škôl, ministerstiev alebo medzinárodných inštitúcií rozprávajú tak, aby vysvetlili či sa podelili o postoj k spoločenskému dianiu, nie je hodnotovo neutrálnou pôdou, no sférou možných hĺbkových predsudkov. Ich pôvod sa dá len čiastočne identifikovať zištnými motívmi.
Kľúčový problém demokracie nespočíva v horizontálnej schéme "zhora" produkovaných ideológií a "zdola" pravdivých presvedčení, ale vertikálne fungujúci a spoločne zdieľaný priestor intersubjektívnej komunikácie v kultúrnom kontexte. V ňom zohráva životne dôležitú úlohu adekvátna miera a kritérium pre rozlíšenie "medzi iluzórnymi a neiluzórnymi presvedčeniami".
Možné riziko, že sa v interesubjektívnej komunikácii vytvoria subjektívne nenásilné, no iluzórne presvedčenia, sa stáva reálnou hrozbou pre komunitu vo chvíli, "keď sa tieto spätne inštitucionalizujú". Dejiny moderných "-izmov" ako mečiarizmus či haiderizmus sú potom, ako poznamenala v inej súvislosti rakúska veľvyslankyňa na Slovensku Gabriela Matznerová, väčšinou "bezobsažnými kretenizmami". Ako sémanticky pohodlné zjednodušenia majú však drastický dopad na reálne dianie a konanie národných i medzinárodných inštitúcií, pretože fungujú súčasne "zdola" a "zhora". Toto riziko fungovania presvedčení je potom účinným prostriedkom ako vyradiť z hry "silu lepšieho argumentu", o ktorú v Habermasovom chápaní demokracie ide.
Komunikačné spoločenstvo
Cieľom diskurzívnej argumentácie je dosiahnuť zásadne revidovateľnú zhodu tak, že sa súčasne na základe lepšieho protiargumentu vylúči iluzórna predstava. Myšlienka diskurzívneho pojmu pravdy dovoľuje Habermasovi zvýrazňovať tzv. kognitívny aspekt reči - na rozdiel od Wittgensteinovho skepticizmu v otázke identifikovatelnosti kritérií platnosti jazykových hier. Tento aspekt komunikačnej teórie mu v povojnovej nemeckej filozofii umožňuje zároveň zaujať odstup voči ináč v mnohom inšpirujúcej filozofickej hermeneutike.
Na rozdiel od Hansa Georga Gadamera, najznámejšieho predstaviteľa hermeneutickej filozofie, sa Habermas neodvoláva na silu a dominantnú zakotvenosť sebachápania v spoločnými tradíciami udržiavanom spoločenstve ľudí. S prijatím myšlienky racionálneho diškurzu sa presúva dôraz z heideggerovsky mlčky zdieľaného osudu na jeho protiklad. Pri pragmatickej interpretácii normatívnej platnosti skúma komunikatívne podmienky kooperatívneho hľadania pravdy s predpokladom možnosti kultúrneho konsenzu. Pri tom sa opiera o myšlienkový model amerického filozofa Charlesa S. Pierca a zdôrazňuje ideu komunikačne neobmedzeného spoločenstva.
Zmyslom diskurzívnej komunikácie je emancipácia od jednostrannosti kultúrne zadaných merítok a vzorov. Emancipácia znamená oslobodenie sa "od libidálnych, inštitucionálnych a environmentálnych síl, ktoré limitujú naše názory a racionálnu kontrolu nad našimi životmi, hoci sa vo všeobecnosti pokladajú za obmedzenia, ktoré sú mimo kontroly človeka, t.j. mimo našej schopnosti revidovať". Artikulovať samozrejmosť toho, čo nás robí zaujatými účastníkmi jazykových hier a teda príslušníkmi jednej z mnohých kultúr, znamená zároveň schopnosť zaujať súhlasný alebo nesúhlasný postoj k celku. Myšlienka aktívnej diskurzívnej emancipácie je časťou praktickej sebareflexie, diskurzívnej etiky, v ktorej sa odráža pohyb od partikulárnosti pochopenej smerom k fúzii jazykových horizontov.
Stanovisko individuánej slobody
Primát individuálnej slobody predpokladá garanciu práva explicitne sa vyjadriť k zadaným kultúrnym tradíciám a z toho vyplývajúcich možností vzájomných očakávaní. V možnosti námietky druhej osoby na vyjadrenia iného hovoriaceho sa neskrýva len sociálne integračná sila súhlasnej odpovede, ale tiež kriticky overujúca sila protirečenia. "Svet spoznávame tým, že sa navzájom dokážeme poučiť" - z takto sformulovanej problematiky habermasovskej teórie komunikačného konania sa dá vyvodiť dvojaký uzáver: Postulovanie idey jednotnej európskej ústavy a k nej patriaceho občianstva je dôsledkom diskurzívneho prístupu k otázke platnosti noriem.
Pre takýto "formálno-pragmatický" prístup je rozhodujúci ďalší predpoklad - myšlienka komunikačných kontextov. Európska ústava nemá zmysel bez európskej politickej verejnosti. Legitimita moci sa nemôže podľa Habermasa obmedziť na juristickú predstavu "pôvodnej zmluvy" medzi rovnými a rovnakými, keďže táto ako právna abstrakcia k ničomu nezaväzuje. "Moc spočíva vo faktickom uznaní diskurzívne pochopiteľných a zásadne kritizovateľných nárokov na platnosť." Aby sa dosiahla rovnováha medzi "slobodou a mocou", dôveruje Habermas viac komunikačnej praxi rozmanitých subjektov, budovanej skôr na "spoločenskej solidarite" ako často zdôrazňovanej "zmluve" medzi rovnými.
Proti rovnostárstvu v jazyku ľudských práv
Na posledne menovaný motív nadväzovala večerná prednáška Jürgena Habermasa v Bratislave. Štylizoval ju ako koreferát k významnej eseji kanadského filozofa Charlesa Taylora Multikulturalizmus a politika uznania. Taylor v nej presvedčivo ukázal na príklade francúzskej menšiny v Quebeku, že mechanistické uplatňovanie občianskej rovnosti môže byť zdrojom nespravodlivej represie. Podľa neho je "neutrálny súhrn voči diferenciám slepých princípov v politike rovnakých práv v skutočnosti reflexiou hegemonistickej kultúry". Ako možno zladiť nárok na rovnakú slobodu indivídua s požiadavkou uznania osobitnej kolektívnej identity?
Habermas rozširuje priestor diskusie o mnohosti kultúr v duchu svojej holistickej teórie komunikácie: V možnosti dekontextualizovaného uplatňovania univerzalistických nárokov "trhu a nadnárodných byrokracií" vidí hlavné riziko európskeho integračného procesu. Problémom postsekulárne preorganizovanej Európy je potenciálna strata kapacity komunikačného konania ako zdroja "spoločenskej solidarity".
Iba na tomto predpoklade je možný "preklad" rozličných kultúrnych jazykov a tradícii. Habermas spolu s Heideggerom a Wittgensteinom odmieta pojem "privátnej rečí jednotlivca". Tak isto podmieňuje pochopiteľnosť subjektívnych presvedčení predpokladom intersubjektívne jednotnej "jazykovej hry" alebo "horizontu zmyslu". Tým, že predpoklad jednotného jazykového zmyslu znamená súčasné pragmaticky rozmanité používanie jazykov, nedajú sa ani jazykové praktiky vysvetliť z nadčasovej perspektívy jediného transcendentálne vysvetliteľného zmyslu.
Právo indivídua na kolektívnu identitu
Zavedenie jazykového pluralizmu sa viaže na ďalší predpoklad, totiž že pluralizmus jazykových foriem je súčasne pluralizmom kultúrne podmienených výkladov skutočnosti. V nich sa zároveň konštituujú kultúrne očakávania, na základe ktorých sa udržuje a obnovuje identita a pospolitosť skupiny. Vo svojej základnej námietke sa Habermas obracia voči Taylorovmu preferovaniu osobitej právnej ochrany dnešných a budúcich zdrojov kolektívnych identít. Právna ochrana francúzskeho jazyka v Kanade by podľa Taylora mala "zabezpečiť kontinuitu identifikácie pre budúce generácie ako francúzsky hovoriacich ľudí". Habermas v tomto bode nadväzuje skôr na tradíciu Immanuella Kanta a jeho pojmu individuálnej dôstojnosti. Podľa Habermasa je riziko dominancie kolektívnej identity nad individuálnou slobodou vysoké.
Kolektívne práva možno garantovať iba za podmienky "môcť povedať nie" napríklad kultúrnej tradícii. Subjektom ochrany kolektívnych práv musí zostať indivíduum. Práve preto, že kolektívne identity sa udržiavajú iba komunikačnými praktikami, treba pri zabezpečovaní kultúrnych práv podľa Habermasa vychádzať zo zodpovednosti jej jednotlivých aktérov: "V každodennom styku sa orientujeme na adresáta tým, že ho oslovíme TY. Iba v tejto pozícii zoči-voči druhej osobe rozumiem ÁNO a NIE u ostatných ako kritizovateľné postoje, ktoré si navzájom dlhujeme a jeden od druhého očakávame."
Tento pragmatický aspekt komunikačnej teórie platí aj v prípade kolektívnych práv. Otázka, či jej dnešní aktéri sú zodpovední iba za práva budúcich generácií v prípade ochrany životného prostredia, je najskôr zodpovedateľná Habermasovou "osobnostnou syntézou". Ako príslušník povojnovej generácie a dvorný filozof Nemeckej spolkovej republiky - titul ktorým ho pri príležitostí jeho sedemdesiatin korunoval týždenník Zeit - čerpal Habermas svoju hlavnú inšpiráciu prevážne z tradície filozofie nemeckých emigrantov.
