Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Je lepší Arafat či Hamas?

"Ak bude konflikt pokračovať, Hamas sa stane už o dva roky dominantnou organizáciou. A to bude znamenať len krvavú pomstu proti ktorej nebudú Palestínčania protestovať." Pritvrdý, ale realistický názor priniesol jeden z uznávaných palestínskych analytikov Khalil Shikaki.
Počet zobrazení: 552

"Ak bude konflikt pokračovať, Hamas sa stane už o dva roky dominantnou organizáciou. A to bude znamenať len krvavú pomstu proti ktorej nebudú Palestínčania protestovať." Pritvrdý, ale realistický názor priniesol jeden z uznávaných palestínskych analytikov Khalil Shikaki.

Dokreslil situáciu v prípade, že by izraelská vláda zosadila palestínskeho prezidenta Jásira Arafata, čím sa už vôbec netají. Faktom ale je, že najnovšie prieskumy verejnej mienky veľa preferencií Arafatovmu vojenskému krídlu Fatah nedávajú (z 33 klesla podpora na 22 %) na rozdiel od rozpínajúcich sa percent na strane militantného hnutia Hamas (z 23 stúpli preferencie na 31 %). Ten žne úspech najmä medzi mladými (Fatah má podporu len 34, kým Hamas až 60 %). A to nie je dobré.

Neadekvátne zúčtovanie

Posledné krvavé zúčtovanie, ktoré predviedli najprv palestínske militantné hnutia na izraelských cieľoch a následne izraelské stíhačky na cieľoch palestínskych, je podľa pozorovateľov najhoršie od začiatku štrnásť mesiacov trvajúceho násilia, teda druhej palestínskej intifády. Hoci na krvavý dialóg sme si na Blízkom východe akosi zvykli, pravdou je, že dnes sa vystupňoval aj so slovnými urážkami a s odhalením skutočných izraelských zámerov. Po prvýkrát totiž Tel Aviv pred medzinárodným spoločenstvom nezakrýva, že uvažuje priamo o odstavení Jásira Arafata, ktorý vraj stojí "na čele teroristickej koalície, ale nie je nenahraditeľný" (nemenovaný izraelský predstaviteľ). Čo by však prišlo potom? Je lepší Hamas? A čo vlastne Izrael dnes sleduje?

Napriek jednotnému postoju sveta v boji proti terorizmu je situácia na Blízkom východe hodnotená inak. Hamasu, islamskému Džihádu a ďalším protiizraelským skupinám hrajú stále do karát izraelské tendencie okupovania palestínskych území, ktoré už dávno patria do zóny A, resp. B, teda tam, kde má palestínska samospráva plnú, alebo už aspoň administratívnu právomoc. Izraelské následné zúčtovanie je okrem toho väčšinou neadekvátne. Jednak minimálne zasahuje teroristické ciele, skôr civilné, s deštruovaním národného hospodárstva a palestínskych príbytkov, a potom "absurdným cyklom násilností" môže židovský štát "dosiahnuť nanajvýš len znemožnenie palestínskych úradov, vedených Arafatom, úplnú deštrukciu izraelsko-palestínskych dohôd, uzavretých v nórskom hlavnom meste Oslo" (francúzsky prezident. Jacques Chirac).

Hra s destabilizáciou

Pokiaľ ide o boj voči terorizmu, sám Arafat skôr dotancuváva medzi mlynskými kameňmi. Zatknutím hlavného predstaviteľa Hamasu - Jásina a ďalšej stovky prívržencov tohto hnutia si proti sebe poštval domácu scénu, najmä mladšiu generáciu Palestínčanov, ktorá nevidí východisko iba v ústupkoch zo strany Palestínčanov. Nemožno okrem toho tvrdiť, že by Hamas robil rozdiely. Hoci plastickejšie ukazuje nenávisť voči Izraelu, tvrdej kritike podrobuje aj samotnú Arafatovu administratívu, ktorá podľa neho už "podľahla nátlaku USA a Izraela". Hamas pritom zámerne porušil prímerie, čím ukázal neschopnosť Arafata dostať pod kontrolu násilie. Pravda, Hamas si uvedomuje, že zatiaľ nie je v pozícii, aby prevzal kontrolu nad pásmom Gazy či Západným brehom. Ďalšia destabilizácia by mu však v tomto smere mohla pomôcť. Proti Arafatovi hrá aj ten fakt, že hoci je sále symbolom boja Palestínčanov, dostáva sa mu čoraz viac potupy zo strany hlavného sponzora.

Izraelský premiér Šaron odložil naplánovanú cestu do USA v čase, keď mal vysvetľovať, prečo Izrael práve vo chvíli, keď bolo možné dosiahnuť pokoj zbraní, zavraždil Abú Hanúda (medzi Palestínčanmi veľmi obľúbeného člena Hamasu) a následne okupoval palestínske územia. To bol však dostačujúci signál pre Washington, aby prezident George Bush počas zasadania VZ OSN najvyššieho palestínskeho predstaviteľa neprijal. Neobstojí totiž tvrdenie, že by Arafat následne vyhlásil nezávislý štát.

Priživujú sa na nešťastí

Tel Aviv uvádza, a pritakajú mu aj USA a Veľká Británia, že Arafat neurobil dosť v boji proti terorizmu. Zoberme si však súčasnú situáciu na palestínskych územiach. Samospráva sa síce usiluje zatýkať teroristov, no najviac atentátov a násilností sa deje v zónach B a C, ktoré fakticky nie sú doteraz pod jej vlastnou jurisdikciou. S čím nesúhlasí, je len požiadavka Tel Avivu, aby mohol Izrael vziať teroristov do svojich rúk spravodlivosti, keďže recipročne palestínsku požiadavku týkajúcu sa izraelských militantov odmietol. Po druhé, Hamas nie je výplodom Palestínčanov a oni nie sú jeho sponzorom. Hamas sa len priživuje na nešťastí Palestínčanov a na tom, že doteraz nemajú vlastný štát, na ktorý majú historicky neodňateľné právo. Jeho sponzormi sú krajiny Perzského zálivu a predovšetkým americké organizácie, ako píše New York Times. Po tretie, je dosť ťažké splniť požiadavku okamžitej palestínskej odvety na teroristické atentáty, keď v tom istom čase ostreľujú oblasť izraelské rakety. Dokonca s tou absurditou, že sa zameriavajú najmä na palestínske policajné stanice či administratívne budovy palestínskej samosprávy. Hádam tu chýba logika, ale možno je skutočne skrytým cieľom znemožnenie palestínskej samosprávy.

Podpredseda izraelskej vlády Silvan Šalom to povedal otvorene: "Buď všetko necháme a z palestínskych území sa ihneď stiahneme, alebo sa zbavíme Arafata." Hoci podľa šéfa diplomacie Šimona Peresa bol Arafat zatiaľ jediným garantom dialógu, Šalom tvrdí, že "ak si mám vybrať medzi Arafatom a Hamasom, dávam prednosť Hamasu. V takom prípade by každý pochopil s kým máme dočinenia a nemuseli by sme počúvať medzinárodné kritiky". Tu komentár netreba.

Izrael dávno nemá záujem o implementáciu dohôd z Osla. Podľa Šarona je dokonca Oslo mŕtve. Nevzdá sa požiadavky zjednoteného Jeruzalema, odmietnutia návratu utečencov ani strategického pásu na pobreží Západného brehu. "Bolestivými ústupkami", ako to on nazýva, by tak boli nehostinné oblasti a z východného Jeruzalema kontrola nad Chrámovou horou. Nič viac. Pretože v prípade nástupu Hamasu k moci by skutočne Izrael nemusel ospravedlňovať následnú znovuokupáciu palestínskych území, aby "očistil" územie od terorizmu, ktorý Hamas predstavuje. Druhým variantom je, že by ani Hamas moc neprevzal, keďže doteraz žiadna z frakcií na túto izraelskú hru náhrady Arafata nepristúpila. Ale ani rozparcelovanie územia, s čím už tiež Izrael taktizoval, by nevyústilo do ničoho iného, ako do boja skupín a vzniku nového Afganistanu. A netreba ani zabúdať, že by povstal celý arabský svet. Posledná krvavá žatva, ako sa zdá, zďaleka nebola posledná.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama