Nielen vedľa seba, ale spolu
Svet je v posledných sto rokoch rovnako pestrý ako predtým, avšak čosi sa predsa len zmenilo. Ekonomické pravidlá vytvárané v Európe sa presadzujú na celom svete, ktorý je navyše vojensky zjednotený pod hrozbou atómového konfliktu.
Informácie sa takmer ihneď šíria do všetkých krajín a s pomocou masmédií môžeme udalosti na druhom konci Zeme sledovať v priamom prenose. Turistický priemysel a doprava nám umožňujú rýchlo sa premiestňovať do druhých krajín, takže iné kultúry spoznávame aj priamym zážitkom.
Pestrosť a diferenciácia
Radi tieto procesy nazývame globalizáciou. Jej výsledkom je skutočnosť, že stretávanie kultúr už neprebieha v dlhých časových obdobiach, ale ihneď. Nestretávajú sa iba dve, tri kultúry, no veľké množstvo naraz. A preto začíname hovoriť o multikultúrnosti. Oproti globalizácii prebieha aj opačný proces. Čoraz viac individuálnych, skupinových, či regionálnych aktivít má možnosť prezentovať sa verejne. Diferenciácia pôsobí proti globalizácii a proti prieniku univerzálnych hodnôt do individuálnych životov.
Masmédiá podporujú globalizáciu, lebo si vychovávajú milióny rovnakých divákov a ponúkajú im ten istý tovar. Internet ju propaguje, lebo všetkých ľudí zapája rovnakým spôsobom do jednotnej siete. Médiá však podporujú aj vznik individuálnych kultúr, lebo sú schopné informovať o okrajových aktivitách. Pomáhajú im pri tom regionálne masmédiá. Internet tiež podporuje vznik a rast individuálnych a skupinových aktivít. Nikomu totiž dnes prakticky nemožno zabrániť, aby svoj nápad neurobil ihneď prístupným celému svetu.
Je takéto porozumenie vôbec reálne?
Multikultúrnosť, čiže stretávanie kultúr nie je len obyčajnou paralelnou existenciou rozličných kultúr. Aj Židia a Palestínci žijú vedľa seba tisícročia, a predsa si nerozumejú, dokonca sa zabíjajú. Aby sme však prežili a nestali sa obeťami konfliktov kultúr, musíme sa usilovať o porozumenie medzi nimi. Skrýva sa za ním empatia, teda vcítenie sa do odlišnej kultúry? Možno by bolo celkom príjemné, ak by si ľudia takto rozumeli, ale každodenná realita dnešného sveta nám ukazuje celú zložitosť vciťovania sa. Napriek obrovskému množstvu informácií, ktoré môžeme o iných kultúrach získať, akoby sa predsudky a pokrivené postoje prehlbovali.
Znamená porozumenie medzi kultúrami, že sa nebudeme navzájom zabíjať, teda že budeme tolerovať existenciu inej kultúry? Môžeme to asi nazvať minimálnym cieľom multikultúrnosti, no zdá sa, že aj jediným reálnym. Z tolerancie však vyplýva nevyhnutnosť naučiť sa žiť spolu, to znamená nielen vedľa seba. Spoločný život však prináša spoluprácu, ktorá sa nezaobíde bez obrusovania vyostrených a krajných postojov. Prinajmenšom sa nezaobíde bez kompromisov v cieľoch aj v aktivite.
Pýtanie sa na charakter medzikultúrneho porozumenia v dnešnom svete nás núti pýtať sa aj na to, o akej úrovni porozumenia sa vlastne bavíme. Či - na akej úrovni, v akej oblasti kultúry chceme dosiahnuť porozumenie. Povedzme, že sa chceme dohodnúť na vedeckej úrovni. Rozličné kultúry prichádzajú s rôznymi vedeckými štýlmi. Anglický sklon k empirickému bádaniu je síce odlišný od nemeckého sklonu k teoretickej reflexii, no môžu sa dohodnúť na spoločnom postupe. Na vedeckej úrovni zrejme nebude medzikultúrne porozumenie robiť problém. Na umeleckej úrovni asi tiež nie. Každý umelec prináša síce svojský pohľad, ale spolu ponúkajú taký bohatý obraz sveta a človeka, ako je bohatý ľudský svet.
Problémom ostane náboženstvo
Porozumenie medzi rozličnými oblasťami kultúry teda môže vznikať na základe uvedomenia si ich vzájomnej kompatibility. Zrejme by sme mohli takto postupovať cez viacero oblastí. V jednej z nich nám však medzikultúrne porozumenie bude robiť problém - v náboženstve. Ako hovorí slovenská teoretička náboženstiev, Darina Čuchranová, tolerancia v náboženských otázkach môže veriacemu človeku prinášať zásadné ťažkosti. Ak mi "moje" náboženstvo zjavil môj boh, ako môžem tolerovať iného boha, iné zjavenie, iné náboženstvo? Zjavenie môže byť len jedno - to, v ktoré ja verím. Moja viera mi nedovoľuje pripustiť iného boha. Ak to urobím, tak som už trochu vystúpil zo svojej viery a pochopil som náboženstvo ako kultúrny fenomén, teda ako fenomén kultúrno-historicky obmedzený. Bez tohto vystúpenia z viery budú pre mňa iní bohovia vždy falošní, nepraví, môžem ich tolerovať iba ako omyl druhého človeka.
Problém medzikultúrneho porozumenia prináša so sebou aj ďalší rozmer: V akých podmienkach je vôbec možné? Aj v prípade, ak sa ekonomicky alebo politicky silnejšia kultúra vedome usiluje ovládnuť slabšiu kultúru, čiže v prípade kultúrneho imperializmu? To bol prípad vnucovania azbuky národom Sovietskeho zväzu v 30. rokoch minulého storočia. V takej situácii ani slabšia ani silnejšia kultúra nemôžu mať záujem o vzájomné pochopenie, čo sa po rozpade ZSSR naplno ukázalo.
Pochopenie medzi kultúrami sa ťažko rozvinie aj pri prístupe, ktorý americký teoretik multikultúrnosti P. McLaren nazýva liberálnym multikulturalizmom. Ten považuje všetky kultúry za rovnocenné bez ohľadu na ich ekonomické a sociálne podmienky. Vzniká tak voľná súťaž kultúr, ktorej výsledkom môže byť asimilácia kultúry s menšou ekonomickou a politickou silou. A sme opäť pri kultúrnom imperializme, hoci možno neuvedomelom. Hádam to spočiatku ani nie je cieľom silnejšej kultúry, no po určitom čase voľnej súťaže začína slabšia kultúra strácať dych a zaniká. V čase, keď si to nositelia slabšej kultúry uvedomia, sa spravidla končí ich snaha o porozumenie silnejšej kultúry. Tak reagoval napríklad Máhatmá Gándhí, keď začal Indov podnecovať k rozvoju svojej tradičnej kultúry a presviedčal ich, aby nepreberali zvyky z anglickej kultúry.
Dlhodobý proces s nástrahami
Porozumenie medzi kultúrami je ťažko možné vtedy, ak menšinová kultúra v určitom štáte vedie zápas za svoje menšinové práva. Ako príklad uveďme Severné Írsko - "neporozumenie" je tam také silné, až prerástlo do násilného boja. Medzikultúrne porozumenie sa môže rozvíjať len v atmosfére, kde vládne pocit bezpečia. Kultúry, ktoré sa stretávajú a spolu komunikujú, musia cítiť, že sa navzájom neohrozujú a že v pozadí ich prípadných konfliktov sú naozaj iba predsudky, zvyky, či ideológie.
Napriek všetkým pokusom o cieľavedomé prehlbovanie medzikultúrneho porozumenia medzi kultúrami v Európe, USA a Kanade v posledných 50 rokoch, je stále otázne, či je vôbec takéto porozumenie možné. Keby sme odpovedali kladne a dúfali v skutočné porozumenie, verili by sme v spoluprácu medzi kultúrami bez ich úsilia o oklamanie, asimiláciu, ovládnutie. Aj vtedy by sme museli rátať s tým, že je to dlhodobý proces, ktorý ohrozujú nové predsudky, nové ideológie, nové nepriateľstvá.
Pred sto rokmi nebolo vôbec mysliteľné, aby v USA černoch reálne kandidoval na úrad prezidenta, ku koncu 20. storočia tak urobil Jesse Jackson. Ukazuje to, že hoci je situácia černochov v Spojených štátoch naďalej zlá a neustále ju ohrozuje silný rasizmus, predsa sa za ten čas veľa zmenilo. Ohrozenia porozumenia medzi kultúrami však môžu získavať nečakané tváre - spoločnosť USA je voči černochom čoraz liberálnejšia, no ťažko predpovedať, kam povedie súčasný nárast protiarabských postojov v tejto krajine.
Dogmatizmus a fanatizmus
Dospieť ku skutočnej multikultúrnosti rozhodne nie je možné vo vojnovej situácii. Vtedy sa nositelia rozličných kultúr starajú o vzájomné vyhubenie alebo aspoň o ovládnutie. Niekedy môžu dokonca preukazovať úsilie o odlíšenie vojenských zámerov od konfliktu kultúr (napríklad zhadzovanie potravinových balíčkov Afgancom). Je však celkom pochopiteľné, ak si znepriatelené strany stotožňujú obraz nepriateľa s jeho kultúrou. Tak aj vojna terorizmu a vlád mnohých štátov so sebou nevyhnutne prináša protiislamské nálady na jednej strane a na druhej strane stanoviská odsudzujúce euroatlantickú civilizáciu ako celok.
Podobne pôsobí proti porozumeniu medzi kultúrami akékoľvek nekompromisné zotrvávanie na svojom stanovisku (dogmatizmus) alebo prehnané presadzovanie tohto stanoviska bez ohľadu na dôsledky (fanatizmus). Porozumenie si totiž vyžaduje zmierňovanie stanovísk a kompromisy, niekedy aj v zásadných otázkach. Existenčné ohrozenie tiež môže zásadným spôsobom narúšať schopnosť medzikultúrneho porozumenia. Vedie totiž k obranným pozíciám, k rozvoju nedôvery a nepriateľstva.
Podobne pôsobia aj všetky formy imperializmu - ekonomická, politická, vojenská i kultúrna. Ťažkosti pretrvávajú ešte dlho po krachu imperializmu, čo vidno na súčasnom vzťahu Litovcov k Rusom, alebo na vývine v Juhoafrickej republike po rozpade apartheidu. Medzikultúrne porozumenie môžu brzdiť aj predsudky alebo vedomie o konfliktoch kultúr v minulosti. Avšak vojna a ďalšie spomenuté konflikty celkom znemožňujú porozumenie medzi kultúrami. Hádam až ich hrozné dôsledky môžu viesť k vzájomnému pochopeniu a spolupráci, o čom svedčí plodný rozvoj vzťahov medzi Nemcami a Francúzmi po Druhej svetovej vojne.
Miesto pre multikultúrnu výchovu
Multikultúrnosť asi priamo nezabráni vojne, dogmatizmu, či imperializmu, lebo napríklad rozhodnutie o vedení vojny nie je kultúrnym, ale politickým a vojenským rozhodnutím. Takisto fanatizmus môže mať oveľa hlbšie korene, ako iba obyčajné neporozumenie či predsudky. Rozvoj multikultúrnosti im však môže zabrániť nepriamo. Práve tu je miesto pre multikultúrnu výchovu. Ide o cieľavedomé pôsobenie, ktoré vedie ľudí k uvedomovaniu historických koreňov jednotlivých kultúr, k uvedomovaniu ich prienikov a k rozvoju spolupráce s príslušníkmi iných kultúr. Multikultúrna výchova ukazuje, ako si ľudia vymieňajú obsahy svojej psychiky, ako sa presúvajú znaky a symboly medzi kultúrami, ako výdobytky rôznych kultúr pôsobia a žijú v iných kultúrach.
Multikultúrna výchova, ktorej sa niekedy hovorí aj výchova k medzikultúrnemu porozumeniu, môže takto pôsobiť najmä proti vzniku dogmatizmu a proti rozvoju fanatizmu. Tie, ak už raz vznikli, pravdepodobne multikultúrna výchova neodstráni. Avšak môže urobiť niečo iné: narúšať sebaistotu a drzosť dogmatizmu a fanatizmu, podrývať samozrejmosť predsudkov v nich obsiahnutých. Môže urobiť oveľa viac, keď je systematická a dlhodobá - nepriamo a dlhodobo zmenšovať pravdepodobnosť vzniku dogmatizmu, netolerancie a fanatizmu. Tieto psychické štruktúry sú asi kľúčové pri vzniku vojen či imperialistických zámerov.
Iba v mierovom spolunažívaní
To však môže multikultúrna výchova robiť len pri mierovom spolunažívaní kultúr, ktoré zároveň podporuje tým, že vedie ľudí k spolupráci a vzájomnej tolerancii. Jej pôsobenie môže byť efektívne i v podmienkach "studenej vojny", ktorú by dlhodobo narúšala rozširovaním vedomia, že "tí druhí" sú takými istými ľuďmi ako my. Aj tam sa však vystavuje nebezpečenstvám dogmatizmu, ktorý sa niekedy tvári veľmi liberálne, ako napríklad pri Reaganovom označení Sovietskeho zväzu za ríšu zla.
"Horúca vojna" vedie k rozpadu porozumenia medzi kultúrami, teda k rozpadu multikultúrnosti. Kultúry pretávajú žiť spolu, a začínajú žiť proti sebe - vzniká najostrejšia forma ich konfliktu. Multikultúrna výchova, ktorá podporuje a rozvíja medzikultúrne porozumenie, je na svete najmä preto, aby zabránila tejto forme konfliktu kultúr a akejkoľvek "horúcej vojne".
