Kauza Vojtaššák
Na začiatku 80. rokov sa v USA začala kampaň za blahorečenie Jozefa Tisu. Dokonca sa našla veriaca, ktorá bola ochotná dosvedčiť zázrak, ktorý Jozef Tiso údajne vykonal. Modlitby za jeho blahorečenie povolil newyorský pomocný biskup O´Keefe. Biskup, ktorý pochádzal z írskej rodiny, vedel o Slovensku a Tisovi veľmi málo. Ľudácka emigrácia a s ňou sympatizujúci kňazi začali presviedčať amerických Slovákov, aby sa modlili za Tisovo blahorečenie. Kampaň vyvolala pozornosť demokraticky orientovaných Slovákov a Židov pochádzajúcich zo Slovenska. Po ich protestoch biskup O´Keefe povolenie odvolal.
Ta Po zlyhaní protisovskej kampane začala sa kampaň okolo Jána Vojtaššáka. Aj tu sa našiel zázrak a biskup, ktorý kampaň odobril. Veci tiež pomohla okolnosť, že biskup Vojtaššák bol obeťou komunistického režimu. Kampaň viedol Slovenský ústav v meste Cleveland, kde ešte v roku 1977 Vincent Tatranský vydal knižku Biskup Ján Vojtaššák, mučeník cirkvi a národa. Svoj dych nabrala až po zrušení kampane okolo Tisu.
Biskupove politické postoje
Prívržencom Andreja Hlinku bol Vojtaššák už od svojej mladosti, ešte za čias Uhorska. Keď novovzniknutá Československá republika žiadala vymeniť maďarských biskupov, Ján Vojtaššák bol jedným z troch slovenských biskupov vymenovaných v roku 1920 Svätou stolicou. Počas existencie prvej ČSR sa Vojtaššák stotožňoval s politikou HSĽS. S nadšením tiež privítal vznik slovenského štátu v roku 1939. Neprekážalo mu, že tento štát bol pod ochranou Hitlerovej ríše, ktorá sa hlásila k novopohanstvu.
Na jeseň roku 1939 prijal Slovenský snem ústavu, ktorá zriaďovala Štátnu radu ako hornú komoru slovenských legislatívnych orgánov. Medzi prvými do rady vymenovali biskupa Vojtaššáka, ktorý potom prijal funkciu predsedu tohto štátneho orgánu. Existujú dokumenty, ktoré dokazujú, že Svätá stolica vyslovila znepokojenie nad týmto menovaním. Ako predseda Štátnej rady Ján Vojtaššák podporoval oficiálnu štátnu politiku a bol aktívny v rôznych oblastiach. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, ostro proti nemu vystúpil.
Po oslobodení dával najprv najavo, že neuznáva zvrchovanosť obnoveného československého štátu a jeho vlády. Odsúdil tiež proces s Jozefom Tisom a dal najavo nesúhlas s jeho popravou.
Po februári 1948 sa katolícka cirkev rýchlo dostala do sporu s komunistickou mocou. Vojtaššáka zatkli ako 73-ročného starca v roku 1950 a spolu s biskupmi Buzalkom a Gojdičom ho súdili pre údajnú velezradu. Pred procesom ich vystavili ťažkému psychickému a fyzickému nátlaku a bol to práve Vojtaššák, kto kládol najtvrdší odpor. Proces sprevádzala mohutná protináboženská propagandistická kampaň a obvinení dostali vysoké tresty väzenia. Buzalka v trestnici zomrel, Vojtaššáka v roku 1963 síce podmienečne prepustili, no fakticky ho internovali v starobinci pre kňazov, kde v roku 1965 aj zomrel.
Keď som v roku 1991 po dlhom čase mohol znova navštíviť rodnú Prievidzu, uvidel som na bráne piaristického kostola veľký plagát požadujúci Vojtaššákovo blahorečenie. Kampaň, ktorá v zahraničí už strácala dych, dostala doma nové podnety.
Kandidáti na blahorečenie
V období, keď sa novoľudákom nepodarilo presadiť Tisovo blahorečenie, veľmi dobre sa im hodil Ján Vojtaššák, ktorý svojou životnou dráhou stelesňoval slovenský katolícky nacionalizmus. Presadzovanie jeho blahorečenia malo politické, a nie náboženské príčiny.
Gojdič, Buzalka i Vojtaššák trpeli za komunistického režimu rovnako. Lenže Buzalka nebol ľudák. Navyše, ako vojenský vikár slovenskej armády priniesol z východného frontu správy o nemeckých zločinoch, o masovom vraždení Židov. Lenže Tiso nevedel Buzalkovi odpustiť inú vec: odkaz Svätého otca z jesene 1939 Tisovi, aby neprijal úrad prezidenta republiky. Ctižiadostivý Tiso nielenže nerešpektoval pápežovu radu, ale zanevrel aj na Buzalku. Ako nebol Buzalka populárny medzi ľudákmi, nie je ani medzi novoľudákmi.
Ku kandidátovi na blahorečenie Vojtaššákovi pridali gréckokatolíckeho biskupa Gojdiča. V jeho prípade treba pripomenúť, že kládol prekážky pokusom ľudáckeho režimu poslovenčovať grékokatolíkov, ktorí sa hlásili k rusínskej národnosti. Za to bol vystavený nátlaku štátnej a cirkevnej moci. Na druhej strane nacistické agentúry podporovali Rusínov. V Ukrajincoch zase videli potenciálnych spojencov a preto ich podporovali nielen na Ukrajine a Zakarpatsku, ale aj na Slovensku. Nie je však pravda, že by bol Gojdič spolupracoval s nacistami, ako to po vojne tvrdila komunistická propaganda.
Tak sa stalo, že Vojtaššák a Gojdič sú prví kandidáti na novovekých slovenských svätcov.
Fakty, ktoré treba poznať
Medzi Židmi na Slovensku bol známy nenávistný postoj Vojtaššáka voči nim. Keď slovenskí biskupi predložili vláde protest voči pripravovaným protižidovským opatreniam, Vojtaššák ho aktívne nepresadzoval. Navyše, židovskí činovníci z čias vojnového slovenského štátu, napríklad Oskár Krasniansky a Leo Rosenthal, nám prezradili, že keď žiadali cirkevných predstaviteľov o pomoc, nikdy sa neobracali na Vojtaššáka, pretože veľmi dobre poznali jeho protižidovské postoje.
Vojtaššákov postoj vyvrcholil v období deportácií v roku 1942. Autor tohto článku videl v Bonne hlásenia nemeckého vyslanca na Slovensku Ludina, ktorý tvrdil, že Štátna rada súhlasila s deportáciami aj vďaka Vojtaššákovmu postoju. Niet dôvodu pochybovať o autenticite Ludinových hlásení. Ak by sme ich aj spochybnili, neodškriepiteľným faktom ostáva, že proti deportáciám sa Vojtaššák nijako neangažoval a svojou pasivitou ich prinajmenšom podporil. Existujú náznaky, že Vojtaššák v niektorých prípadoch dokonca Židov udával. Zatiaľ sa potvrdili dva prípady. Nepochybné však je, že "arizoval" židovskú pôdu vo svojej diecéze.
Za účasť slovenskej armády na nacistickej agresii proti Poľsku sa Berlín na jeseň 1939 odmenil pripojením dvoch území na hornej Orave a severnom Spiši. Časť obyvateľstva sa považovala za Slovákov, no jeho väčšinu tvorila etnická skupina Goralov, o národnosti ktorých sa dodnes vedú spory. Spišský biskup požiadal Vatikán, aby sa územia, ktoré patrili ku krakovskej diecéze, navždy pripojili do spišskej diecézy. Svätá stolica súhlasila iba s tým, aby boli jej súčasťou počas vojny. Vojtaššák podporoval snahy o slovakizáciu Goralov a dostal sa do konfliktu s tamojšími poľskými kňazmi, ktorí sa naň sťažovali vo Vatikáne.
Slovenskí biskupi mali zväčša iné postoje ako Vojtaššák. Ich protest proti deportáciám sme už spomínali. Prenasledovaným Židom pomáhal napríklad biskup Gojdič, alebo trnavský apoštolský vikár Jantausch. Takisto im pomáhali aj evanjelickí, pravoslávni a kalvínski kňazi. Vystavovali im napríklad krstné listy, alebo ich ukrývali pred deportáciami.
Vynára sa však otázka, či pápež Ján Pavol II. poznal spomínané podrobnosti o Vojtaššákovi, keď počas návštevy Slovenska súhlasil so započatím jeho blahorečenia. Možno predpokladať, že chcel vyjsť v ústrety svojim hostiteľom, ktorým na tomto blahorečení veľmi záležalo. Bol by však s ním súhlasil, ak by poznal všetky fakty?
Autor (1933) je izraelský vysokoškolský profesor vo výslužbe
