Menej servilnosti by nezaškodilo
Slovenská diplomacia sa predbežne odmieta vyzuť z detských topánok. Zakríknuté demešovské roky, keď ju pozorne viedol za ručičky a usmerňoval Jiří Dienstbier, sú už dávno preč. Napriek tomu vystupovanie Slovenska navonok nepokročilo tak, ako by sa od takmer osemročného subjektu medzinárodného práva očakávalo.
Protagonisti našej zahraničnej politiky zrejme nechcú vyvolať pochybnosti o tom, že úlohy pasívneho pritakávača relevantných svetových či európskych mocností sa zhosťujú iniciatívne a veľmi radi. S priam symptomatickou okatosťou to dali najavo postojom k Rakúsku, ktorého vrcholiaca medzinárodnopolitická izolácia v nedávnych dňoch povolila odvolaním sankcií štátov európskej štrnástky voči tejto alpskej krajine.
Euroskepsa narastá Pozícia Slovenska, Česka a Rakúska má pritom viaceré spoločné i odlišné črty. Nielen geografická blízkosť, ale predovšetkým nevýhodné postavenie malých stredoeurópskych štátov, ktoré musia čeliť diktátu Francúzska, Nemecka, Veľkej Británie a nepriamo aj USA v stanovovaní pravidiel európskej integrácie, predstavujú spájajúci faktor, ktorého dôležitosť si v zahľadenosti do vlastných egoistických záujmov nie vždy dosť zreteľne uvedomujú. Axiómy bez minimálnej možnosti vetovania alebo aspoň rovnocenného dialógu s rozhodujúcimi štátmi európskeho "tvrdého jadra" z nich robia - z hľadiska vplyvu na celoeurópske rozhodovanie - krajiny druhej až tretej kategórie. Nie náhodou ich v poslednom čase začína zbližovať všeobecná tendencia, ktorou je rastúca euroskepsa a pokusy o definovanie spoločného regionálneho záujmu.
Počas minulotýždňového pobytu rakúskeho kancelára Wolfganga Schüssela v Bratislave (zhodou okolností konaného súbežne s návštevou predsedu českej poslaneckej snemovne Václava Klausa) si pozorovatelia mohli vychutnať nechcené pôvaby dejín. Predstaviteľ krajiny, ktorá sa tradičným monarchistickým povýšenectvom i konkrétnymi diplomatickými krokmi za Mečiarovej vlády významne pričinila o odsunutie Slovenska z prvej kategórie východoeurópskych uchádzačov o integráciu, prišiel tentoraz vystrúhať poklonu premiérovi Mikulášovi Dzurindovi za údajnú podporu v "ťažkých časoch" politickej blokády Rakúska. Zabudol len upresniť, akú podporu mal na mysli. V zahraničnopolitických deklaráciách sa Slovenská republika totiž nezmohla na viac, než na rolu papagája stanovísk Európskej únie, ktoré - či už v dobrom alebo v zlom - učenlivo a verne reprodukovala akoby svoje vlastné.
Praha inšpiruje Dočasné medzinárodné poníženie môže Rakúsku v reálnom prehodnotení vlastného geopolitického významu a priblížení sa k dosiaľ opovrhovaným krajinám V4 paradoxne pomôcť. Menej falošnosti a servilnosti by však nezaškodilo ani na slovenskej strane. Najmä pokiaľ ide o neurovnané spory ohľadom využívania atómovej energie, ktorú Rakúsko a priori zavrhuje a tento svoj komplex demagogicky vnucuje aj okolitým, predovšetkým stredoeurópskym štátom.
Rozdiel v prístupe Česka je v tejto oblasti evidentný: kým Bratislava si sama iniciatívne a predčasne zviazala ruky nereálnymi prísľubmi o skoršom odstavení Jaslovských Bohuníc a nedostavaní Mochoviec, Praha si buduje svoju energetickú sebestačnosť bez ohľadu na obsah a intenzitu vyhrážok prichádzajúcich z Viedne. Spustenie Temelína je dôkazom toho, že o českej podriadenosti voči niekdajšiemu centru rakúsko-uhorskej monarchie nemôže byť v roku 2000 ani reči. A možno práve to je vlastnosť, ktorou by sa štátnopolitická reprezentácia Slovenska mala od českej výnimočne inšpirovať.
