Stavba vzťahu
Homosexuálne manželstvo je nemožné - a zároveň nevyhnutné. Avšak ten, kto ho vážne požaduje, musí od štátu žiadať, aby uznal a podporoval aj iné partnerstvá. Prečo nie spoločenstvo súrodencov alebo život v trojici?
Je iste premyslenou náhodou, že debaty o registrovanom partnerstve a odšifrovaní genómu a biotechnológiach sa objavili v rovnakom čase. V obidvoch prípadoch ide totiž o emancipáciu, o zjemnenie návykových konštánt, akými sú psychická identita človeka, alebo jeho historicky vyvinutá a právne ukotvená inštitucionálna stavba. Tú antropológovia nie zbytočne označili ako "druhá prirodzenosť človeka". Ako pevne sme determinovaní a viazaní naším bytím? Deje sa to prostredníctvom našej histórie a tradícií, zmyslu pojmov, ako sú manželstvo a rodina, ktoré nám sprostredkúva ústavodarca, prostredníctvom zvyškov náboženstva v pluralistickej spoločnosti? Môžeme poriadok nášho bytia jednoducho prestavať, inak definovať alebo dokonca nanovo vymyslieť?
Mať niečo nové, čo tu predtým nebolo, vyvoláva v jednom kladné pocity, v druhom averzie. To je podstata kultúrnych bojov. Často to znamená, že z politiky zmizne ono veľké "buď - alebo", a ak sa pozrieme na ochotu dohodnúť sa na dlho sporných otázkach reformy hospodárstva a sociálneho systému, naozaj sa natíska dojem absencie vecnej alternatívnosti. O to dôležitejšiu úlohu v budúcnosti by mal však zohrávať základný konflikt medzi radosťou zo zmeny a požiadavkou stability, medzi áno a nie svetu možností, v ktorom slová ako "človek" alebo "rodina" už neoznačujú pevné skutočnosti, ale reálne alebo sémantické stavby a experimentálne polia.
Z tohto pohľadu musí každého iritovať ľahkosť, s akou červeno-zelená vládna väčšina v NSR narába so svojím predsavzatím o rovnosti. Zjavne ide o cenu útechy pre viackrát poníženého slabšieho koaličného partnera. To, že spolková rada alebo prípadne ústavný súd návrh zákona oslabia, je už zakalkulované. Minister vnútra dal takmer s provokatívnym dôrazom najavo, že tento smer mu nevyhovuje.
Debata o ústave by bola len dôsledkom Ministerka spravodlivosti hovorí o antidiskriminačnom impulze, ktorý má predkladaný návrh. Avšak jej maximalizmus a perfekcionizmus, jej posadnutosť pre detaily, ktorými chce zasadiť homosexuálny zväzok do čo najjemnejšieho juristického a byrokratického rámca presne podľa predlohy heterosexuálnych manželských zväzkov, jej nemôže priniesť šťastie. Vyvolala ňou totiž otázku, či spomínaný zväzok nebude nedovolenou konkurenciou pre manželstvo podľa šiesteho článku nemeckej ústavy.
Kancelár zjavne nemá jasno v otázke, či bude tento projekt pre jeho popularitu riskantný, alebo patrí len do irelevantnej nadstavby, ku ktorej sa majú vyjadrovať výlučne postarší strážcovia cností; inak mu na tom - podobne ako na väčšine vecí - nezáleží. Ak by sme v prípade otvorenej diskusie k téme iných ako manželských zväzkov urobili škálu zaznamenávajúcu priebeh zemetrasenia, najprudší výkyv by sme zaznamenali v prípade explózie predsudkov arcibiskupa z Fuldy Johannesa Dybu. Ten pranieroval "fatálny krok smerom k degenerácii" a za nemecké matky bojoval proti "importovaným zábavychtivým chlapcom". Na opačnej strane sa nachádza úzkoprsý konformizmus, ktorý každú pochybnosť o kompletne legalizovanej rovnoprávnosti vysvetľuje ako nepriateľstvo voči menšinám. Nad tým všetkým leží zvláštna atmosféra nevážnosti, strach z rozkolu a neschopnosť rozprávať sa.
Aj o pokrytectve. Registrované partnerstvo predsa nemá byť manželstvom homosexuálov. Je však prirodzenou vecou, prinajmenšom podľa v súčasnej dobe predkladaného návrhu zákona. Matrika, spoločné meno, ťažkosti pri rozchode, vyživovacia povinnosť, dane, dobrovoľné spoločné poistenie - to sú podľa všeobecného vnímania symbolické a materiálne znaky uznania manželstva.
Je evidentné, že ústava pod osobitnou ochranou manželstva a rodiny rozumie spoločenstvo muža, ženy a dieťaťa. Môžete to považovať za anachronické a mať aj názor, že v tejto veci už spoločenský konsenzus jestvuje. Ale potom musí tento konsenzus presadiť kvalifikovaná politická väčšina a nesmie sa báť diskusie o ústave. Hádať sa o pojmoch, ktoré hovoria to, čo niekomu vyhovuje, je nedostačujúce.
Manželstvo ako privilégium jedného druhu sexuality Úsilie o reformu si kladie za cieľ odbúranie diskriminácie a práve v tom je jej dobrý úmysel. O všedných problémoch návštev v nemocniciach a vzťahov medzi nájomníkmi sa diskutuje dosť. Je však prinajmenšom rovnako nedôstojné, keď lesbickí a homosexuálni partneri pochádzajúci zo zahraničia nemajú v Nemecku právo na pobyt a na to, aby smeli žiť v krajine svojho priateľa alebo priateľky, musia voliť alternatívu zdanlivého manželstva. Sťahovanie rodín je v očiach politikov obávajúcich sa migrácie jedným z najháklivejších bodov červeno-zeleného konceptu. Jeho realizácia by však bola skutočným civilizačným pokrokom, a preto by sa mohli odbúrať právne prekážky, ktoré robia život homosexuálnych párov ťažším v porovnaní so životom iných.
Pri požadovaní podľa možnosti čo najširšej rovnoprávnosti iných ako manželských zväzkov je však v hre ešte jeden motív, ktorý spočíva v nedorozumení. Manželský status sa chápe ako forma privilegovania jedného druhu sexuality - tej medzi mužom a ženou. Zdá sa, že úplné uznanie inej lásky, láska rovnakých pohlaví z tohto pohľadu závisí od možnosti sobáša. Avšak osobitná ochrana manželstva a rodiny nie je ocenením citovej náklonnosti alebo pudových variantov. Sexualita je osobná vec a láska tiež. Existujú páry, ktoré nie sú manželmi, a manželia, ktorí nie sú párom. Štát sa nemá v tomto prípade zaujímať o čosi psychologické alebo erotické, ale o samotný osud spoločensky významnej inštitúcie. Práve tohto bodu sa dotkol minister vnútra za SPD Otto Schily svojou poznámkou, že manželstvo je čosi iné ako heterosexuálne partnerstvo.
Manželstvo ako náhrada náboženstva a duševná potrava Čo robí manželskú inštitúciu spoločensky významnou, je samozrejme v prvom rade jej úloha pri narodení, raste a výchove detí, teda spolunažívanie, ktoré v ústave združuje pojem manželstvo a rodina. Na tomto mieste sa pravidelne a nie bez dôvodu namieta, že spolunažívanie je už dlho fikciou a v súčasnosti veľmi rozšírené bezdetné manželstvo sa vraj neprávom uprednostňuje. Teoreticky to znie presvedčivo. V praxi, samozrejme, platí, že prevažný počet párov má deti, z čoho často ťažia aj rozchádzajúci sa manželia. Kto považuje následky rozchodu a bočné efekty situácií, keď deti pripadnú jednému z rodičov, za neznesiteľné, mal by navrhnúť právne konštrukcie, ktoré prisudzujú rodine to, čo berú manželstvu. Čo naproti tomu nepresvedčí, a opäť pôsobí nečestne, je bedákanie o podpore bezdetných manželstiev za súčasnej inštitucionalizácie partnerstiev, ktoré pravidelne zostávajú bez potomkov. Pričom táto inštitucionalizácia by mala finančný účinok.
V každom prípade sa môžeme spýtať, či je starostlivosť o deti jedinou vecou, ktorú má štát v prípade spolužitia svojich občanov odmeňovať. Pripravenosť viazať sa a prevziať zodpovednosť v dobrých aj zlých časoch, vytvárať osobné spoločenstvá, ktoré vystupujú z anonymného davu a tvoria ostrovy solidarity - poznateľné a hmatateľné - to sú bezpochyby princípy v zmysle všeobecného blaha. Preto pôsobí nezmyselne, že pre tieto veci (spolu s manželstvom) má byť podmienkou heterosexualita. Ale ide tu vôbec o sexualitu? Keď sa vo Francúzsku diskutovalo o zavedení registrovaného partnerstva, najprv vznikla myšlienka, že aj spoločenstvá súrodencov alebo iných rodinných príslušníkov by mohli vziať do úvahy nový status. Napokon sa rozhodlo inak a vymyslelo sa "light manželstvo", dostupné pre homosexuálne páry, ale nie pre príbuzných. Avšak aj spomínaný zamietnutý návrh mal svoju logiku. Keď chce štát nejakým spôsobom odmeňovať spolunažívanie svojich občanov, nejestvuje dôvod, prečo by práve preto museli spolu spávať.
Dve koncepcie Ak sa naproti tomu niečo týka sexuality, tak sú to deti. Tie sú predmetom verejného záujmu. Ak si chceme trochu zafantazírovať, môžeme do dvoch smerov rozvinúť spomenutú ochranu manželstva a rodiny. Na jednej strane by stálo geneticky vzniknuté spoločenstvo rodičov a detí, na druhej slobodná, ale súčasne nie nezáväzná asociácia dospelých. Táto by potom nemusela byť zaťažená naturalizmom a konvenciou. Jestvovala by bez informačného nátlaku na to, či je vlastne "správnym manželstvom". Jej existencia by nejakým spôsobom mala harmonizovať s chápaním sveta zakladateľov ústavy, s vnímaním príznačným pre priemerné obyvateľstvo, alebo s kresťansko-západoeurópskym dedičstvom. Príbuzenstvo by nebolo ani biologickou podmienkou takéhoto osudového spojenia, ani ich juristickým dôsledkom. Navyše, nikde by nebolo napísané, že môže zahŕňať iba dve osoby.
To je, samozrejme, utópia. Aj preto, lebo gayovia a lesbičky nechcú len nejaké spoločenstvo solidarity, ale práve svadbu a sobášny list, s celou svojou exkluzivitou, falošnou a skutočnou romantikou, so svojou nemožnou a práve preto neodolateľnou dvojitou prirodzenosťou.
Zdá sa, že štát ako strážca manželstva disponuje blahodarnými silami a prameňmi šťastia. To samo objasňuje, prečo je jedna skupina za a druhej je ťažko o tom vôbec diskutovať. Hoci budeme brať svadbu ako právny obchod, je a zostane nejuristicky preťažená, paranáboženská a emocionálna. S postupujúcou sekularizáciou naberá civilný sobáš nesporne pseudosakrálny charakter, má uspokojovať rituálne potreby a dokazovať nárok na bezvýhradnosť. Nie je pravda, čo povedal predstaviteľ Zelených Volker Beck v Bundestagu, že matričný úrad nie je sobášnym oltárom. Manželstvo sa súčasne stalo citovou záležitosťou, vnútornou a labilnou, vzdialenou od triezveho spoločenstva záujmov, ktorou prinajmenšom niekedy bolo, zabezpečujúc tak hospodársku istotu a spoločenský rešpekt. Obidve - náhrada za náboženstvo a duševná potrava - sa z pozície úradu nedajú poskytnúť. Jednako, bolo by načase preseknúť manželský uzol, ktorý sa nedá rozuzliť, poslať navzájom sa ľúbiacich do svojich postelí, tých, ktorí hľadajú večnosť, zasa do kostola a napokon pre ostatné spoločenstvá postaviť obývateľné a účelné sociálne príbytky. Ale predtým zrejme musia gayovia a lesbičky naozaj zažiť manželstvo na vlastnej koži.
Autor je redaktor týždenníka Die Zeit preložila Lýdia Kokavcová
