Sila politiky symbolov
Diskusie o povahe súčasného sveta a o možnostiach politického konania boli v posledných rokoch pod silným vplyvom neoliberalizmu. Dokonca sa zdalo, že neoliberálny spôsob myslenia vyradil všetkých svojich kritikov. Francúzsky sociológ Pierre Bourdieu prichádza s ostrou kritikou neoliberalizmu, podľa dokumentu Charta 2000 je potrebné sociálny štát ďalej zdokonaľovať, nie odmietať.
Na začiatku júna bol Pierre Bourdieu v Berlíne a predstavil tam svoj projekt Charta 2000. Jeho nasledujúcim cieľom bol Zürich, potom Atény. Parížsky sociológ, nástupca Michela Foucaulta na College de France, sa pokúša, temer sám, uviesť do života medzinárodné hnutie odporu voči neoliberalizmu.
Diagnóza súčasnosti Charta je už teraz produktom rokovaní medzi rozličnými skupinami, jej súčasné znenie sa však považuje len za podnet, tak aby dokument tohto mena mohlo na konci roku 2000 podpísať čo najviac európskych hnutí. Konečný text Charty 2000 bude schválený na zasadaní "generálnych stavov", ako to Pierre Bordieu formuloval v narážke na Francúzsku revolúciu.
Nie je to však velikášstvo? Textu, o ktorom sa teraz začína diskutovať, sa už vyčíta, že je príliš všeobecný. A okrem toho je čoraz viac ľavičiarov, ktorí už nemôžu počúvať, že opäť je všeobecným spôsobom napádaný "neoliberalizmus". Nemali by sme radšej reštrukturalizačné procesy, ktoré dnes označujeme etiketou neoliberalizmu, detailne študovať a hľadať spôsoby, ako by sme ich mohli ovplyvniť? Neodišiel vari už dávno neoliberálny vlak? Nie je dnes neoliberalizmus na smiech dokonca už aj študentom? Je neoliberalizmus skutočne taký zlý a hlúpy, ako ho predstavujú tradicionalisti so svojimi paušálnymi úsudkami? Bourdieu na tieto otázky odpovedá kladne. Charta vôbec nie je taká všeobecná, ako by sa to pri povrchnom čítaní mohlo zdať. Neoliberálnu politiku považuje za reštauratívnu a vyčíta jej, že dáva človeka napospas neistému osudu. To má veľmi presný význam. V inom kontexte sociológ vysvetľuje: Novoveký štát je výdobytkom, ktorý môžeme porovnávať s premenami v období neolitu, povedzme so skrotením zvierat: v dlhom a obtiažnom procese sa k policajnej moci pridružil aj blahobyt. Rozbiť túto súvislosť kvôli "reštaurovaniu minulosti" - ako sa o tom hovorí v Charte - nie je ničím iným, než primitívnosťou.
Znova o boji slabých a silných Podľa Bourdieua je úlohou štátu chrániť slabých pred silnými. Pripúšťam, že je to staromódna téza, pretože takto svoju moc zdôvodňovali už staroegyptskí faraóni. Pripomenutie si toho však dnes môže pôsobiť oslobodzujúco. Takto sme upozornení na špinu, ktorá sa zozbierala v našich hlavách: akoby bolo lepšie nechať silnejších, aby si robili, čo považujú za dobré - toto je vlastne deregulácia, pretože práve ona povedie k najväčšiemu šťastiu v dôsledku pôsobenia neviditeľnej, ale jemne zasahujúcej ruky. Slabých teda nie je potrebné chrániť pred neviditeľnou rukou trhu, ale nanajvýš pred nimi samými, pokiaľ sú cudzincami, kriminálnikmi, vyhýbajú sa práci, alebo si kladú príliš veľké nároky a odmietajú slabo platenú prácu. Keď nechceme pripustiť, že celé dejiny ľudstva boli až do sedemdesiatych rokov tohto storočia omylom, tak tento typ argumentácie musíme odmietnuť ako hraničiaci so zločinom. Nahovára nám totiž, že sociálny štát nebol ničím iným, než pieskom v súkolí ekonomickej efektívnosti. Kto sa však pamätá na to, že pred niekoľkými desaťročiami bolo potrebné presadiť nielen sociálny štát, ale aj ekonomickú efektívnosť? Medzi týmito dvomi záležitosťami vôbec niet protirečenia.
Výkonná ekonomika a spravodlivosť Existujú štáty, ktorým sa podarilo podkopať ekonomickú efektívnosť, vraj v mene vyšších záujmov sociálnej spravodlivosti. Napriek tomu štáty musia svoje sociálne dimenzie rozvíjať, nie sa ich zbavovať. Ekonomika sama, čo ako výkonná, ich tejto úlohy nikdy nezbaví. Dokonca ani komunizmus, o ktorom sníval Mary, by ako číry výrobný spôsob nebol spravodlivý, i tam by jestvovali silní a slabí, i tam by bolo nevyhnutné slabých chrániť pred silnými. Predstava, že efektívnosť sama preberie na seba aj úlohu ochrany slabých, a to dokonca v réžii neoliberalizmu, nemožno označiť dokonca ani za hlúpu. Nikto nie je predsa taký naivný, aby si myslel, že kdesi v raji môžu pokojne žiť vedľa seba levy a antilopy. Ekonomickú efektívnosť by sme mohli merať aj podľa toho, do akej miery pripustí vedľa seba spravodlivý štát. Túto vlastnosť neoliberalizmus určite nemá. Práve toto podčiarkuje Charta. Dokonca, keď sú pri moci sociálni demokrati, tak to obyčajne vedie len k zakrývaniu a zľahčovaniu problémov. Sociálni demokrati sa opevnili za posledným zvyškom možnosti štátu konať a pritom sa stále bezmyšlienkovitejšie zmierujú s rastúcimi spoločenskými nerovnosťami.
Tým novým a vôbec nie samozrejmým prvkom na iniciatíve Pierra Bourdieua je jeho dištancovanie sa od sociálnej demokracie. Venuje pozornosť rozkladu sociálnodemokratickej ideológie. A ak sa aj najprv mohlo zdať, že sa vracia k starým sociálno-demokratickým hodnotám, aby ich konečne bolo možné realizovať, tak to nie je tak. Ochrana slabých, sociálny štát, vytvorenie protiváhy - medzinárodnej štruktúry, ako sa to označuje v Charte 2000, ktorá by sústreďovala všetky možné organizačné a intelektuálne formy odporu voči neoliberálnej politike, zároveň by si však zachovávala nezávislosť voči jestvujúcim stranám a vládam, predovšetkým voči vládnucim stranám. Nie sú to však staré známe veci z arzenálu sociálnej demokracie? Trikrát nie, pretože Bourdieu dáva jasne najavo, že štruktúrou odporu sa pokúša organizovať hľadanie pravdy, ktorého cieľom nie je len kompenzácia ekonomického nedostatku, ale aj odstránenie slabosti slabých, teda korekcia ich neslobody. Možno si predstaviť slabých, ktorí sa spoja kvôli získaniu ekonomických kompenzácií, pričom slobodu a hľadanie pravdy prenechajú silným. O týchto Bourdieu nemá záujem.
Politika symbolov a nová strana Sabine Kebir ukázala vo svojom článku napísanom pre Jungle World, že aj Bourdieu sám apeluje skôr na silných, totiž na intelektuálov, ktorí predtým považovali za svoju úlohu zosilňovať hlas slabých. Medzitým si buržoázia vytvorila svojich vlastných intelektuálov - "nových mandarínov". Metódou ich polemiky nie je vyvracanie myšlienok, ale ohováranie, ktoré je menej nákladné, najmä vtedy, keď je organizované ako cielená kampaň. Organizácia "hľadania pravdy", ktorú Bourdieu vidí ako protiváhu súčasnej moci, by mala byť zároveň povzbudením pre tradičných intelektuálov. Navrhuje im, aby prevahu mandarínov zlomili symbolickou politikou. Pretože aj symboly - nie symboly ohovárania, ale hľadania pravdy - sú menej nákladné a môžu osloviť masy. Charta hovorí o "nových, predovšetkým symbolických formách konania, tak aby sme znovu, tak ako v Seattli, vyjadrili základné priania občanov."
Kebir poukazuje na to, že týmito myšlienkami sa Bourdieu vracia späť ku Gramscimu, spoluzakladateľovi talianskej komunistickej strany. To však znamená, že jeho iniciatíva by bola podnetom k založeniu novej strany. Pretože podľa Gramsciho najvyššou funkciou niektorých intelektuálov je byť úspešnými v hľadaní pravdy a potom sa zjednotiť a založiť nezničiteľné jadro strany. Je to dlhý proces, musí sa však niekedy začať. Prvým krokom je štruktúra, ktorá by podľa Charty mohla tvorivo uviesť celý proces do chodu. V Nemecku sa už k nej pridali odborári z oblastí kovospracujúceho priemyslu a médií. Symbolické dimenzie boja, ktorý je potrebné viesť, sa však ešte nedajú vidieť. Čo by sa stalo, keby jednotlivé osobnosti, ako je Claudia Roth, Gregor Gysi, Oskar Lafontaine, vystúpili zo svojich strán - bez toho, aby prerušili s nimi priateľské vzťahy - a spoločne sa zapojili do tohto projektu?
