Politika nového svetového poriadku

Štruktúrne zmeny kapitalizmu v dôsledku takých otrasov, ako bola kríza európskeho menového systému v roku 1992, mexického pesa v roku 1994, či ruská a ázijská kríza v roku 1998, vedú k otázke: Ako sa vyrovnať s týmito slabinami neoliberálne zafarbenej globalizácie?

Štát by mal opäť riadiť Zatiaľ čo vo finančných metropolách existujú len veľmi vágne predstavy, tak v medzinárodnej sociálnej demokracii sa začína prinajmenšom od roku 1998 ohlasovať spolu s kritikou tzv. nebrzdeného globálneho kapitalizmu aj volanie po návrate politického riadenia. Pojem "štátu -vyjednávača" poukazuje na to, že rovinou konania by mal byť národný štát.

Heslá re-regulácia alebo re-kontextualizácia sú motivované poznaním, že globalizácia, ktorá sa doteraz realizovala výlučne ekonomicky, musí byť začlenená do politických súvislostí. Pritom sa však zabúda na to, že globalizácia bola vždy politicky podnecovaná. Jej jadrom sa stal posun vzťahu medzi ekonómiou a politikou. Pod heslom Global Governance by sa mali realizovať nevyhnutné - politické korektúry, ktoré by umožnili anticipovať krízy a aktívne voči nim postupovať.

Pôvod a pozadie pojmu Pojem Global Governance vytvoril americký politológ James N. Rosenau, ktorý na začiatku deväťdesiatych rokov hovoril o tom, že sa na svetovej rovine začína vytvárať "vládnutie bez vlády". Jeho teória zdôrazňovala, že sú možné multilaterálne kooperačné vzťahy bez toho, aby musela existovať hegemónna mocnosť, akou boli vtedy USA, alebo aby existoval svetový štát. Paralelne k tomu v roku 1994 zaviedla komisia OSN o globálnom vládnutí tento pojem v správe Naše globálne susedstvo a definovala ho ako "súhrn rozličných ciest, ktorými jednotlivci, verejné ako aj súkromné inštitúcie, riadia svoje spoločné záležitosti - ako kontinuálny proces, v ktorom dochádza k vyrovnaniu protikladných a rozdielnych záujmov a v ktorom sa môže iniciovať i kooperatívne konanie. Pojem zahŕňa práve tak formálne inštitúcie a systémy panstva so schopnosťou presadiť sa, ako aj neformálne usporiadania…"

Protagonistami tejto debaty v nemeckom jazykovom priestore sú určite Franz Nuscheler a Dirk Messner z Inštitútu pre rozvoj a mier (INEF) v Duisburgu, čo je jedno z najdôležitejších sociálnodemokratických ideových vyhní pre globálnu politiku. Tí sa pokúšali dať tomuto vágnemu pojmu pevnejšie kontúry. Vychádzajú zo zmeny povahy štátu a globálnych vzájomných závislostí a globálna architektúra štátu má prispieť k zvýšeniu jeho riadiacej schopnosti.

Súčasný štát Sila tohto pojmu spočíva v tom, že rešpektuje redukciu sily súčasného štátu. To viedlo k tomu, že dnes už centrom politiky nie je hierarchický a centralistický štát blahobytu alebo fordistický štát istoty, ale došlo k rozdiferencovaniu štátneho konania na rozličné roviny: okrem celoštátnej získava na závažnosti lokálna a medzinárodná rovina. Zároveň sa presadzuje model politiky vyjednávania, v ktorej stále častejšie štát vstupuje do kooperácie s inými aktérmi, predovšetkým so súkromnými firmami. Pojem "štát - vyjednávač" má zachytiť túto situáciu a poukazuje na to, že rovina konania spojená s národným štátom nestráca úplne význam.

Žiaľ, diskusia o Global Governance trpí nedostatkom problémovej analýzy. Jej protagonisti nekriticky vychádzajú z "megatrendu globalizácie" a tiež zo sociálnodemokratického predpokladu, že existujú v zásade len zjednotiteľné záujmy, a preto sa dajú konflikty korporatívne riešiť. Tomu zodpovedá ďalekosiahle zmiernenie mocenských aspektov, resp. mocenských konfigurácií v rámci neoliberálnej globalizácie. Namiesto toho dominujú technokratické a optimistické manažérske predpoklady zvládnutia svetových problémov. Ťažiskom všetkých predstáv je obnova schopnosti štátu riadiť - otázka demokratickej cesty k tomu sa nekladie.

Ako obstáť v konkurencii Tento druh diskusie o Global Governance tak zanedbáva rozhodujúci bod zmeny štátnosti: dnešné štáty sú najmä národnými konkurentmi, ktorých centrálnou funkciou je garancia medzinárodnej konkurenčnej schopnosti. Takto sa ostatne objavuje otázka, či štátni aktéri alebo štátom podobní aktéri na medzinárodnej rovine vôbec môžu účinne vystupovať proti globalizácii, resp. proti jej deštruktívnym dôsledkom.

Štáty sú dnes predovšetkým "národnými konkurenčnými štátmi", a preto vyvstáva otázka, či možno politiku postaviť proti ekonomickej globalizácii. Tam, kde sa dnes uskutočňuje medzinárodná (politická) kooperácia, tam funguje ako opora neoliberálnej globalizácie (napr. vo forme WTO alebo OECD) a nijako neredukuje asymetrické a mocenské vzťahy. V diskusii o Global Governance sa o tomto aspekte jednoducho mlčí. Neoliberálny vzťah politiky a ekonómie sa práve tak zamlčuje ako aj neoliberálny imperatív konkurencie.

Kto definuje situáciu? Okrem toho, či ten, kto požaduje medzinárodnú reguláciu za potrebnú, či vlastne nezanedbáva problémy priveľkého množstva ľudí. Kto vlastne má "globálne problémy", kto definuje krízy, kto predstavy o poriadku? Symptomatickým je vylúčenie alternatívnych aktérov a iniciatív zdola z uvažovania o Global Governance. V dôsledku toho mnohí žiadajú jasné analytické oddelenie od neurčitých pojmov, ktoré sa formulovali v kontextoch sociálnej demokracie. Iní považujú pojem Global Governance jednoducho za synonymum pre "medzinárodnú štruktúrnu politiku", pojem, ktorý neveľmi často používa aj nemecká spolková vláda.

Pri tom všetkom by sme nemali zabudnúť na to, že sa táto diskusia ešte len začala. Hádam bude mať rovnaký priebeh ako diskusie o udržateľnom vývoji alebo o občianskej spoločnosti so všetkými jej extrémami. Okrem toho je Global Governance "súhrnným pojmom" - dominantní aktéri a mocenský diskurz rozhodujú o tom, čo sa do tohto súhrnu dostane a čo nie. Je zrejmé, že naozaj kritické pozície sa do tohto diskurzu nedostanú.

Autor je spoluautorom štúdie Global Governance, Možnosti a hranice alternatív k neoliberálnej globalizácii, Münster 2000