Krízová komunikácia
Cenu Lipského knižného veľtrhu 2000 dostal prekladateľ Peter Urban. Porota mu udelila ocenenie za "vzorové preklady z rôznych slovanských rečí, ako je ruština, čeština, srbčina a slovinčina, ktoré svedčia o tom, že sa stal jedným z najvýznamnejších sprostredkovateľov slovanskej, predovšetkým ruskej literatúry a kultúry nemeckému čitateľovi". Tu je jeho prejav pri preberaní spomenutej ceny.
Svoje remeslo som vždy chápal ako akt chápania. Takto ho chápem od chvíle, keď ma v roku 1964 belehradskí básnici Vasko Popa a Miodrag Pavlovič promovali na prekladateľa so slovami: "Nemôžeš rok študovať v Belehrade, bez toho, aby si niečo neurobil pre srbskú literatúru."
Literatúra a história Tým sa to začalo a v starej Juhoslávii som si aj uvedomil, o koľko lepšie sa vedomie národov zachováva v ich literatúre ako v dejepisectve. Históriu píšu víťazi a k nim básnici a spisovatelia patria len veľmi zriedka. Časy, keď filozofi, ako je Markus Aurelius, sedeli na tróne, sú už neodvolateľne minulosťou. Pochopenie dnes potrebujeme oveľa viac ako kedykoľvek predtým, to nám ukázal Wolfgang Hilbig s naliehavou názornosťou vo svojom novom románe Provizórium. Tu nám pripomína, že skôr ako sa budeme usilovať o "európske" porozumenie, mali by sme sa skromne spýtať, či sme schopní porozumenia v vlastnej krajine. Keď si pripomeniem mnohé kampane, ktoré sa rozpútali na Západe proti východonemeckým spisovateľom, tak pri odpovedi na otázku, či sme schopní porozumenia, budem veľmi váhať.
Noví Nemci a ich staré cítenie Veľmi veľa sa hovorí o novom sebavedomí nových Nemcov. Ako vyzerá toto sebavedomie, na čo sa opiera a kde sú jeho hranice? O čo sa opiera sebavedomie toho mladého nemeckého vojaka, ktorý zapôsobil na autorku Almanachu 2000 časopisu Spiegel svojou suverénnou ľahostajnosťou k dejinám: "Či môj starý otec spáchal na Balkáne nejaké zločiny, mi môže byť ukradnuté," odpovedal 26-ročný parašutista Patrick Braun z Wiesbadenu, "ja som tu predsa ako predstaviteľ mierovej mocnosti." Pripustím, že len ťažko sa dokážem dorozumieť s týmto mládencom. Z takého sebavedomia, z ktorého vyplýva vedomie oprávnenosti a pripravenosť zabíjať, mám strach. Tieto vety mladého vojaka mi neschádzajú z mysle, pretože podľa tohto Almanachu k tomu ešte dodal: "Nezabíjal som preto, že som chcel, ale preto, že som musel a trafil som. Keď už, tak už." Reportérka túto výpoveď považovala za "vecnú a pôsobivú". Ja si však neviem pomôcť a počujem v slovách mladého vojaka i vražednú hrdosť.
Dorozumenie s nami samými, nehovoriac už o dorozumení s inými, nie je možné bez pripomenutia si vlastných dejín. Pochopenie vlastných dejín predpokladá schopnosť a ochotu pochopiť. Oboje spočíva na jazyku. Lepšieho prostriedku na chápanie nemáme.
Čo je to za jazyk Proti otázke, či sa ešte dokážeme vôbec pochopiť, musíme postaviť otázku: Ako môžeme rozumieť jazyku, ktorý vojnu nenazýva vojnou, ale celkom nevinným slovom "konflikt" alebo dokonca len "krízou"? Ako môžeme rozumieť kancelárovi, ktorý predstúpi pred kamery a tvrdí, že sme neviedli nijakú vojnu?
NATO viedlo vojnu, trvala 78 dní, počas týchto dní sa uskutočnilo 38 004 "náletov na nepriateľa", to znamená 490 denne. NATO porušilo medzinárodné právo, viedlo vojnu v mene pochybnej morálky, vraj v mene ochrany ľudských práv. Viedlo vojnu proti Miloševičovi, zasiahlo však, ostatne tak ako aj sankciami, srbské obyvateľstvo. A o tom, že vojna nerieši ani v najmenšom problémy, ale vytvára nové, sa denne môžeme presvedčiť na hrôzach, ktoré sa odohrávajú v Kosove, ktoré sa stalo protektorátom NATO.
Táto vojna sa viedla aj jazykom, a to jazykom klamstva a demagógie. Predsa, ako máme rozumieť výrazu "mierové rozhovory", keď tí, o ktorých išlo, si v Rambouillet nevymenili vlastne ani slova? CDU v Hessensku sa už ospravedlnila za klamstvo o "židovskom dedičstve", počuli sme však od vicekancelára zo strany Zelených čo i len slovo poľutovania nad tým, že vyriekol oveľa odpudivejšie výroky o tom, že "nikdy vojnu, ale nikdy ani Osviečim". Bez toho, že sme počuli slová protestu, zažili sme zázračnú premenu Albáncov v Kosove: boli to "teroristi", "povstalci", potom to boli "bojovníci UCK", potom zasa "príslušníci oslobodzovacej armády". A ako potom máme označovať všetkých ostatných separatistov Európy - tých z IRA, ETA, Kurdov, Korzičanov? Koľko falošnosti, koľko pokrytectva v dvojitej a trojitej morálke nás vládnucich! A čo ten najnehanebnejší pojem, ktorý vytvorili generáli NATO - mám na mysli "kolaterálne škody" - je potrebné o tom vôbec hovoriť? Naša verejná reč je preplnená slovami, ktoré klamú, prikrášľujú, deformujú, zakrývajú: "vzdušné nálety", to predsa znie lepšie ako bombardovanie, "rozpad Juhoslávie", to znie predsa ako nejaká nevyhnutnosť, niečo ako prírodná udalosť, dovoľuje to zabudnúť na to, že na rozkúskovaní tejto krajiny, ktorej ustanovenie stálo v obidvoch svetových vojnách veľa krvi, sa podieľala nielen Miloševičova nacionalistická politika, ale že systematicky sme sa na ňom podieľali aj my.
Vojna a reklama Veľká časť nemeckej tlače, predovšetkým ale televízia (tá bola od začiatku vojny na Balkáne súčasťou vojnovej propagandy), ani nezbadali, ako sa - tu budeme citovať Petra Handkeho - podieľali na vytváraní "bezohľadnej vojnovej emocionality". Predpokladajme, že by sme chceli pochopiť, ako sa táto vojnová nálada vytvorila. Bolo by to ľahké. Museli by sme však začať tým, že prvými utečencami v tejto balkánskej vojne boli Srbi, že štáty ako Chorvátsko a Bosna si na šírenie svojich propagandistických klamstiev pozvali americké reklamné agentúry, ako je Ruder Finn. Šéf tejto agentúry James Haff takto opisuje cieľ svojej kampane: "Našou úlohou nie je preverovať (pravdivosť) informácie, našou úlohou je tie informácie, ktoré sa nám zdajú priaznivé, čo najrýchlejšie dostať do obehu a zasiahnuť nimi starostlivo vybraný objekt." Americká angličtina tu používa jemný neologizmus a hovorí o krízovej komunikácii.
Predpokladajme, že by sme naozaj chceli pochopiť, ako sme počas desaťročie trvajúcej vojny na Balkáne boli klamaní. Stačilo by začítať sa do vynikajúcej analýzy Mira Behamsa Vojnové bubny, Vojna a politika. Mám však dojem, že to nechceme.
Prípad Handke Ako by sa dala pochopiť jednoznačná nenávisť a zlomyseľnosť, s akou verejnosť reagovala na Handkeho požiadavku "Spravodlivosť pre Srbsko"? Veď to bol autor, ktorý nástojil na starej zásade "vypočujte si aj druhú stranu" a ktorý vie lepšie ako ktokoľvek iný, ako možno slovami a obrazmi klamať. Autor, ktorý v jednom zo svojich najkrajších románov Opakovanie vyjadril svoj smútok z rozpadávajúcej sa Juhoslávie, podobne ako svoje zúfalstvo z rozdvojenia Nemecka vyjadril Wolfgang Hilbig? Handke ostatne nezabudol na jednu podstatnú otázku, na ktorú odpovedal nasledujúcim spôsobom: "Nemecko je jediným štátom, ktorý niečo vyťažil zo súčasnej situácie. Nemecko má záujem na tom, aby vzniklo čo najviac otrocky slabých malých štátov orientovaných na hospodársku mocnosť Nemecko. Toto bude stále jasnejšie." Titulok v hospodárskej prílohe Frankfurter Allgemeine Zeitung z 22. 1. 2000: "Profitovať z obnovy Kosova. Nové zastúpenie má pomôcť hessenským firmám preniknúť na juhozápadný Balkán." My Nemci máme veľké skúsenosti vo výstavbe rozkvitajúcich krajín.
Nemecké konštanty Nemecká politika na Balkáne sa vyznačuje konštantou, ktorá vždy vyústila do princípu Rozdeľuj a panuj. Už v roku 1842 nazval Friedrich List Balkán naším "zázemím", ešte si spomíname na výrok cisára Wilhelma "Srbsko musí zahynúť" (Serbien muss sterbieren). Aj nacionálni socialisti Juhosláviu rozkúskovali a rozdelili na vazalské krajiny, ktoré sa navzájom požierali. O zúrivosti tohto obdobia nech za všetky prípady svedčí Kragujevac. Hamburská výstava o pôsobení Wehrmachtu, na ktorú časť verejnosti reagovala podobne ako na Handkeho, mi vlastne vysvetlila mnohé: nebola to náhoda, že Hitlerova administratíva za hlavného veliteľa nemeckých vojsk vymenovala Rakúšana generála Franza Böhmeho. Ten, a to dokazujú mnohé citáty, považoval za potrebné splatiť Srbom dlhy, ktoré si vraj narobili výstrelmi v Sarajeve v roku 1914. Našim dejinám neujdeme, tie nás prenasledujú na každom kroku, nech sa už čo ako tvárime "normálne".
Pre mňa je nepochopiteľná zlosť, s akou sa na Handkeho vrhli mladší ľudia. Skadiaľ sa táto zlosť berie u tých, ktorí zrejme nikdy neprečítali ani len stranu z kníh Iva Andriča alebo Danila Kiša. Čo vedie týchto ľudí, ktorí nevedia preslabikovať ani len jedno srbské meno, nehovoriac už o ich fonetickej podobe, k tomu, aby na názor človeka, ktorý očividne vie, čo hovorí, reagovali s posmechom a banálnymi frázami? Skadiaľ táto zaťatosť brániť politiku, ktorá samu seba už v roku 1999 vyhlásila za bankrot? Došlo konečne k zhode starej a novej ľavice? Alebo je to stará, hlboko zakorenená túžba konečne stáť na strane víťaza, po tom ako sa svet dvakrát v tomto storočí musel vyrovnávať s hrôzami spôsobenými Nemcami? Pôda pre porozumenie so stredovýchodnou Európou je teda veľmi zle pripravená. Názvy kníh a výška ich nákladov dokazuje, ako málo nás to vlastne zaujíma. Preto si mimoriadne vážim túto cenu. Považujem ju za povzbudenie pokračovať vo svojej práci, povedzme v prekladaní diel Danila Kiša, a to v zmysle camusovského "napriek všetkému".
Peter Urban sa narodil v roku 1941 v Berlíne. Študoval slovanskú filológiu vo Würzburgu a v Belehrade. K jeho najvýznamnejším prekladom patrí dvojzväzkový výber z diela ruského avantgardného spisovateľa Velemira Chlebnikova, krické vydanie diel Antona Čechova a diel Isaaka Babela a Daniila Charmasa.
