Strany a záujmové zoskupenia
Partokracia je relatívne nový jav v politike. Politologicky ju ako prvý pomenoval na začiatku 20. storočia Moise Ostragorski, ktorý si všimol, že činnosť časti vtedajších straníckych vodcov a vnútrostraníckych "klík" nezodpovedá prevládajúcim názorom na vymedzenie politickej strany ako dobrovoľného združenia ľudí usilujúcich sa presadiť všeobecné ideály slobody a demokracie.
Zistil, že v dôsledku politickej ľahostajnosti väčšiny obyvateľstva môžu politické strany "pôsobiť bez obáv zo zodpovednosti voči občanom", pričom, ako zdôraznil, takto z nich "vznikajú monštrá, od ktorých závisia občania i politici". Premena "politických strán z organizácií zameraných na dosahovanie spoločenských cieľov a na obhajovanie verejných záujmov na organizácie obhajujúce skupinové záujmy a usilujúce sa predovšetkým o skupinové ciele" (J. Sopóci), vždy so sebou prinášala negatívne sprievodné javy v politickom živote krajín, ktoré tieto premeny postihli.
Priveľa cieľov naraz Slovenská republika v roku 1993 nastúpila spolu so svojimi susedmi - Českom, Poľskom a Maďarskom - na stredoeurópsky variant tranzície. Jej cieľom bolo, okrem založenia transformačných trendov v ekonomickej sfére, dosiahnuť stav politickej stability v súlade s európskymi predstavami o demokracii. K dosiahnutiu tejto stability bolo potrebné urobiť viac vecí: rozvinúť proces štruktúrovanosti a štandardizácie straníckeho systému, reformovať volebný systém, skvalitniť politickú kultúru a politickú socializáciu, vzťahy medzi politickými stranami a voličmi, politickými stranami a verejným sektorom a i.
V súvislosti s procesom štruktúrovanosti a štandardizácie straníckeho systému v Slovenskej republike je potrebné uviesť jeden dôležitý fakt. V čase vytvárania základov a pozitívneho imidžu nového štátu po roku 1993 a dolaďovania predvídateľných a pevných pravidiel politického boja v duchu demokratickej politickej kultúry sa presadili na slovenskej politickej scéne po parlamentných voľbách v roku 1994 subjekty so "širokospektrálnym", a teda dosť nečitateľným politickým profilom, resp. s nacionálno-centristickým a ľavicovo-populistickým programom, ktoré uvedené úlohy nezvládli na požadovanej úrovni. To, že sa tak stalo, má viacero príčin. Jedna z nich je však veľmi čitateľná. Súvisí s tým, že k ich plneniu pristupovali v zdvojenej pozícii - ako tvorcovia nového štátu a ako vládni koaliční partneri. Preto vlastné partikulárne stranícke záujmy často stotožňovali so strategickými štátnopolitickými záujmami.
Ako sa začala vláda strán Strany začali presadzovať také pravidlá, ktoré im mali upevniť nielen stabilitu ich vládnutia, ich stranícko-politický vplyv vo finančnej a ekonomicko-hospodárskej sfére, v elektronických médiách, v štátnej administratíve, ale aj pomôcť vytvoriť také inštitucionálne prostredie, ktoré by obsahovalo všetky potencionality lojálnosti voči ich politike z dlhodobého hľadiska. Tu kdesi treba hľadať začiatok akcelerácie partokratických praktík na slovenskej tranzičnej ceste. Uvedené tendencie mali silnú oporu v tej časti politickej elity, ktorá z hľadiska svojej politickej minulosti mala všetky predpoklady udržiavať nielen nadštandardnú personálnu kontinuity s bývalým režimom, ale aj kontinuitu s jeho straníckopolitickými pravidlami vládnutia. Z tohto dôvodu vôbec neprekvapuje, že zmeny, ktoré nastali už po voľbách v roku 1992, priniesli so sebou minulorežimisticky podmienené autoritárske sklony aj vo vládnucej politickej elite. Tie sa prejavili jednak v charaktere vnútrostraníckej demokracie, poznačenej koncentráciou moci v rukách úzkej straníckej špičky, ale najmä vo výkone vládnej moci, čoho dôkazom boli napríklad významné legislatívne úpravy. Týkali sa kľúčových otázok fungovania ústredných, regionálnych a lokálnych orgánov výkonnej moci, parlamentného systému a systému deľby moci. Boli tu však aj pokusy o zmeny konštitučného rámca, ale tiež administratívne opatrenia voči opozične orientovaným ekonomickým subjektom, nadáciám, samosprávam a pod.
Slovenská cesta privatizácie Ekonomická transformácia v Slovenskej republike, na ktorej sa veľmi významne podieľali všetky doterajšie vlády, sa spája - okrem iného - s problematickou "národnou" ekonomickou reformou spočívajúcou v tvorbe domácej "kapitálotvornej" vrstvy. Mnohí ekonómovia sa zhodujú v tom, že uvedená reforma zjavne vybočila z osvedčených princípov trhovej ekonomiky. Jej dôsledkom bol vznik netransparentného procesu privatizácie, v ktorom dominantné postavenie mal predaj podnikov vopred určeným vlastníkom pred verejnými súťažami. Ako vyplynulo z reprezentatívnych sociologických výskumov názorov občanov, už z roku 1997 uvedený proces nielenže skompromitoval vo verejnosti samotnú ideu politickej strany ako organizácie rozvíjajúcej princípy demokratickej politiky, ale aj ideu privatizácie. Súčasne medzi občanmi rozšíril presvedčenie, že pozitívny efekt privatizačného procesu pocíti iba úzka skupina straníckych privatizérov, resp. predstavitelia špekulatívneho kapitálu. Prejavom neúspešnosti transformácie slovenskej ekonomiky po roku 1989, na ktorý poukázal aj uvedený výskum, je jej výsledok: chudobný štát a úzka skupina superbohatých a bohatých straníckych privatizérov. Vzťahy medzi politickými aktérmi a organizovanými partikulárnymi záujmovými skupinami sa mohli rozvinúť aj vďaka absencii otvoreného politického procesu a legislatívnych pravidiel, ktoré vo vyspelých demokraciách umožňujú ochranu štátnych orgánov a úradníkov pred vplyvom politických strán. Napríklad vo Švédsku bol v roku 1954 na túto činnosť zriadený úrad ombudsmana, ktorého základom práce je kontrola zákona o verejnej súťaži, resp. transparentné prideľovanie objednávok vo verejnom sektore. V našom politickom systéme by zriadenie takéhoto úradu hneď po roku 1989 vytvorilo podmienky pre úspešnejšiu a spravodlivejšiu transformáciu slovenskej ekonomiky. Na Slovensku stále chýbajú aj iné dôležité legislatívne pravidlá, ako napríklad zákon o štátnej službe, a iné, od neho sa odvíjajúce zákony, ktoré by na základe vopred dohodnutých pravidiel upravovali - bez politickej intervencie - napríklad prerozdeľovanie verejných prostriedkov.
Očakávania a realita Zdalo sa, že rozrastajúce sa partokratické prejavy sa skončia, resp. radikálne sa obmedzia po nástupe novej vlády, ktorá vzišla z parlamentných volieb v roku 1998. Očakávania v tomto smere boli veľké už aj preto, že politické subjekty, ktoré ju utvorili, mali vo svojich politických predvolených programoch zakomponovanú systémovú politickú zmenu vládnutia. Táto zmena sa týkala nielen spôsobov uplatňovania demokratických princípov a procedúr v práci NR SR, ale napríklad aj spôsobov vyrovnávania sa s neduhmi autoritatívneho štýlu uplatňovania politickej moci v oblasti legislatívy, či privatizácie. Doterajšie výsledky vládneho zoskupenia však ukazujú, že partokracii sa v politike na postkomunistickom Slovensku mimoriadne darí. V minulých rokoch zapustila hlboké korene a tie, žiaľ, pokryli celú slovenskú politickú scénu. Ukazuje sa, že aj tejto vládnej koalícii chýba politická vôľa odstrániť ich. Nemožno sa preto čudovať, že jej voliči sú sklamaní z výsledkov, ktoré dosiahla pri eliminácii rozbujneného straníckeho princípu v spoločenskom živote.
Autorka (1954) je docentka politológie na Prešovskej univerzite
