Ako Rusko porazilo Sovietsky zväz
Zborník s názvom Čierna alebo biela: Dráma augusta 1991, ktorý vyšiel rok po udalostiach v Moskve, ponúka tri vysvetlenia opierajúce sa o známe Cui prodest (komu to prospelo). Prvý variant hovorí, že v pozadí neúspešného puču stál sám Gorbačov, ktorý sa zľakol prudkého vývinu udalostí a prostredníctvom pučistov chcel "utiahnuť skrutky". Druhý scenár predkladá, že šlo len o zastierací manéver, ktorým sa mali zdiskreditovať ortodoxní komunisti a progresívnejšia časť nomenklatúry mala dostať šancu na transformovanie sa. S pádom KSSZ, ZSSR a Gorbačova sa však nerátalo. Tretia možnosť je, že sivé eminencie straníckej nomenklatúry chceli zdiskreditovať a odstaviť Gorbačova i Jeľcina. Vysvetlení sa núka nesporne viac, no kým nám historici odhalia "skutočnú" pravdu zverejnením vhodne vybraných odtajnených dokumentov, priblížme si tie dni a tiež, čo im predchádzalo.
Spustila to perestrojka
Od pádu Brežneva uháňal politický vývoj v Rusku nečakaným tempom. Po epizódach s Andropovom a Černenkom sa na najvyšší post v krajine dostal Michail Gorbačov, ktorý s tímom odborníkov začal uskutočňovať svoju perestrojku. Na rozdiel od čínskej perestrojky, ktorú spustil Teng Siao-pching, sa Gorbačov nesústredil na premyslené ekonomicko-sociálne zmeny, ale uprednostnil postupnú demokratizáciu spoločnosti s pomocou tzv. glasnosti. Gorbačov začal postupne strácať kontrolu nad situáciou v rozľahlej krajine: dochádzalo k sociálnym búrkam, nacionalistickým vystúpeniam... Impérium sa začalo rozkladať a ako kôň pred smrťou kopalo na všetky strany. Krvavé údery pocítili v Tbilisi i na iných miestach.
V decembri 1990 podáva demisiu minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze a varuje pred nástupom konzervatívcov. Predseda ruského parlamentu Boris Jeľcin tiež odmieta oslabenie vplyvu zväzových republík, ku ktorému Gorbačova doviedli konzervatívci. Varovania nepomáhajú. V januári 1991 vysielajú sovietsku armádu do Lotyšska a Litvy potlačiť hnutie za nezávislosť. V uliciach Vilniusu ostáva 15 mŕtvych. Vo februári odmieta šesť zväzových republík (Litva, Lotyšsko, Estónsko, Arménsko, Gruzínsko a Moldavsko) účasť na Gorbačovovom referende o zachovaní ZSSR. V júni zvolili Jeľcina za ruského prezidenta a konzervatívny sovietsky premiér Valentin Pavlov žiada, aby sa časť prezidentových práomocí odovzdala vláde, čo parlament odmieta.
Nevyhovujúca zmluva
V prvej polovici augusta už bola pripravená na podpis nová zväzová zmluva, ktorá mala zvýšiť právomoci jednotlivých zväzových republík, no pred širokou verejnosťou sa tajila. Autori chceli dokument zverejniť až 20. augusta, v deň, keď sa končila platnosť zmluvy o ZSSR z roku 1922. Nepodarilo sa však verejnosť postaviť pred hotovú vec, pretože jej návrh už 15. 8. zverejnil týždenník Moskovskije novosti. Ako povedal maršál Jazov v trilógii V. Andrijanova a A. Čerňaka o "cárovi Borisovi" (nakladateľstvo Orego) - "Vtedy sme pochopili, že sa nezadržateľne schyľuje k rozpadu, že nejde o omyl, ale o cieľavedomé úsilie o zánik ZSSR, namiesto ktorého by tu bola len konfederácia republík s vlastnými prezidentmi.
V jednom z objektov KGB v Moskve sa 17. 8. stretli premiér Valentin Pavlov, prvý podpredseda Rady obrany Oleg Baklanov, tajomník ÚV KSSZ Oleg Šenin, minister obrany Dmitrij Jazov, vedúci oddelenia ÚV KSSZ Valerij Boldin, predseda KGB Vladimir Krjučkov a ďalší stúpenci zachovania ZSSR. Zhodli sa v rozhodnutí, aby zástupcovia skupiny odleteli za dovolenkujúcim prezidentom na Krym a presvedčili ho, nech odmietne podpísať zväzovú zmluvu v existujúcej podobe a vyhlási výnimočný stav. Ostatne, podľa Krjučkova mu sám Gorbačov pred odletom na Krym povedal: "Majte oči otvorené. Keď vyvstane priame nebezpečenstvo, treba konať". V tom čase sa Gorbačovova rodina už zásobila devízami z prezidentovho miliónového konta, aby mohli v prípade potreby utiecť do cudziny.
USA ponúkali azyl
V podvečer 18. 8. sa ohlásila u Gorbačova vo Forose na Kryme poverená skupina a oznámila prezidentovi, že vytvorili Štátny výbor pre výnimočný stav (GKČP). Gorbačov odmietol podpísať vyhlásenie výnimočného stavu, alebo odovzdať právomoci viceprezidentovi Janajevovi, na čo mu veliteľ pozemných síl, generál Varennikov povedal, že teda bude zosadený. Keďže Gorbačovov súhlas vzbúrenci nemali a chýbal im aj poverovací list pre Janajeva, uvedomovali si svoju nelegitimitu. Napriek tomu 19. augusta zverejnili v Moskve vyhlásenie o vytvorení GKČP a vyhlásení výnimočného stavu na čas 6 mesiacov. Jeľcinovi ľudia sa v reakcii na to zhromaždili v tzv. Bielom dome, sídle ruského parlamentu a jeho prívrženci pred budovou.
Ďalší vývoj závisel od postoja armády. Pučisti pred Biely dom vyslali tanky s úlohou obkľúčiť budovu. Vedením akcie poverili veliteľa výsadkárov, generála Lebeďa, ktorý okamžite útok na budovu bránenú pribúdajúcimi tisíckami civilov vylúčil. Po tom, čo ruský prezident na jednom z tankov prečítal pred kamerami výzvu na odpor proti GKČP, bolo pučistom jasné, že svoj boj prehrali, pretože krviprelievanie a občiansku vojnu nechceli spustiť. Napriek tomu Rada ministrov RSFSR utvorila paralelnú vládu na čele s P. Lobovom, ktorá sa usadila vo Sverdlovsku. Američania ponúkli Jeľcinovi v prípade potreby politický azyl a bránu svojho veľvyslanectva nachádzajúceho sa v tesnej blízkosti Bieleho domu nechali otvorenú...
Gorbačov sa (ne)vracia
Keď vodca pučistov Janajev mediálne prehral tlačovú konferenciu vysielanú televíziou, dostal Jeľcin odvahu. Ešte večer 19. 8. dostali všetci v Bielom dome zbrane a generál Lebeď vyzval plukovníka Jeľcina, aby sa ujal povinnosti najvyššieho veliteľa. Prezident vydal výnos, ktorým postavil GKČP mimo zákon a podpísal výzvu vojakom, podľa ktorej museli všetky orgány ministerstiev vnútra, obrany a KGB na území Ruska plniť príkazy prezidenta RSFSR. Na druhý deň delegácia pučistov odletela za Gorbačovom a obnovila mu telefónnu linku. Prezident ZSSR ihneď zavolal svojmu ruskému a americkému kolegovi a informoval o situácii aj predstaviteľov ostatných sovietskych republík. Krátko nato prišla "oslobodiť" prezidenta ZSSR jeľcinovská skupina na čele s Ruckým a Silajevom. Večer odletelo lietadlo s Gorbačovom do Moskvy, kde pristálo nadránom.
Michaila Gorbačova v tom čase ešte očakávali s nadšením ako hrdinu, no jeho pokračujúce lavírovanie definitívne zvrátilo misku váh na stranu Borisa Jeľcina. Ten bol už vtedy nestraník a nerobilo mu problémy vynútiť si ešte v auguste zákaz KSSZ, čím zároveň pripravil Gorbačova o funkciu jej generálneho tajomníka. Kalich horkosti dal svojmu odvekému súperovi vypiť do dna pri preberaní jadrového kufríka, keď nechal Gorbačova (ktorý chcel mať nepríjemnú záležitosť určite čím skôr za sebou) dosť dlho čakať na prijatie. Keď 24. augusta vztýčili nad Kremľom namiesto sovietskej vlajky zástavu Ruskej federácie, desať dní (od zverejnenia novej zväzovej zmluvy), ktoré otriasli svetom, sa zavŕšilo. Formálne dni života Sovietskeho zväzu boli zrátané.
Záhadné samovraždy
Neúspešných pučistov zatkli, no o rok neskôr ich poslali zo žalára do domáceho väzenia a vo februári 1994 ich ešte pred vynesením rozsudku ruský parlament amnestoval. Dvaja členovia GKČP sa toho nedožili. Minister vnútra Pugo a náčelník generálneho štábu Achromejev spáchali dodnes neobjasnenú samovraždu a záhadnú samovraždu na spôsob Jana Masaryka uskutočnil ešte v auguste 1991 aj správca financií KSSZ Pavel Kručyna, ktorý vyskočil z okna. Naznačuje to, že v hre okolo tzv. operetného puču neboli len politické záujmy, ale zrejme aj možnosť "prelievania" financií z rýchlo zakázanej KSSZ na tajné účty v zahraničí. Kto všetko za tým stál a ako sa podarilo "prehrať" puč, na ktorého čele stáli ministri troch silových rezortov a ďalší (v tom čase) vplyvní predstavitelia strany a štátu, bude ešte dlho záhadou.
Pripomeňme si, že víťaz Boris Jeľcin sa dlho svojej popularite netešil vďaka nepredvídateľnosti svojich rozhodnutí a nedôslednému presadzovaniu potrebných reforiem. Navyše, na rozdiel od pučistov v roku 1991, o dva roky neskôr nielenže poslal tanky proti parlamentu, ale nechal ich naň aj strieľať a dal zatknúť jeho predstaviteľov, vrátane svojho niekdajšieho spojenca Ruckého. Po porážke pučistov Jeľcin s predstaviteľmi Ukrajiny a Bieloruska do konca roka dokončil likvidáciu Sovietskeho zväzu, na ktorého rozvalinách vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov.
