Potrebujeme novú perspektívu
"Potrebujeme idealistov, ktorí vedia myslieť, a realistov, ktorí vedia snívať. Výsledok nebude dobre prepracovaný a uhladený projekt - bude to nový pohľad na svet." Ignacio Ramonet.
Za posledných 20 rokov (najmä po roku 1989) sa viac ako 100 krajín vymanilo z komunistického, militantného resp. ďalšieho z autoritárskych režimov a nastúpilo cestu k nastoľovaniu demokracie. V súčasnosti sa väčšina štátov hlási k demokracii, hoci veľká časť svetovej populácie ešte stále žije v krajinách s totalitným režimom - predovšetkým "vďaka" Číne. Z hľadiska otázky budovania sociálneho štátu je rovnako dôležité skonštatovať, že takmer všetky bohaté krajiny sveta sú demokratické.
Je nevyhnutné zamyslieť sa nad kompatibilitou sociálneho štátu a demokracie, a nad potrebnosťou či nepotrebnosťou hľadania alternatív, ktoré by poskytli iný, nový pohľad na staré problémy. V tomto prípade treba pozornosť zamerať len na esenciu demokracie, to znamená na jej podstatu "neonálepkovanú" rôznymi adjektívami ako napr. parlamentná demokracia, prípadne sociálna, priama, "slovenská", "americká" a pod. Zámerom je nenazerať na demokraciu cez jej normatívny aspekt (aká by mala byť). Pre úplnosť je treba dodať, že takáto "bezadjektívna" demokracia v praktickej podobe neexistuje, ale na ilustrovanie jej vzťahu k sociálnemu štátu je, pravdepodobne, najvhodnejšia.
Nič nie je dokonalá
Demokrati veľmi často a v rôznych súvislostiach parafrázujú notoricky známy výrok Winstona Churchilla o tom, že demokracia nie je síce dokonalý systém, ale nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli. Na jednej z mála vecí, na ktorej sa zhodnú ako kritici, tak aj zástancovia demokracie, je prvá časť Churchillovho výroku (demokracia nie je dokonalý systém). Jeho druhá časť (nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli) je problematickejšia, najmä pre to, že v sociálno-politickej teórii sa objavilo niekoľko alternatív, ktoré sú vo svojej podstate "lepšie" ako demokracia, ale ich nedostatok spočíva v tom, že nie sú realizovateľné v praxi - napr. "demarchia" Johna Burnheima), anarchisticko-utopické alternatívy anarchistov (napr. M. Bakunina, E. Malatestu), prípadne alternatívy N. Chomského alebo činnosť Svetového sociálneho fóra (World Social Forum).
Problém nerealizovateľnosti týchto alternatív v praxi je v apriórnej skepse, ktorá tkvie v presvedčení, že každá spoločnosť má a bude mať svoje problémy, ktoré nebude môcť vyriešiť v rámci existujúcej štruktúry tej-ktorej spoločnosti, a že každá alternatíva len posunie problémy z jedného miesta na druhé. Na tomto mieste je treba zdôrazniť, že rozlišujeme "reformnú" alternatívu, ktorá je chápaná ako principiálne odlišná až kontradiktórna eventualita k pôvodnej alternatíve, a od "optimalizačnej" alternatívy, ktorá pôsobí ako optimalizačný mechanizmus v rámci každej spoločnosti.
Distributívna nerovnosť
Demokratický optimalizačný proces (niekedy označovaný ako demokratická konsolidácia, ktorá sa vo všeobecnosti chápe ako proces, ktorý sa spolupodieľa na posilnení demokratických pravidiel najmä v "nových" demokraciách) zahŕňa implementovanie demokratických hodnôt. Mnohé sú v praxi takmer neuplatniteľné - predovšetkým ak hovoríme o rovnosti. Zástancovia demokracie definovali kategóriu rovnosti ako rovnosť príležitostí a rovnosť v sociálnych vzťahov, kde si každý zaslúži rovnaký rešpekt, teda nie ako rovnosť majetku alebo rovnosť moci. Takéto definovanie kategórie rovnosti je veľmi problematické. V skutočnosti sa tým obhajuje to, že sa v demokraciách, aj pod vplyvom globalizácie a iných faktorov, nedokázali v prijateľnej miere vyriešiť problémy súvisiace s distributívnou rovnosťou.
Kritici demokracie poukazujú na to, že vo všetkých demokratických krajinách existujú nerovnosti v bohatstve a príjmoch, a že aj v stabilizovaných demokraciách sa nerovnosti príjmov neustále zvyšujú. Napríklad George F. Will poukázal na to, že v USA sa síce v rokoch 1954 - 1984 demokrati a republikáni striedali pri moci, ale príjem bohatších vrstiev obyvateľstva sa neustále zvyšoval (pozri tabuľka) v porovnaní s chudobnejšími vrstvami.
Z globálneho hľadiska je zaujímavé pozorovať stále sa zväčšujúci rozdiel medzi najbohatšou a najchudobnejšou krajinou sveta, vzhľadom na to, že v roku 1816 bol tento rozdiel 3:1, do roku 1950 tento pomer vzrástol na 35:1, v roku 1973 to bolo 44:1, v roku 1992 až 72:1 a v roku 1995 82:1, nehovoriac o tom, že najbohatšia pätina populácie vlastní 80 % bohatstva, pričom najchudobnejšia pätina len 0,5 %.
Chýba aktívna solidarita
V tomto kontexte je až paradoxné, že v starovekom Grécku sa obávali demokracie pre jej priliveľký "sociálny" charakter, teda toho, že chudobní sa zmocnia bohatstva bohatých. Súčasná demokratická prax ukázala, že to nie je pravda. Vzhľadom na problémy demokracie s distributívnou nerovnosťou možno skonštatovať, že demokracia vo svojej podstate nie je sociálna a jej efektivita nestojí a nepadá na dodržiavaní zásad sociálneho štátu. Na druhej strane, demokracia vytvára relatívne veľký priestor pre tvorbu a uskutočňovanie sociálnej politiky ako aj priestor pre solidaritu a sociálne cítenie jednotlivých jej jednotlivých členov. Práve miera aktivity (nečinnosti) jednotlivcov je jeden z najdôležitejších aspektov (ne)úspešnosti budovania sociálneho štátu.
Phillippe Sollers v epilógu románu Milana Kunderu Nesmrtelnost, ktorý nazval Ďábel vede bál, opísal plagát na ochranu týraných detí, na ktorom bolo zobrazené plačúce dieťa s nohou v sadre. Na plagáte bol nápis: "Díky za to, že se pletete do toho, po čem vám nic není." Tento pozitívne "znejúci" slogan s veľmi hlbokým sociálnym apelom Sollers chápe ako pokyn vnikať do súkromného života druhého človeka aj proti jeho vôli. Dodávame, že rovnako sa to dá interpretovať ako protest proti ľahostajnosti, nesolidárnosti, individualizmu a egoizmu, teda proti vlastnostiam, ktoré sú tak typické pre súčasnú realitu.
Tento slogan poukazuje na krízu sociálneho štátu v každom z nás apelovaním na nedostatok solidarity a sociálneho cítenia. Demokracia nemá v sebe etatistický mechanizmus, ktorým by donútila bohatých vzdať sa peňazí v prospech chudobných, a nemá ani zakomponovaný mechanizmus, ktorým by prinútila jej členov myslieť a starať sa o druhých. Ale to neznamená, že by nám tieto problémy mali byť ľahostajné.
Hľadanie reformných alternatív smerujúcich k sociálnemu štátu je, pravdepodobne, vopred odsúdené na neúspech, najmä z dôvodu podvedomého prijatia nesociálnych demokratických pravidiel prejavujúcich sa nezáujmom o iných, ale neprepracované a neuhladené projekty môžu vykresliť nový pohľad na svet, ktorými sa minimálne vyjadrí nespokojnosť s daným stavom.
Autor (1976) je asistent na Katedre politológie FiF Prešovskej univerzity
