Kríza sociálneho štátu
Politické problémy, ktoré sa týkajú sociálneho štátu, sa začali objavovať vtedy, keď protirečenia kapitalizmu nestačili riešiť tradičné prostriedky solidarity a občianskej spoločnosti. Obsah tohto pojmu, ako sa o ňom diskutuje v 20. storočí, sa pripisuje Hellerovi, ktorý ho viazal na štátne inštitúcie, správne opatrenia a pravidlá ako zasahovať do sociálnych záležitostí. Tento termín použil, presnejšie znovuzaviedol do diskusií arcibiskup Temple v roku 1941 a označoval ním štát, ktorý ľuďom v núdzi poskytuje hmotné zabezpečenie.
Vonkoncom nie je náhodné, že sa tak stalo v Anglicku, ktoré vytvorilo dodnes platný všeobecný vzor politicko-občianskych vzťahov. Antietatizmus, ktorý tu bol možnosťou, sa paradoxne stal väčšou obavou, ako sociálny etatizmus. Práve antietatizmus sa neskôr začal volať "socializmus" a predpokladalo sa, že materiálne hodnoty sú všeobecnou sociálnou zásluhou a majú sociálnu funkciu. Je potrebné zdôrazňovať, že sa tak dialo v paradoxmi ovládaných pomeroch. Jedným z nich je skutočnosť, že napriek slovám o demokracii sa nezmenila podstata situácie, v ktorej privilegovaná menšina z pozadia riadila pomery, teda republiku, vec verejnú.
Nech preto neprekvapuje pojmový zmätok v tejo oblasti a predovšetkým fakt, že idea sociálneho etatizmu, ktorá dodnes dominuje najmä vo východnej Európe zaťažovanej sociálnou biedou, sa vypracovala v Anglicku. No až po Druhej svetovej vojne sa tento pojem spresňuje a považuje za kompromis medzi tradičnými konzervatívnymi reformami a demokratickým socializmom. Obyčajne sa zdôrazňuje, že obsahom sociálnej štátnosti je skôr spolupartnerstvo, ako administratívne spolurozhodovanie.
Pohľady na sociálny štát
Variant tzv. štátu blahobytu (alebo blaha) vyjadruje skutočnosť, že štát garantuje určitú sociálnu istotu pre občana a zmenšuje jeho riziká v trhovej ekonomike, teda pri súkromnom podnikaní a pôsobení monopolov. Je zaujímavým dôsledkom diskusií o vzťahu medzi právnym a sociálnym štátom, že vyústili do varovaní, ktoré sa týkali neutralizácie iniciatívy ľudí, rastu nárokov občanov voči štátu, a tým k ohrozeniu fungovania parlamentnej demokracie. Hayek napríklad odmieta aj samotný pojem sociálny, pretože vytláča z myslenia ideu všeobecného prospechu.
Pred socialistickým štátom blahobytu varoval Václav Bělohradský. Opieral sa pri tom o Tocquevillove postrehy o protektorskej moci. Sociálny štát odmieta Michael Novak a Milton Friedman označuje inštitút minimálnej mzdy za prejav rasovej segregácie. Na začiatku 70. rokov mýtus sociálneho štátu zasiahla stagnácia a znovu sa objavuje pluralita subjektov - welfarmix ako predstava zmiešanej ekonomiky sociálneho štátu, na ktorej sa okrem verejného sektora zúčastňuje aj dobrovoľný a súkromný sektor. Zdeněk Konopásek uvádza, že odvtedy už ide o súčasť welfareeklekticizmu, pretože sa končí éra národných, sociálno-politických modelov ako potrebných trendov. Welfare chápe eklekticizmus ako hypotézu o konvergencii sociálnych štátov.
Všeobecný nárok na sociálne zabezpečenie prestáva byť univerzálny a o slovo sa hlási nárok, ktorý vychádza zo statusu občana a zo statusu zamestnanca. Ideál sa potom týka možnosti spojiť a poskladať obidva nároky v rámci jedinej sociálnej politiky štátu. V sociológii, ako o tom informuje Armin Pongs, prebieha diskusia o tom, v akej spoločnosti vlastne žijeme a v jej rámci sa porovnávajú spoločenské koncepcie, teda hľadá sa odpoveď na otázku, či stačí iba oddiferencovať výkonnú moc "štátu" od súdnej a zákonodárnej moci "republiky". Radikálna demokracia a sociálny etatizmus sa môžu vylučovať. Stačí si len pripomenúť diskusie o majetku.
Nevyhnutnosť politickej zmeny
K predefinovaniu pojmov vyzýva nemecký sociológ Ulrich Beck. Za dôležité považuje termíny riziková spoločnosť, individualizácia, globalizácia, nižší zisk, reflexívna modernizácia. Becka fascinuje stupeň dosiahnutej politickej slobody, ale podľa jeho mienky sa podceňuje nevyhnutnosť politickej zmeny. Všetko, čo Nemci považujú za sväté - sociálny štát, sociálne trhové hospodárstvo, spoločnosť s plnou zamestnanosťou, dôchodky, právo na štátne občianstvo - je potrebné znova premyslieť. Sociológia by, podľa jeho mienky, mala premýšľať o iných inštitúciách.
Pretože v dôsledku reforiem sa objavujú konflikty, Beck navrhol koncept občianskej práce. Stojíme pred alternatívou: úpadok, alebo politická obnova. Beck si predstavuje, že zabezpečovanie obživy nebude prebiehať iba zárobkovou činnosťou, ale že v novej spoločenskej zmluve budú medzi základnými životnými istotami aj práca v domácnosti, aj občianska práca. Za prácu pre blaho spoločnosti sa bude vyplácať občianska mzda alebo odmena. To je jedna z ciest reformy sociálneho štátu. Občan by sa mohol, podľa životných okolností, rozhodovať pre rozličné činnosti. Takáto spoločnosť by bola slobodnejšia. Koncepcia občianskej práce by mala byť atraktívna. Ak by dnešná politika naďalej pokračovala, došlo by k veľkým ťažkostiam.
Ani na Slovensku nie je jednoduché, vzhľadom na počet jej obyvateľov, stať sa zamestnancom. Mnohí si nedokážu nájsť materiálne dostatočne zabezpečenú prácu. Sociálna a rodinná istota spojená s pozíciou v zamestnaní sa stáva nedosiahnuteľným snom a z tejto situácie vyplývajú viaceré ťažkosti. Človek vystavený takýmto skúškam si to odnáša fyzickým a psychickým poškodením. Tieto skutočnosti sa nemôžu neprejaviť v kríze politického zriadenia, vrátane parlamentnej demokracie. Politici a odbory sú bezradní. Sociológ Claus Offe tvrdí, že v Nemecku existujú okrúhle stoly, kde sa rokuje o mzdách, o pracovných podmienkach, no neexistujú stoly, kde by sa rokovalo o objemoch zamestnanosti, súčine zamestnaných osôb a počtu hodín. Tu sa predpokladá, že to zariadi trh. Nikto nevie, ako by tento návrh dopadol, ale práve založený SOS by sa o také niečo mohol pokúsiť.
Sluhovia víťazov globalizácie?
Do pozornosti je nevyhnutné brať aj súvislosti globalizácie. Zmeny sú tu obrovské, ale paniku vyvolávať by asi nebolo vhodné. Ide napríklad o zaručené práva, ako slobodu zamestnanca zmluvne rozhodovať o svojom vlastnom využití. Aj otázka správania sa osôb postihnutých nezamestnanosťou v určitých oblastiach nie je nedôležitá, ak zoberieme do úvahy, že môžu voliť nedemokratické alebo protidemokratické strany. Ak je dôležité v týchto súvislostiach uvažovať, tak najmä preto, lebo demokracia by mala vytvárať sociálne kompenzácie, organizovať solidaritu a občianske práva.
Claus Offe ide napríklad tak ďaleko, že o západnej demokracii tvrdí, že je už vysilená, frustrovaná a netolerantná. Štát, ktorý nedokáže vytvárať pracovné príležitosti, nevie vyberať dane pre nespochybniteľné verejné úlohy a ktorý súťaží s neštátnou, nadnárodnou mocou, takýto štát si nezískava dôveru občanov. Veľa ľudí sa skutočne stane sluhami víťazov globalizácie, tvrdí Ralf Dahrendorf a úsečne dodáva: No a čo. Každý sa považuje za sluhu, keď robí tie najjednoduchšie veci. Napriek tomu, že mnohé veci by bolo potrebné od štátu prebrať, tento sociológ si nevie predstaviť Európu bez národných štátov. To mu však nebráni uvažovať napríklad o daňových úveroch, ktoré vyskúšal Clintonov minister Robert Reich. Od občianskej spoločnosti národného štátu však neabstrahuje.
Napokon, aj Daniel Bell predvída, že politika sa postaví proti slobodnému trhu. Za problém budúcnosti Európy považuje otázku, či finančná politika zostane v rukách veľkých bánk, alebo na národnej úrovni. Aj postindustriálna spoločnosť je iba segmentom, časťou celku, tvrdí. V rozhovore s Arminom Pongsom považuje Bell za najväčší problém v USA organizovanie sociálnej pomoci, od ktorej sa tam upustilo a na jej miesto nastúpilo zamestnanie za každú cenu.
Premýšľanie o štáte
Uvažovanie o štáte je a bolo riskantné. Existuje nebezpečenstvo, že naň budeme aplikovať kategórie, ktoré produkuje on sám, a preto sa problému, o čom vlastne štát je, nedotkneme. Štát má totiž naozaj moc vnucovať kategórie myslenia a spontánne ich naším prostredníctvom uplatňovať na všetko na svete. Výkonná moc v dejinách politiky bola vždy problémom a zostáva ním. Z vyjadrení slovenských médií k téme sociálneho štátu na Slovensku vyplýva, že takto "štát nemyslí". Premýšľanie o týchto otázkach netreba zveriť anonymom, pretože v takom prípade možno čakať deštruktívne dôsledky.
Autor (1950) je politológ a pedagóg na PdF UK v Bratislave
