Vzbura proti de Gaullovi
22. apríla 1961 sa podarilo potlačiť vzburu značnej časti francúzskych jednotiek proti hlave štátu, prezidentovi Charlesovi de Gaullovi. Pozoruhodné je, že tie isté sily, ktoré sa proti nemu vzbúrili v roku 1961, mu podobnou vzburou v roku 1958 otvorili cestu k moci. Lenže de Gaulle súhlasil, aby sa v marci 1961 v kúpeľoch Evian začali rokovania s predstaviteľmi alžírskeho Frontu národného oslobodenia.
Keď sa generál de Gaulle dostal v roku 1958 k moci, sľuboval obnovu veľkosti Francúzska. Ak sa dnes začítame do jeho prejavov, zistíme, že všetky jeho politické sľuby boli rovnako nekonkrétne ako tento hlavný. Francúzština naozaj dáva možnosť prednášať vzletné prejavy kvetnatou rétorikou, no s mnohovýznamovými slovami.
Konkrétny bol však v roku 1946, keď podával demisiu z funkcie premiéra. Žiadal rozsiahle právomoci, ktoré mu Národné zhromaždenie odmietlo poskytnúť. Do roku 1958 čakal v ústraní...
Francúzske hospodárstvo zruinovali predovšetkým dve koloniálne vojny - vo Vietname a v Alžírsku. Kým východisko z vietnamskej vojny sa našlo a francúzske vojská odišli, nik nemal odvahu vyriešiť konflikt v Alžírsku podobne. Žili tam totiž státisíce francúzskych usadlíkov. Tí, keď počuli de Gaullove slová o francúzskej veľkosti, chápali ich tak, že bude pokračovať vo vojne v Alžírsku až do konečného víťazstva. Lenže de Gaulle bol viac politikom ako generálom.
Jeho predstavy o veľkosti Francúzska znamenali čosi iné. Konsolidáciu ekonomiky a nezávislú zahraničnú politiku. Táto nezávislosť znamenala právo na vlastnú politiku aj voči USA, aj voči Sovietskemu zväzu, aj voči Číne. Hrdina protinemeckého odporu počas Druhej svetovej vojny dokázal objať nemeckého kancelára Adenauera a uzavrieť zmluvu, ktorá skoncovala so stáročným nepriateľstvom medzi oboma krajinami.
De Gaullovi sa podarilo robiť takú politiku, že ním vedená krajina sa stala hospodársky stabilnou a vplyvnou svetovou veľmocou, hoci za cenu "zrady" tých, čo ho vyniesli k moci. Tí mu to nezabudli a spáchali naňho niekoľko pokusov o atentát.
