Maratón džezu a zlomených nôh
Jeseň, spadnuté lístie, orechy, jablká, opar nad Dunajom, nočný "pekáč", hrubé káble z prenosových vozov, tlačenica vo dverách, známe tváre, zafajčený vestibul, pivo, tri dni džezu... Uplynulý víkend 22.-24. októbra 1999 sa priestory bratislavského Parku kultúry a oddychu (PKO) opäť rozozneli potleskom a neutíchajúcou vravou návštevníkov pravidelného festivalu Bratislavské jazzové dni, ktorý si v jubilejnom 25. ročníku pridal na koniec svojho názvu slovo Horizont. Stalo sa tak vďaka novému generálnemu sponzorovi, ktorý vymenil neočakávane rezignujúci nitriansky pivovar Karšay.
Usporiadateľom sa napriek obmedzenému finančnému rozpočtu, ktorý ich straší rok čo rok, podarilo dostať na jubilejné "džezáky" mnoho zvučných mien, čomu zodpovedala aj primeraná hudobná kvalita. O niečo menej šťastnú ruku mali tentoraz na "menšie hviezdy", ktoré zvykli po minulé roky prekvapovať, ba neraz i zatieňovať tých najslávnejších a úplne chýbali zástupcovia nových a progresívnych džezových smerov, ktorí by dokázali uspokojiť aj mladšiu alebo menej ortodoxnú časť publika.
Džezujúca slovač
Okrem hlavného programu v Estrádnej sále PKO sa hralo tiež v Spoločenskej sále, v ktorej sa konala väčšina uplynulých ročníkov. Tentoraz sa v nej v prestávkach medzi vystúpeniami v Estrádnej sále odohrávala prehliadka zástupcov slovenského džezu. Malo to však jeden háčik - každý, kto chcel vidieť a počuť všetky koncerty v obidvoch sálach, musel sa šesťkrát za večer zdvihnúť zo stoličky a prejsť asi stometrovú vzdialenosť cez vestibul a dve chodby plné stánkov s občerstvením. Tí, čo dali prednosť muzike, mohli v piatok v "našej sále" počuť nádejnú žilinskú skupinu Virus, víťaza celoslovenskej prehliadky Džezové Vianoce 1999, legendárneho a všadeprítomného bubeníka Jozefa "Doda" Šošoku s jeho rakúskymi priateľmi a popdžezové zoskupenie Bee Connection združené okolo speváka Berca Balogha. V sobotu bránil česť slovenského džezu nedávno založený 17Men Big Band s dirigentom Kamilom Paprčkom - v ich podaní divákov najviac potešila swingová verzia už pomaly zľudovenej piesne Petra Lipu a Milana Lasicu Štyri kone vrané. Cez ďalšiu prestávku si zahrali a aj zborovo zaspievali "starí páni"- Peter Lipa and Band, čiže Juraj Lehotský, František Karnok, Dušan Húščava, Andrej Šebo a Cyril Zeleňák. Nuž a nakoniec sa objavili na pódiu takmer "povinné" ozdoby všetkých bratislavských kultúrnych podujatí - gitarista Andrej Šeban, basgitarista Oskar Rózsa a bubeník Martin Valihora, vystupujúci tentoraz pod značkou ASH Band.
Deň prvý
Vráťme sa ale k tomu, čo sa dialo v Estrádnej sále PKO počas jednotlivých večerov. V piatok otvoril džezový "večierok" americký saxofonista a spevák Monty Waters, veterán amerického džezu a rhythm and bluesu, ktorý posledné roky žije a pracuje v Nemecku. Jeho sexteto dopĺňal nemecký gitarista Titus Waldenfels a štyria muzikanti z východného Slovenska - Ľubo Šamo, Peter Adamkovič, Martin Marinčák a Gejza Szabados. Spomenutá zostava absolvovala spolu už dve turné po Slovensku a jedno po Nemecku, ba nahrala aj live album Moonlight in Slovakia. Pri štandardnom výkone celej kapely vynikol najmä vokalista, ktorý svojou energiou dokázal za sebou strhnúť aj ostatných. Druhou skupinou večera bolo maďarské Kaltenecker Trio, ktoré vedie klavírista Zsolt "Kutas" Kaltenecker. Kompozične zložité, ale pritom ľahko zapamätateľné motívy stmeľoval bubeník Gergo Borlai, zázračné dieťa maďarského džezu. Jeho tvrdé, razantné, miestami až strojové bubnovanie ocenila hlavne mladšia a rockom odchovaná časť publika. Obecenstvo ocenilo tiež sóla technicky vynikajúco disponovaného basgitaristu Pétera Papescha. Niet sa čo čudovať, že gramofónová firma Warner Bros uvažuje o medzinárodnej distribúcii debutového CD tohto mladého tria.
O tretie vystúpenie piatkového večera sa postaralo septeto s bombastickým názvom American Jazz All Stars. Oveľa trefnejší by však bol asi názov Almost All ex-Ellington Old Stars, pretože šiesti zo siedmich účinkujúcich hrali kedysi dávno - hlavne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch - v orchestri Duka Ellingtona, ktorého nedožité sté výročie narodenia si v tomto roku pripomíname. Vekový priemer bývalých Ellingtonových spoluhráčov presahoval sedemdesiatku. Týmto dvom skutočnostiam zodpovedal preto nielen výber repertoáru, zložený hlavne z ellingtonovských balád, ale aj nasadenie, pri ktorom časť publika blažene podriemkavala. Svojou hrou zaujali najviac kontrabasista Jimmy Woode a saxofonista a klarinetista Tony Coe (bývalí spoluhráči z Clarke-Boland Big Bandu), takisto ako 82-ročný bubeník Butch Ballard, ktorý dokázal zo seba vydať i posledné zvyšky síl.
Zlatým klincom piatkového večera a podľa názoru mnohých i celých "džezákov" bolo vystúpenie štrnásťčlennej skupiny Cubanismo!, ktorú vedie trúbkar Jesús Alemany. Tento kubánsky muzikant žijúci v Londýne založil v r. 1996 spolu s klaviristom Alfredom Rodriguezom zoskupenie hviezd kubánskej muziky (rovnako emigrovaných, ako žijúcich ešte vždy na "ostrove slobody"), ktoré nahralo postupne tri albumy pre značku Hannibal Records. Prvé dva z nich sa vysoko umiestnili v rebríčkoch časopisov mapujúcich dianie na scéne latin jazzu. Štavnatá a rytmická kubánska hudba v ich podaní však oveľa viac vynikne naživo ako na štúdiových nahrávkach a tak sa splnila predpoveď Petra Lipu, ktorý už niekoľko týždňov pred "džezákmi" prorokoval, že ich vystúpenie prinúti všetkých tancovať. Hoci tento druh hudby sa zvykne z komerčných dôvodov označovať nálepkou salsa, samotný leader súboru Cubanismo! sa tomu bráni a snaží sa svojimi nahrávkami šíriť osvetu a propagovať kubánsku hudbu pozostávajúcu z mnohých, aj keď stredoeurópskymi ušami iba ťažko rozoznateľných štýlov.
Deň druhý
V sobotu čakalo divákov v bratislavskom PKO najviac "hviezd". Na britské zoskupenie Bill Brufords Earthworks bolo zvedavých určite najviac divákov tohtoročných Bratislavských džezových dní Horizont. Veď skupiny ako Yes, Genesis, či King Crimson, ktorými počas svojej bohatej kariéry prešiel bubeník Bill Bruford, boli svojho času "povinným počúvaním" každého slovenského milovníka art-rocku. Keďže Bruford vždy bubnoval akosi "inak", než bolo v rockových luhoch a hájoch zvykom, nakoniec logicky skončil pri džeze. V poradí už druhú zostavu jeho projektu Earthworks tvoria saxofonista Patrick Clahar, klavirista Steve Hamilton a basgitarista Mark Hodgson. Ich výkon v Bratislave potešil nielen srdce, ale aj um džezových fanúšikov a patril jednoznačne k vrcholom tohto ročníka. Pripravili tak ťažkú pozíciu posledným účinkujúcim - americkej skupine Grand Slam, ktorú tvoria saxofonista Joe Lovano, gitarista Jim Hall, kontrabasista George Mraz a bubeník Lewis Nash. Všetci štyria, vrátane naturalizovaného Jiřího Mráza, patria k veľkým postavám džezu v USA a svojou muzikou to aj potvrdili. Hoci ich vystúpenie, možno i vplyvom neskorej nočnej alebo skorej rannej hodiny, postupne strácalo náboj, zostalo ho dosť na to, aby sa ich hru oplatilo vychutnávať až do konca.
Deň tretí
Papierovým favoritom nedeľného večera bol americký saxofonista portorického pôvodu David Sanchez a jeho pozíciu nikto ani zďaleka neohrozil. Pražský saxofonista František Kop predviedol so svojím akustickým kvartetom štandardný výkon, na ktorom bolo počuť, že českí džezoví muzikanti - na rozdiel od slovenských - majú oveľa viac možností zahrať si naživo. Napriek tomu im však chýbala väčšia súhra a keďže všetko to boli výrazné individuality - najmä kontrabasista Robert Balzar a bubeník Pavel Zbořil, hrali hlavne "na vlastné tričko". V komornej nálade pokračovalo aj nemecké trio, ktoré viedol klavírista Martin Schrack. Hoci sa nemeckí hostia vopred poďakovali za možnosť zahrať si na bratislavskom festivale, pretože v ich vlasti ich vraj pripravujú o prácu džezoví "gastarbeitri" z iných končín sveta, nepresvedčili o tom, že o ňu prichádzajú nezaslúžene. Ak však toto "gastarbeiterstvo" má vyzerať tak, ako v prípade ďalšieho zoskupenia Sigi Finkel and African Heart, potom si svojím spôsobom i zaslúžia našu ľútosť. Rakúsky saxofonista Sigi Finkel s krajanom Robertom Rieglerom na basgitare a americkým trombonistom Danom Gottschalom si totiž vybrali naozaj neférové prostriedky na naklonenie priazne publika. Ozdobou ich vcelku toporných skladieb sa pravdepodobne dobrovoľne stali traja bubeníci (a jeden tanečník) zo Senegalu, ktorí prilákali obecenstvo do sály hlavne svojím exotickým výzorom. Zo svojho bubeníckeho umenia však s výnimkou zvukovej skúšky nestihli veľa ukázať, pretože ich "impresário" ich vždy včas zabrzdil. Namiesto skĺbenia džezovej a domorodej hudby, ktoré sa už v dejinách džezu mnohým a mnohokrát úspešne podarilo, počulo naše publikum iba nepekný hybrid, ktorý však stačil na to, aby tých menej skúsených zdvihol zo stoličiek. Bolo to, ako keby ste chceli spojiť SĽUK so Šebanovým Ash Bandom!
Jediný, kto ešte mohol zachrániť túto prekérnu situáciu, bol David Sanchez. Hoci svojím imidžom na obálkach platní pripomína skôr svojho rodáka Rickyho Martina, ukázalo sa, že nie šaty robia muzikanta. Aj keď zostava jeho skupiny nebola kompletná - podľa slov samotného kapelníka im ochorel bubeník, ktorého musel zastupovať striedavo on a perkusionista Pernell Saturnino, i tak to bola skvelá bodka za štvrťstoročím "džezákov". Z hudby kvarteta, doplneného o portorického klaviristu Edsela Gomeza a rakúskeho kontrabasistu Hansa Glawischniga dýchala priam detská radosť z hudby, ktorú poniektorí iní interpreti starostlivo skrývali. Žiadne chválenkárske sóla, nijaké ohurujúce efekty, či príliš komplikované kompozičné postupy - jednoducho Hudba, z ktorej mali rovnakú radosť tí, čo ju hrali i tí, čo ju počúvali. A tak by to na džezákoch malo byť čo najčastejšie...
Džezákom sa začali podlamovať nohy
Nakoniec ešte niekoľko postrehov k organizácii festivalu. Napriek tomu, že vstupné na festival sa každý rok pomaly dvíha, kvalita služieb ostáva takmer rovnaká - a niekedy aj nižšia. K dlhým radom na pivo, predčasne vyjedeným zásobám, mrakom dymu vo vestibule a iným tradičným "pliagam" festivalu pribudli i nové - vynovená, ale neklimatizovaná Estrádna sála, či vratké umelohmotné stoličky, ktoré síce umožnili zvýšiť počet predaných vstupeniek, ale nejednému divákovi pripravili nepríjemný zážitok. Umiestnili ich na klzkej podlahe, takže desiatkam ľudí sa podlomili nohy (na stoličkách) a škaredo spadli na chrbát. Tento obrázok môže poslúžiť aj ako výstraha pre dramaturgov - ak sa totiž budú aj v budúcnosti snažiť na festival doviezť čo najviac muziky za čo najmenej peňazí, môže sa stať, že prídu o dôveru svojich divákov a niektorí z nich sa už o rok nevrátia - nielen kvôli zlomeným stoličkám... Napriek tomu však zostávam optimistom a verím, že Bratislava nepríde o svoj jediný veľký džezový festival ani v budúcom tisícročí a že k nemu pribudne i veľa malých festivalov, džezových klubov a talentovaných džezových hráčov. Džez totiž plodí zasa iba džez...
Autor alias Potkan je fanúšik džezu, pôsobil ako redaktor ex- Rádia Ragtime
