Realita snívania
Výskyt pamätí aktérov novembra 1989 na kilometer štvorcový sa zhusťuje priamo úmerne blížiacemu sa okrúhlemu výročiu. Ten, ktorý vyšiel z pera prvého ponovembrového ministra zahraničných vecí ČSFR, sa však z tohto rámca predsa len vymyká. Kniha Jiřího Dienstbiera je cenná predovšetkým svojou bohatou faktografiou, ktorá nám osvetľuje mnohé vývojové prvky nielen česko-slovenskej diplomacie. Navyše, je svedectvom určitého názorového posunu tejto výraznej osobnosti, ktorá, domnievam sa, nadobudla až európsky formát. Možno je to spôsobené aj tým, že Dienstbier vždy, či už ako novinár, väzeň, kurič alebo minister, vystupoval z pozície akejsi intelektuálnej nezávislosti a nikdy sa nedal vtesnať do priúzkeho a myšlienkovo sterilného straníckeho spôsobu uvažovania. Patrí skôr k osobnostiam typu Clemenceaua, de Gaulla, Churchilla alebo Adenauera, ktorí vedeli, čo chcú, a keď nedokázali svoje predstavy presadiť, bez zábran odišli do úzadia. Henry Kissinger raz na adresu takýchto politikov poznamenal, že mali celkom iné zázemie a vzdelanie ako dnešná politická generácia. Oni sa nepotrebovali stať niekým. Boli osobnosťami aj bez funkcií a tak do nej aj vstupovali. Dnešní, najmä nastupujúci politici musia mať zvláštnu mediálnu schopnosť, aby boli zvolení. To je však celkom iná kvalifikácia ako tá, ktorá je potrebná na riadenie štátu.
Dienstbier hodnotí novembrové udalosti so sympatickým nadhľadom. O Gustávovi Husákovi sa vyjadruje miestami až s obdivom. Objektívne pristupuje k niektorým prednovembrovým politickým činiteľom a už vôbec sa nestavia do pozície novodobého partizána, ktorý spomína na svoje revolučné zásluhy. Dienstbier je vecný, mnohé rokovania popisuje až s detailnou presnosťou. Historicky cenné sú predovšetkým jeho zápisky z diplomatických stretnutí, novembrovým udalostiam roku 1989 sa venuje viac menej okrajovo.
Dienstbier je konštruktívny vizionár a na jeho ministerskej púti sa to prejavovalo veľmi často. Odmieta sa stavať do polohy "styčného dôstojníka" zahraničnej politiky, odmieta (spolu s Václavom Havlom) uznať tradičnú tézu, že predstavitelia malých štátov nemajú čo hovoriť do svetovej politiky. Hovorí do nej čoraz častejšie a čoraz hlasnejšie, čo bolo počuť najmä počas kosovskej krízy, kedy zaujal nielen politicky, ale aj občiansky statočný postoj. Mimochodom, aj táto kapitola jeho života je zachytená v knihe. Dienstbier si však nezískal vynikajúce meno iba svojou originalitou, ale najmä analytickým prístupom a širokým zahraničnopolitickým rozhľadom, ktorý mu vyniesol členstvo v skupine, ktorá pripravuje reformu OSN, ale aj funkciu spravodajcu OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii.
Vypracovaný novinársky štýl (dlhé roky pôsobil ako zahraničnopolitický redaktor) je zárukou pútavosti Dienstbierovho textu. Jeho pamäti nie sú narcisistickou znôškou vyratúvania osobných zásluh, čomu iní autori podliehajú až pričasto. Naopak: Dienstbier sa viac venuje udalostiam a osobnostiam okolo seba, píše takmer z pozície nezávislého pozorovateľa. Zároveň dokazuje, že snívanie nesmie byť v politike zakázané. Naopak, musí byť vítané, ak len neprekročí hranicu, za ktorou je už len neuskutočniteľná utópia. Práca Jiřího Dienstbiera je dôkazom, že ozajstné dejinné udalosti sa začínajú snom. Kto nevie snívať o zdanlivo nedosiahnuteľnom, môže byť nanajvýš šikovným ministerským úradníkom, ale sotva politikom a už vôbec nie štátnikom. Aj o tom je táto kniha.
Jiří Dienstbier: Od snění k realite. Vzpomínky z let 1989 - 1999, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1999
