Pakistanská dilema sveta
Vojenský prevrat v Pakistane postavil medzinárodnú verejnosť pred vážnu dilemu. Na jednej strane bola pošliapaná ústava krajiny a porušené princípy demokracie, čo je nezlučiteľné s medzinárodným právom, na strane druhej sa však uzurpátori moci javia ako jediná schopná inštitúcia, ktorá dokáže prinavrátiť 140-miliónový Pakistan k stabilite a hospodárskemu oživeniu.
Dilema je o to väčšia, že Pakistan očakáva poskytnutie pôžičky zo strany MMF vo výške 1,5 mld. USD, peniaze, ktoré boli prisľúbené vláde zosadeného premiéra Naváza Šarífa a bez ktorých by krajina mohla ekonomicky skolabovať. Z vlastných rezerv vyžije Pakistan maximálne dva mesiace, uviedol denník Financial Times (FT). Poskytnúť, či neposkytnúť peniaze? Táto doslova hamletovská otázka nedá pokoj predstaviteľom MMF. "Ak peniaze neprídu podľa plánovaného programu, prinesie to oveľa viac problémov ako doteraz," povedal pre FT Násir Bucharí, burzový maklér burzy v Karáčí. Tá je spolu s inými štátnymi inštitúciami už pod kontrolou armády. Predstavitelia finančných inštitúcií vedia, že Pakistan potrebuje ekonomicky prežiť. Neposkytnutie sľúbenej tranže by len zvýšilo riziko sociálnych otrasov v citlivom regióne. Pakistan je krajina s jadrovým potenciálom, ktorá sa už desaťročia "ťahá za prsty" s jadrovou Indiou kvôli Kašmíru, podporuje fundamentalistické islamské hnutie Taliban v susednom Afganistane a nevie zabrániť domácemu sektárskemu násiliu medzi dvoma názorovými prúdmi islamu. Odsúdiť nezákonný prevrat a neposkytnutím pôžičky ohroziť celý región, alebo prísunom sľúbených peňazí de facto zlegitimizovať nezákonných vlastníkov moci?
Slon v porceláne
Radoví Pakistančania majú iné problémy. Do medzinárodnej politiky nevidia, trápi ich smutná realita. Nezabudli, že Naváz Šaríf pred svojím opätovným zvolením za premiéra vo februári 1997 sľuboval, že skoncuje s korupciou, ktorá preslávila jeho predchodkyňu Benazír Bhuttovú, že privedie krajinu do radu demokratických štátov a hlavne, že zlepší ekonomickú situáciu. Nestalo sa. Za vyše dva roky vlády Šarífovi prischla prezývka "veľký improvizátor". Jeho politika viedla k zhoršeniu ekonomickej situácie a nestability. Mnohí Pakistančania o ňom hovoria, že sa správal ako slon v porceláne a viac pokazil ako napravil. Nedokázal zabrániť pohraničnému sporu s Indiou. Zaviedol šaríju, islamský zákon, čím krajina presedlala z demokracie na islamský fundamentalizmus. Počas jeho vlády boli prenasledovaní novinári, pre opozičných lídrov nastali ťažké časy, sudcovia a generáli boli bez udania dôvodu prepúšťaní z funkcie. Jedno takéto prepustenie sa mu nakoniec stalo osudným.
Dvanásteho októbra bez udania dôvodu odvolal vrchného veliteľa pakistanskej armády Perveza Mušarrafa. Mal ho nahradiť generálplukovník Ziauddín, lojálny Šarífovi, čím by sa moc dostala do rúk premiéra Šarífa. Bol to zlý ťah v nesprávny čas - Šaríf konal zrejme pod tlakom okolností, veď americké zdroje už pred troma mesiacmi avizovali možnosť prevratu v Pakistane. Generál Mušarraf, vojak bez politicých skúseností pred niekoľkými týždňami síce vyhlásil, že žiadny puč sa v krajine nechystá a on velenie armády neopustí, ale ešte netušil, že sa ho premiér pokúsi "vyšachovať" z hry. Alebo áno? Len niekoľko hodín po svojom odvolaní z funkcie Mušarraf, vlani ešte neznámy generál, prevzal v Pakistane moc. Armáda mu zostala verná. Obsadila premiérovu rezidenciu, ktorá sa pre Šarífa stala väzením, do "ochrannej väzby" posadila zopár ministrov, obsadila letisko, dočasne zakázala vnútorné a medzinárodné lety, dostala pod kontrolu vládne a administratívne budovy v hlavnom meste Islamabáde, stopla burzu v hospodárskej metropole krajiny Karáčí a zaistila všetky strategické body v krajine.
Akoby sa nič nestalo
Za 52 rokov existencie Pakistanu je to v poradí už štvrtý vojenský puč, avšak na rozdiel od troch predošlých (v rokoch 1958, 1969 a 1977) bez obetí a krviprelievania. Hneď na druhý deň dostal nálepku "spontánny" a "pokojný." Mušarraf nevyhlásil okamžite stanné právo, nerozpustil parlament a nezrušil ústavu, ktorá nepripúšťa vojenské prevraty. Urobil to až po dvoch dňoch, keď sa vyhlásil za šéfa výkonnej moci. Krátko po tom, ako hovorca armády Rašíd Kureši oficiálne vyhlásil, že demokracia v Pakistane je nedotknutá... Odstavenie Šarífa spustilo lavínu radosti a úľavy medzi obyvateľmi. Deň po prevrate pokračoval život v starých koľajach, až na zvýšený počet vojenských hliadok. Akoby sa nič nestalo. Vlastne áno, ale k lepšiemu. Lebo aj Mušarraf v prvom vyhlásení povedal, že situácia je pod kontrolou, a jeho cieľom je zaistiť poriadok. Mušarraf, ktorý sa so Šarífom dostal po prvýkrát do sporu v lete počas konfliktu v Kašmíre, využil nespokojnosť Pakistancov, armády a opozície s prehlbovaním mizérie, nezamestnanosti a korupcie v krajine. Jeho prevrat sa stretol s priaznivým ohlasom populácie, opozície a dokonca aj cirkevných kruhov.
Menej spokojná je medzinárodná verejnosť. India sa snažila nedať najavo strach, no akýkoľvek zlom v krajine tradičného nepriateľa je dôvodom na obavy. Znepokojenie vyjadrili aj susedia: Moskva a Peking, USA sa v prvých chvíľach odvolávali na rešpektovanie ústavy a demokracie. EÚ v tradičnej deklaratívnej rovine odsúdila neústavný spôsob prevzatia moci. Najodvážnejšie zareagovalo Spoločenstvo národov (Commonwealth), ktorého generálny tajomník pohrozil Islamabádu pozastavením členstva. Ako ďalej? Akceptovať "votrelca" Mušarrafa, za ktorým stojí silná armáda a má podporu populácie, alebo tlačiť naňho, aby urýchlene vypísal nové voľby a prinavrátil krajine civilnú vládu a demokraciu? Hoci - demokracia je dosť vágny pojem pre ľud, ktorý je zvyknutý na roľnícky, feudálny spôsob života. V Pakistane takmer absentuje stredná vrstva podnikateľov a vzdelancov, ktorá je základom rozvinutej spoločnosti. Experti sa zhodujú v názore, že Pakistan potrebuje predovšetkým vládu technokratov, ktorí by našli spôsoby ako oživiť národnú ekonomiku, ako úspešne čeliť rozbujnenej korupcii a zaviesť transparentnosť. Sú náznaky, že Mušarraf takéto riešenie hľadá, lebo prezidentovi krajiny Rafíkovi Tarárovi povedal, že sa snaží o obnovenie občianskej vlády. Aj vláda technokratov by však mala mať mandát ľudu a nie bajonety v pozadí. Veľkú šancu zacítila opozícia, najmä líderka Benazír Bhuttová, ktorú Šaríf vyslal do exilu. Z Londýna už avizovala návrat domov a vyslala niekoľko "zaľúbených" signálov smerom k Mušarrafovej junte. Jej návrat k moci by nebol ideálnym riešením, veď jej vláda padla pre korupčné aféry a spreneveru. Aj tak by to bolo lepšie riešenie ako vojenská vláda. Lebo aj napriek dobrej vôli, vojak zostáva vojakom a rázne riešenia, ktoré Pakistan potrebuje, vo vojenskej optike vyjadrujú rozhodnosť a silu. Vojenská diktatúra s jadrovým potenciálom Pakistanu a dedičstvom nedoriešených sporov so susedmi by stredný východ okamžite premenila na výbušnú zónu nestability.
Autor je redaktor Hospodárskeho denníka
