Zriedené ružové víno
Pád sovietskeho impéria sa zvykne označovať aj ako definitívne ukončenie všetkých revolučných pokusov. Revoluční praktici Robespierre a Cromwell sú rovnako zavrhovaní ako teoretickí Luxemburgová a Marx. Logicky by sa dalo očakávať, že ofenzíva proti myšlienke radikálnej transformácie by sa mala spájať s vychvaľovaním gradualizmu, fabiánskej taktiky, progresívnych zmien.
Použiť klišé ako kolaps komunizmu by malo byť skombinované s triumfom sociálnej demokracie. V skutočnosti sa nič také neudialo. Naopak, dezintegráciu predošlých socialistických systémov sprevádza kríza sociálnej demokracie a jej najbežnejšej definície: riadenie kapitalistickej spoločnosti prostredníctvom reforiem.
Reformisti a revolucionári
Dôležité je používať slová v ich náležitom význame. Vieme, akú škodu spôsobilo stotožnenie komunizmu alebo socializmu so stalinským systémom a jeho dôsledky. Pôvodne bol termín sociálna demokracia synonymum pre socialistické hnutie. Lenin a Martov, boľševici a menševici boli členmi druhej, t. j. sociálno-demokratickej Internacionály. Revizionistami boli Eduard Bernstein i Rosa Luxemburgová. Aspoň v teórii sa reformisti a revolucionári zjednotili na beztriednej spoločnosti, socializácii výrobných prostriedkov a vykorenení nerovnosti. Dokonca neexistovali základné rozdiely na použitie násilia, keďže jeho stupeň závisel na odpore privilegovaných menšín. V skutočnosti sa však líšili v názoroch na kontinuitu hnutia. Reformisti tvrdili, že k inej spoločnosti sa dá dospieť postupne, vývojom v rámci existujúcich inštitúcií. Revolucionári oponovali tým, že bez radikálneho pretvorenia inštitúcií sa to nedá dosiahnuť.
Dokonca na papieri prežila jednota cieľov aj medzivojnové obdobie napriek tomu, že sa komunistické strany pripojili k Moskve a socialisti začali podporovať existujúci poriadok. Dokonca po 2. svetovej vojne zabralo socialistickým stranám veľa času, kým uviedli do súladu oficiálne prehlásenia a prax. Nemecká SPD zrevidovala svoje stanovy v Bad Godesbergu v roku 1958 a britská Labour Party sa až v roku 1995 zbavila formulácie spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov, rozdeľovania a výmeny v článku 4. Tu už bolo jasne oddelené zrno od pliev reliktov minulosti. Francúzski socialisti boli pravdepodobne medzi poslednými, ktorí darmo sľubovali, že skoncujú s kapitalizmom. Stalo sa to po prvých dvoch rokoch úradovania prezidenta Francoise Mitterranda. Dnes už nie je možné nedorozumenie.
Zlepšovanie existujúcej spoločnosti
Sociálna demokracia nemôže viac tvrdiť, že jej cieľom je odstrániť kapitalistickú spoločnosť, ale pokúšať sa o zlepšenia v rámci tejto spoločnosti. No teraz očividne v západnej Európe nie je nijaký výhľad pre takéto reformné riadenie kapitalizmu a to je dôvod, prečo kríza sociálnej demokracie je taká vážna. Aby sme pochopili jej význam, musíme si všimnúť bezprecedentný 30-ročný povojnový rast, kde bol priestor na zlepšenie, ideologické dôsledky tejto prosperity vrátane konverzie komunistických strán, historickú iróniu tejto konverzie, ktorá splynula so začiatkom ekonomickej krízy, dve desaťročia reštrukturalizácií a perestrojky, ktorá nasledovala, a nakoniec dilemu, pred ktorou stojí západoeurópska ľavica ako výsledok.
Daniel Singer v knihe venovanej tejto problematike podrobnejšie opisuje 30 rokov po 2. svetovej vojne, ktoré sa stali pre západnú Európu obdobím výnimočného ekonomického rastu a hlbokej sociálnej transformácie. Bezprecedentnú zmenu podľa jeho mienky spôsobila kombinácia viacerých faktorov. Bola to potreba povojnovej rekonštrukcie a príležitosť absorbovať pokrok, ktorý dosiahol americký priemysel počas konfliktu. Boli to americké investície a pomoc, ktoré by boli väčšie, keby nebola konfrontácia s Ruskom. Západná Európa mohla teda prijať americké metódy masovej výroby, jej vnútorný trh sa rozšíril po polovici 50. rokov v dôsledku integračných procesov. Nakoniec to bola druhá fáza priemyselnej revolúcie, ktorá sa čiastočne dotýkala aj takých krajín ako Francúzsko a Taliansko, kde koncentrácia nepokročila tak ďaleko ako vo Veľkej Británii a Nemecku v 19. storočí.
Najjasnejším signálom zmien v sociálnej oblasti bol zánik roľníka v západnej polovici kontinentálnej Európy. Napr. koncom 2. svetovej vojny pracovala vo Francúzsku vyše tretina pracovnej sily v poľnohospodárstve a ešte viac v Taliansku. O štvrťstoročie neskôr sa proporcia priblížila anglosaskej úrovni. Táto masová migrácia vidieka do miest uvoľnila cestu vysokému rastu produktivity v poľnohospodárstve, no nedokázala uspokojiť dopyt za prácou v mestách. Boli importovaní zahraniční robotníci, spočiatku z juhu, neskôr zo zámoria. Aj ženám sa otvoril pracovný trh a vzrastajúci počet sa plne uplatnil v školstve, zdravotníctve a v administratíve. Ak si zoberieme 30 rokov vcelku, vidíme dramatickú redukciu poľnohospodárskej pracovnej sily, nerovnomernú stabilitu modrých golierov a rýchly rast medzi bielymi goliermi.
Rast užitočný aj pre robotníkov
Hlavnou črtou tohto obdobia bol rýchly rast HDP. Vo Veľkej Británii sa zvyšoval rok po roku v priemere o 5%. Rýchlosť, ktorá sa udržala dlhý čas, bola užitočná aj pre robotnícku triedu. Za 30 rokov sa mimoriadne zvýšil štandard životnej úrovne a veľmi sa zmenili vzory spotreby. Osobný automobil, televízor, chladnička, práčka - tieto prepychové výrobky spojené s americkým snom sa stali za jednu generáciu celkom bežné. Toto veľké rozšírenie trvanlivých výrobkov bolo v Európe, a v tom je veľký rozdiel od USA, chápané ako kolektívny výdobytok. Program národného zdravia sa postupne rozšíril na celú populáciu. Určili sa isté obmedzenia pre zamestnávateľov pri najímaní a prepúšťaní pracovníkov. Zaviedla sa minimálna mzda, ktorá, i keď nebola vysoká, mala význam. Zvýšili sa dávky v nezamestnanosti, nemocenské dávky a starobné dôchodky.
Sociálnodemokratické ideály v Európe prosperovali, kým sa kapitalistická Európa budovala ako sociálny štát. Nechceli by sme idealizovať to, čo Francúzi volajú les trente glorieuses (tridsať slávnych rokov). Mali aj svoju tienistú stránku: útlak prisťahovaných robotníkov, dvojnásobné vykorisťovanie žien, bieda vykorenených roľníkov, napätie a strata bezpečnosti preplnených priemyselných predmestí atď. Pod trblietavým povrchom bezchybne tváriacej spoločnosti sa objavila zreteľne nespokojnosť, keď v rokoch 1968 a 1969 študenti a mladí robotníci vo Francúzsku a Taliansku obsadili fakulty, paralyzovali továrne a vošli do ulíc s otázkami, na ktoré nenachádzali odpoveď ešte viac ako predtým: Rast pre koho? Pre aké ciele? V záujme koho? Pre aký typ spoločnosti a za aký spôsob života?
I tak kapitalizmus, ktorý po celý ten čas rástol, zvládol vlny protestov. Dnes je zábavné sledovať, čím sa vtedy obhajoval. Nie jednoducho negatívne, ale vlastnými cnosťami. Tvrdilo sa, že našiel tajomstvo večnej mladosti, neustáleho rastu. Prekliatie nezamestnanosti sa odcudzovalo, keď sa ekonomická kríza strácala a bola nahradzovaná malými zmenami v cykle výroby. Prečo zrušiť spoločnosť, ktorá vie vyriešiť najhoršie katastrofy, v ktorej najtvrdšie zákony trhu sú nahradené keynesiánskym jemným dolaďovaním, v ktorej existuje dlhodobá podpora v nezamestnanosti a sociálna ochrana štátom? Celková klíma bola teda sociálnodemokratická, dokonca aj v krajinách, kde pri moci neboli socialisti. Bola to nákazlivá nálada.
Ideologické salto mortale
Historici možno jedného dňa s pobavením skonštatujú, že komunistická konverzia ku compromisso historico, čo je talianske pomenovanie pre historický kompromis, nastala v čase, keď sa šanca pre strategickú zmenu skončila. Dajú sa viesť spory o tom, či sa štrukturálna kríza na Západe začala pádom miery zisku, alebo boomom cien ropy, ale je isté, že v polovici 70. rokov nastal veľký zvrat v povojnovej histórii. Tridsaťročné obdobie bezprecedentného rastu a sociálnodemokratickej klímy sa skončilo. Začalo sa 20 rokov ideologického a politického presunu doprava.
Paríž sa stal dobrým východiskovým bodom na pozorovanie výnimočného ideologického salta mortale. Po študentských a robotníckych vzburách v roku 1968 vo Francúzsku sa zdalo, že ideologické a kultúrne piliere spoločnosti sú ohrozené. Pre establišment bolo životne dôležité presvedčiť mladých, že búriť sa môže byť spravodlivé, ale prechod od vzbury ku kolektívnej akcii v širšom meradle býva nebezpečný a prípadne trestný. Túto správu musia doručiť pomerne mladí apoštoli nejasne spojení s májovým hnutím 1968. Nouveaux philosophers ponúkli svoje služby. No to bolo staré a vyskúšané: trochu Poppera, niečo z Hayeka, okorenené Solženicynom. Intelektuálne ste tam nenašli nič nového. Alternatíva neexistuje a dejiny sa zavŕšili. V skutočnosti ideologicky sú natoľko pozoruhodné, že ich nie je možné jednoducho vysvetliť kampaňou establišmentu.
Aby sme videli, ako ďaleko sme sa za posledných 20 rokov dostali, postačí si vypočuť nové posolstvá. Skončili sa sociálnodemokratické rozprávky o kapitalizme s ľudskou tvárou. Máme pred sebou staré kapitalistické evanjelium, v jeho nepoddajnosti: Bohom je zisk a všetko musí byť jeho kultu podriadené. Súkromné je podľa definície nádherné, verejné a neúsporné. Úloha štátu musí byť vždy zúžená a využíva sa iba výnimočne, keď to pomáha podnikateľom k zisku. Nemôžeme si viac dovoliť rozmaznávať nezamestnaných, neošatených, opustených. Keď systém začne uprednostňovať bohatstvo a vyčerpávať chudobných, pretože „každý kto má, bude mu dané a bude mať veľa, a tomu, kto nemá, bude odňaté i to, čo má“ (Matúš XXV:29). Pretože rešpektovaná ľavica váhala uznať koniec ilúzií, pravica pritvrdila útok. Odbory mali slabú pozíciu pri obhajovaní záujmov svojich členov nielen preto, že sa mentálne nepripravili na ofenzívu. Nevyužili ľahšie obdobie v príprave k zmenám v štruktúre pracovnej sily, nedokázali sa rozšíriť o masy prisťahovalcov a pracujúce ženy.
Nástup počítačov
Počítače, automatizácia prepadli banky, poisťovníctvo a distribúciu, pričom rovnakým spôsobom znižovali pracovné príležitosti. Masová nezamestnanosť je v centre európskej krízy a musíme sa vrátiť do chvíle, keď sa prvýkrát objavila nenáhodne ako výsledok vedomej politiky zameranej na posilnenie moci kapitálu. Počítače a modemy zrýchlili komunikáciu, umožnili 24-hodinovú dennú prevádzku a vynaliezanie všetkých možných ochranných systémov, avšak rozhodnutie o voľnom toku peňazí bolo politické. Výsledkom je, že denné medzinárodné transakcie dnes v priemere prevyšujú astronomickú cifru 1000 mld USD, čo je takpovediac viac ako celkové zlaté a devízové rezervy všetkých členov MMF. I keď pripustíme, že ide o polovičné čísla, nabáda nás to k myšlienke relatívnej slabosti jednotlivých vlád, keď čelia takým obrovským množstvám potenciálne horúcich peňazí. Finančný kapitál dnes vládne na samom vrchole a jeho služobníkmi sú centrálne banky.
Každý štát vie, že jeho menová a fiškálna politika je ohrozovaná únikom kapitálu. Moc odborov rokovať je tiež oslabená tým, že kapitál má možnosť voľného pohybu pri hľadaní lacnej pracovnej sily. Podľa Singera potrebujeme celkom inú organizáciu spoločnosti a jej demokratickú aplikáciu v celosvetovom rozsahu. V deregulovanom svete, ktorý sme spolu vybudovali a ktorého strážcami sú medzinárodné inštitúcie, si už viac nemôžete dovoliť znesiteľnú minimálnu mzdu, istý stupeň pracovných istôt, pomerne slušné dávky v nezamestnanosti alebo starobné dôchodky. Už nemáte na to, aby ste zaplatili zdravotníctvo. Budete sa čoraz viac musieť spoliehať na súkromné poistenie a súkromné školy, čiže na dvojakú ochranu zdravia a dvojaké vzdelávanie. Aby sme to skrátili, budete musieť čo najskôr demontovať demokratický sociálny štát. A keďže ten bol najväčším dôvodom, prečo sociálni demokrati mali úspech, preto sú teraz v kríze.
Zdá sa, že dôstojná ľavica svoje ružové víno už riadne rozriedila vodou. Možno povedať, že jej lídri v Európe sú pripravení prijať politické dôsledky amerikanizácie. Vodcovia sociálnej demokracie sa ešte vždy zahrávajú s myšlienkou obrátiť svoje hnutia na ekvivalent americkej Demokratickej strany. Bude ľavica v západnej Európe nasledovať svojich vodcov americkým spôsobom, pričom sa zriekne svojho dedičstva? Alebo zapojí imagináciu a fantáziu? Voľbu musí urobiť Európa a tento zápas prebieha tu a teraz. Projekt je viac-menej jasný: demokracia nielen parlamentná, ale mnohoúrovňová. Väčšie riziká sú vo východnej Európe, kde sociálne napätia môžu vyvolať explóziu.
Autor je politológ
