Súd národov
V 20. storočí niesol hlavný diel viny za rozpútanie dvoch svetových vojen nemecký militarizmus. Potrestanie vinníkov vojny už žiadala Versailleská zmluva, no celá záležitosť sa premenila na frašku - nemecké súdy dali vojnovým zločincom iba symbolické tresty. Počas druhej svetovej vojny sa predstavitelia krajín protifašistickej koalície dohodli, že niečo podobné sa už nesmie opakovať. Vytvoril sa medzinárodný vojenský tribunál, ktorý mal po pr
Medzinárodný vojenský tribunál, ktorý súdil hlavných nacistických vojnových zločincov, zasadal od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946 v Norimbergu. Miesto jeho konania nezvolili náhodne - práve tu sa konali mohutné zjazdy nacistickej strany, kde Hitler vyhlásil zákony vedúce k holokaustu a vyzýval k útočnej vojne.
Ako potrestať zločiny Problémom, ako potrestať nacistické vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, sa mocnosti protihitlerovskej koalície zaoberali ešte počas vojny, keď už začínalo byť zrejmé, že Nemecko čaká porážka. Ministri zahraničných vecí USA, ZSSR a Veľkej Británie na konferencii, ktorá sa konala 19. až 20. októbra 1943 v Moskve, prijali deklaráciu O zodpovednosti hitlerovcov za spáchané zločiny. Táto deklarácia obsahovala vyhlásenie, že nemeckí vojaci, členovia nacistickej strany a iní páchatelia budú súdení a potrestaní podľa zákonov tých krajín, kde sa zločinov dopustili.
Aj na Jaltskej konferencii, ktorá sa konala vo februári 1945, sa najvyšší predstavitelia ZSSR, USA a Veľkej Británie dohodli, že všetky vojnové zločiny sa musia potrestať, že ich strojcovia sa musia postaviť pred rýchly a spravodlivý súd. Predchádzajúce deklarácie sa konkretizovali v dohode medzi vládami USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska z 8. augusta 1945. Dohoda stanovila, že v prípade skutkov, ktoré zasahovali viacero krajín, určí zloženie, právomoc a úlohy medzinárodného vojenského tribunálu jeho štatút.
Medzinárodný vojenský tribunál sa skladal zo štyroch členov a štyroch zástupcov signatárskych krajín, ale pripúšťal pristúpenie iných členských krajín Organizácie Spojených národov. Tribunál mal oprávnenie súdiť zločiny proti mieru - čiže prípravu a realizáciu útočnej vojny porušujúcej medzinárodné právo. Ďalej to boli vojnové zločiny - vedenie vojny takým spôsobom, že sa narušovali zákony vojny alebo vojnové zvyklosti, napríklad vraždenie vojnových zajatcov, zlé zaobchádzanie s civilným obyvateľstvom, plienenie majetku a i. Tribunál mal tiež súdiť zločiny proti ľudskosti - vyhladzovanie obyvateľstva pred vojnou alebo počas nej, ako aj prenasledovanie ľudí z politických, rasových a náboženských príčin.
Štatút presne určil priebeh procesu s vojnovými zločincami tak, aby sa zachovali zásady spravodlivého súdu. Obvinení mali napríklad právo zvoliť si akéhokoľvek obhajcu s právnickou kvalifikáciou, 30 dní pred procesom mali dostať opis obžalovacieho spisu, pred rozsudkom mali právo na posledné slovo. Ako neskôr ukázal priebeh procesu, právo obvinených na obhajobu nikto neobmedzoval.
Počítali s rozkolom Najväčších nacistických zločincov rozdelili na tieto hlavné skupiny: najvyšší vedúci činitelia nacistickej ríše (Göring, Hess), hlavní predstavitelia nacistickej diplomacie (Ribbentrop, Neurath, von Papen), hlavné velenie Wehrmachtu (Keitel, Jodl, Doenitz, Raeder), hospodárske vedenie zodpovedné za znovuvyzbrojenie Nemecka (Schacht, Funk, Speer), najvyšší nacistickí ideológovia (Rosenberg, Streicher, Fritzsche) a predstavitelia beštiálneho režimu na okupovaných územiach (Frank, Seyss-Inquart, Kaltenbrunner). Pred súd postavili nielen 22 hlavných vojnových zločincov, ale aj ich organizácie: ríšsku vládu, nemecký generálny štáb a hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci, zbor vedúcich nacistickej strany, tajnú politickú políciu (gestapo), oddiely SA a SS, bezpečnostnú službu SD.
Na začiatku procesu každému obžalovanému položili otázku, či sa cíti byť vinný. Všetci odpovedali záporne. Až po výpovediach svedkov, po predložení usvedčujúcich dokumentov, najmä otrasných filmov z nacistických koncentračných táborov, sa u niektorých pohlo svedomie a začali sa dištancovať od Hitlera ako vinníka týchto strašných zločinov. Iba obvinený číslo jeden, ríšsky maršál Göring, ktorý sa na procese snažil vystupovať ako Hitlerov nástupca, obvinil tých, čo prejavili ľútosť, zo zrady.
Istú nádej pre obžalovaných priniesol povestný prejav Winstona Churchilla na univerzite v americkom meste Fulton v marci 1946, ktorý signalizoval rozpad protihitlerovskej koalície a začiatok studenej vojny. Ako sme už naznačili, obvinení mali ničím neobmedzené právo na obhajobu. Ich obhajcovia sa preto usilovali používať všetky možné prostriedky, aby svojich klientov zbavili viny. Tvrdili napríklad, že obžalovaných súdia podľa pravidiel, ktoré víťazné mocnosti stanovili až po vojne a že podľa zásad spravodlivosti zákony nemôžu mať spätnú platnosť. Pokiaľ ide o zločiny proti mieru a vojnové zločiny, argumentovali tým, že ich nepáchali jednotlivci, ale štáty. Odsúdenie jednotlivca za porušenie mieru medzi štátmi by bolo z právneho hľadiska prevratom, pretože medzinárodné právo nestanovovalo osobnú zodpovednosť za porušovanie jeho zásad. Obhajcovia sa pokúšali čo najviac využívať narastajúce rozpory medzi Východom a Západom a preťahovať proces v nádeji, že rozhádaní spojenci nakoniec už nebudú schopní vyniesť rozsudok. Usilovali sa, aby sa Norimberský proces skončil tak, ako proces s vojnovými zločincami z Prvej svetovej vojny, ktorý sa konal v roku 1921 v Lipsku a zmenil sa na frašku.
Napriek všetkému žalobcovia zo štyroch hlavných krajín protihitlerovskej koalície zachovávali jednotný postup a pre nacistických zločincov navrhovali najvyššie tresty. V záverečnej reči francúzsky žalobca de Ribes vyhlásil, že hoci možno vina niektorých obžalovaných je nižšia ako u iných, všetci spáchali také zločiny, za ktoré si zasluhujú trest smrti.
Aj pri hodnotení zločineckých organizácií sa žalobcovia zachovali jednotne. Rudenko za ZSSR poukázal na to, že súdení vojnoví zločinci boli prepojení so zločineckými organizáciami a ako prvý krok k realizácii svojich cieľov uskutočnili plán na podmanenie si a kontrolu nemeckého národa. Americký žalobca Taylor obvinil zo zločinov proti mieru generálny štáb a hlavné velenie Wehrmachtu, ktoré vydávalo rozkazy protirečiace pravidlám vedenia vojny. V závere svojej reči podotkol: „...nemecká armáda neviedla vojnu, ale zločin. Nemeckí vojaci neboli vojaci, ale barbari.“
Rozsudky prekvapili Nielen podľa žaloby, ale aj podľa priebehu procesu sa zdalo, že súd vynesie najprísnejšie tresty. Rozsudok bol však iný, čo vyvolalo u sovietskeho žalobcu Nikitčenka negatívnu odozvu. Z dvadsiatich dvoch hlavných vojnových zločincov dvanásť odsúdili na trest smrti, siedmeho na trest väzenia a troch prepustili na slobodu.
Oslobodený bol prezident Ríšskej banky Hjalmar Schacht, posledný ríšsky kancelár pred Hitlerom Franz von Papen a riaditeľ Ríšskeho rozhlasu Hans Fritzsche. Západní sudcovia akosi nechceli vidieť, že Schacht mal kľúčový podiel na financovaní vyzbrojovania nacistického Nemecka, že Papen politickými intrigami dopomohol Hitlerovi k moci a ako diplomat napomáhal nacistickej agresii, že Fritzsche bol po Göbbelsovi najvýznamnejším nacistickým propagandistom a jeho komentáre v Ríšskom rozhlase sa chápali ako oficiálne stanoviská nemeckej vlády.
Tribunál ďalej označil za zločinecké organizácie zbor politických vedúcich NSDAP, gestapo, SS a SD. Ostatné organizácie ako ríšsku vládu, generálny štáb, hlavné veliteľstvo brannej moci a SA neuznal za zločinecké. Proti rozsudku podal sovietsky sudca protestné votum separatum, kde poukazoval na to, že v niektorých prípadoch nezodpovedal skutkovým okolnostiam a spočíval na nesprávnych záveroch. Protest sa týkal jednak vojnových zločincov prepustených na slobodu - Schachta, Papena a Fritzscheho, potom obsahoval nesúhlas s doživotným väzením pre Hessa, ktorý bol Hitlerovým zástupcom. Sovietsky sudca tiež zdôvodnil svoj nesúhlas s rozhodnutím zbaviť obvinenia zo zločinnosti nacistickú vládu, generálny štáb a hlavné velenie nemeckej armády, ktoré vykonávali zločineckú politiku, vypracovávali plány agresie a niesli zodpovednosť za ukrutnosti spáchané v okupovaných krajinách.
Sovietske votum separatum neovplyvnilo platnosť norimberského rozsudku. S výnimkou Göringa, ktorý tesne pred popravou spáchal samovraždu, odsúdených na smrť popravili. Väzni si potom odpykávali trest v západoberlínskej väznici Spandau, kde v roku 1987 za záhadných okolností spáchal samovraždu posledný väzeň z norimberského procesu Rudolf Hess.
Norimberg a dnešok Medzinárodný vojenský tribunál počas desiatich mesiacov svojej činnosti dôkladne preskúmal a kriticky zhodnotil všetky predložené dokumenty, vypočul množstvo svedkov obžaloby i obhajoby a vyniesol rozsudok, ktorý pred dejinami odhalil zločiny nemeckého fašizmu. Hoci mal viaceré nedostatky, na ktoré napríklad poukazovalo už spomínané sovietske votum separatum, proces prebehol v znamení jednoty štyroch víťaných protifašistických mocností ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska. Hoci sa zdalo, že ho môže zásadne ovplyvniť začínajúca sa studená vojna, k jeho podstatnému narušeniu, našťastie, nedošlo.
Norimberský proces vytvoril precedens, ktorý sa začal uplatňovať až na konci 20. storočia, totiž že zločiny proti ľudskosti môže a musí trestať medzinárodný súd. Neonacistické a reakčné sily sa ho viackrát pokúšali spochybniť, no nepodarilo sa im to. Je tu však jeden argument, ku ktorému treba zaujať stanovisko. Nemeckým obhajcom sa na procese podarilo vyvrátiť sovietske obvinenie, že zločin v Katyni spáchali Nemci, čo bol nepriamy dôkaz viny ZSSR. Americké bombardovanie Hirošimy a Nagasaki bolo z hľadiska medzinárodného práva tiež prinajmenšom pochybné. Rovnako pochybné bolo teroristické bombardovanie nemeckých miest spojencami, najmä nálet na Drážďany prakticky už na konci svetovej vojny. Lenže zločiny či porušovanie medzinárodného práva spojencami neznamená spochybnenie viny nacistov.
Význam Norimberského procesu pre ďalší vývoj ľudstva vystihol hlavný žalobca zastupujúci Francúzsko de Menthon, ktorý povedal: „...rozsudok sa musí zapísať do medzinárodného práva ako rozhodujúci dokument prípravy na vytvorenie naozajstnej medzinárodnej spolupráce, ktorá vylúči vojnu na všetky časy“.
Rozsudok z Norimbergu by teda mal byť večným varovaním pre tých, čo by chceli rozpútavať vojny, páchať zločiny proti ľudskosti, hlásať nenávisť voči iným národom a rasám. Prvý raz v dejinách boli páchatelia týchto zločinov medzinárodným tribunálom odsúdení a potrestaní. Rozsudok medzinárodného tribunálu čakal tiež páchateľov z Japonska. 3. mája 1946 až 12. novembra 1948 sa v Tokiu konal proces 28 japonskými vojnovými zločincami podľa podobných zásad ako Norimberský proces. Osem z nich odsúdil na trest smrti.
