Šanca pre euro
Európske hospodárstvo kvitne, euro vädne. Od svojho vzniku začiatkom roka 1999 stratila spoločná mena voči doláru okolo 30 percent svojej hodnoty. Zakaždým, keď jej kurz stúpne, rastie nádej, že euro azda predsa len dokáže svoju silu.
Hľadať vinníkov je zbytočné. Čo už pomôže, ak budeme všetku vinu pripisovať prezidentovi Európskej centrálnej banky (ECB)? Holanďan Wim Duisenberg je neopatrný a súčasne priveľmi opatrný: občas povie to, čo si smie len myslieť. Jeho dlhá biela štica je väčšinou nápadnejšia ako posolstvo, ktoré prináša. Chýba mu však charizma, robiaca centrálnych bankárov tými, kým sú. Príkladom je Alan Greenspan z Amerického federálneho rezervného fondu. Duisenberg nestelesňuje euro. Ale preto ho ani neoslabuje.
Nemecko na vzostupe Iste, ani výrok kancelára Gerharda Schrödera, keď podčiarkol blahodarné pôsobenie nízkeho eura na nemecký export, nebol veľmi múdry. Napriek tomu, že mal pravdu. Špekulanti však takéto vyjadrenia chápu ako výzvu staviť na klesajúci kurz v oveľa väčšej miere. Okrem toho Schröder zanedbal aj niektoré riziká - predovšetkým riziko importovanej inflácie.
Lacné argumenty, ktorými sa zbabelí politici pokúšajú zo slabého eura vytĺcť kapitál, sú nesprávne, alebo v najlepšom prípade polopravdivé. Rada Európanom, aby sa riadili vo veciach deregulácie podľa príkladu Američanov, je príliš zjednodušujúca. Silnejší rast v Spojených štátoch ešte nevysvetľuje pokles eura. Proces vzostupu krajín menovej eurozóny je už totiž dávno naštartovaný. Šéf Telekomu Ron Sommer - za súčasného pritakávania ostatných manažérov - chváli dynamiku nemeckého hospodárstva: „Táto krajina je v rozkvete.“ Medzitým je rast hospodárstva v Európskej únii rýchlejší ako v Amerike - bez toho, aby výmenný kurz stúpol.
Čosi podobné sa črtá aj v oblasti znižovania nezamestnanosti. Jej úroveň je v Nemecku a mnohých susedných štátoch ešte stále privysoká, odstup od Američanov sa však zmenšuje. Začíname chápať: áno, reformy v Európe. Kto chce na základe slabosti meny dokázať, ako Európania zaostávajú, ten by mal svoje tvrdenie doložiť aj argumentmi objasňujúcimi, prečo je yen taký silný, hoci sa v Japonsku reformy nekonajú. A čo je so silou tureckej líry?
Rovnako obľúbený ako želateľný je argument, že mnohohlasný európsky chór - šéf ECB spolu s 11 šéfmi národných bánk a ministrami financií - čerí hladiny devízového trhu. Prečo padla v roku 1985 marka razantnejšie a hlbšie ako teraz euro? Vtedy v jej prospech hovoril sám prezident Spolkovej banky Karl-Otto Pöhl a spolkový minister financií Gerhard Stoltenberg. Obidvaja zvykli svoje slová starostlivo zvažovať.
Európsky myslieť Získať si dôveru zo dňa na deň sa nedá, každopádne nie vo svete peňazí a bankových domov. Dôveru si musí získať aj euro, a to postupne: u občanov, obchodníkov a na finančných trhoch. Avšak nová mena existuje už 22 mesiacov a ako hotovosť v našich peňaženkách nejestvuje. Dôveryhodný kapitál si môže centrálna banka získať iba vtedy, ak sa stará o cenovú stabilitu. A v tomto bode si ECB nemá čo vyčítať - na explózii cien ropy nenesie vinu. Všetky národné centrálne banky v Európe by sa v nedávnych rokoch bili do pŕs, keby mohli preukázať podobné nízke miery inflácie ako teraz ECB.
Na nesmelé vystupovanie, ktoré teraz praktizujú, nemajú Nemci a ostatní členovia menovej únie ani najmenší dôvod. Ani voči Američanom, ani voči iným. Jednako, nejde o prestíž - v minulosti sa nejednému štátu stalo osudné, keď chcel svojou menou dokumentovať veľkosť a silu. Nie, v tomto prípade ide len a len o zdravé ekonomické pomery. Európania nielenže zmenšili svoj odstup od Spojených štátov, ale preukazujú aj celý rad ekonomických faktorov, ktoré sú lepšie ako americké. Miera inflácie v USA je zreteľne vyššia ako v eurozóne. Zatiaľ čo občania krajín EÚ masívne šetria, Američania žijú na dlh, nehovoriac o rizikovom, gigantickom deficite v ich bilancii výkonov!
Vžitý stereotyp - dynamickí Američania verzus Európania, neochotní pristúpiť k reforme - je už len predsudkom. Európske vlády sa naučili presadzovať šetrný rozpočet, daňové zaťaženie sa zmenšovalo alebo zmenšuje, sociálna politika sa renovuje. Už aj pri flexibilite práce, ako hovorí šéf Siemensu Heinrich von Pierer, „sme postúpili o kus ďalej“. Pred Európanmi je však ešte riadny kus práce pri zmene dôchodkového zabezpečenia.
Z eurokrízy sa môžu vyvodiť aj pozitíva, ak členovia eurozóny pochopia, že nestačí iba podriadiť rozpočtovú, konkurenčnú a agrárnu politiku spoločným pravidlám. Musia európsky myslieť, vyvarovať sa „výkonov jednotlivca“, presadzovať spoločnú hospodársku politiku. Osem štátov začalo v rovnakom čase uskutočňovať daňové reformy - bez toho, aby sa dohodli. Spoločná iniciatíva by iste urobila lepší dojem. Pokiaľ sa to však všetko na devízových trhoch uskutoční a zhodnotí v euro-kurze, prejde dlhý čas. Skúsenosti s predchádzajúcimi krízami nás učia, že to môže trvať tri, štyri roky, kým sa výmenné kurzy dajú znova do poriadku. Tak či tak, vďaka menovej únii sa odstráni chybný vývoj v prospech občanov, ako aj podnikateľov. Predtým musela nemecká marka vydržať tlak sama - na škodu NSR. Euro jej už pomáha.
Autor prispieva do týždenníka Die Zeit
Z nemčiny preložila Lýdia Kokavcová
