Svojbytný faktor slovenskej politiky
Koncom 90. rokov minulého storočia nastáva v slovenskom politickom živote proces diferenciácie, ktorý odrážal prebiehajúce zmeny v štruktúre spoločnosti. V konečnom dôsledku vyplynul z potrieb vyjadrovať špecifické záujmy a postoje jednotlivých sociálnych vrstiev v jestvujúcom politickom systéme, ako aj v hospodárskych a sociálnych podmienkach, ktoré sa všeobecne spájajú s rozvíjaním industrializácie, pokrokmi v urbanizácii, zintenzívnením migrácie a ďalšími faktormi rozvoja modernizujúcej sa spoločnosti.
Do slovenského verejného diania začína v tomto období vstupovať aj nový fenomén - socialistické hnutie. Jeho ideový a politický profil sa zakladal na programových cieľoch sociálnej demokracie ako modernej politickej strany, čo bolo známe nielen v západnej Európe, ale aj v Rakúsko-Uhorsku od založenia II. internacionály roku 1889 a v uhorských pomeroch od založenia Sociálnodemokratickej strany Uhorska (SDSU) roku 1890.
Nástup robotníckeho hnutia Osobitosti vývinu slovenskej sociálnej demokracie predurčovala najmä skutočnosť, že sa začala organizačne formovať v rámci celouhorskej sociálnej demokracie. Na tejto pôde však prevládala orientácia vedúcich maďarských funkcionárov vylúčiť uplatňovanie záujmov príslušníkov nemaďarských národov z celkovej činnosti strany. Preto slovenské členstvo nemohlo nájsť primerané podmienky na sebarealizáciu v materinskom jazyku a dosiahnuť rešpektovanie národnostných práv.
Napriek úspešným pokusom založiť prvé slovenské tlačové orgány Nová doba (1897-1899) a Zora (vyšlo len jedno číslo v roku 1897), ich krátke trvanie iba naznačilo obsah a smer, ktorým sa malo uberať uvedomovanie slovenského robotníctva. Objektívny dopad perzekúcie socialistického hnutia vládnucim režimom a zotrvávanie vedenia SDSU na striktne odmietavom stanovisku v podporovaní agitačnej práce v slovenskom jazyku zmarili totiž pôsobenie dôležitého činiteľa, ktorého poslaním bolo objasňovať slovenskému robotníctvu nielen myšlienky o obrane sociálnych práv, ale aj národných práv.
Skutočnosť, že začiatkom storočia sa vo vedúcich kruhoch slovenských sociálnych demokratov prehlbovalo presvedčenie o potrebe sústrediť pozornosť na organizovanie slovenského robotníctva nielen v Budapešti, ale predovšetkým na území Slovenska, vyjadrovala dôležitý posun. Skúsenosti funkcionárov v štruktúre SDSU ukázali, že jej vedenie sa bez akýchkoľvek náznakov ústretovosti pridržiava koncepcie jednonárodného maďarského štátu a demonštratívne odmieta zohľadniť potreby a záujmy slovenského robotníctva.
Kritika národnostnej politiky Výrazom aktivity slovenských sociálnych demokratov bolo založenie Ústredného výboru organizácie slovenského robotníctva v apríli 1904, ktorý viedol Emanuel Lehocký. Naplnením jeho hlavnej úlohy sa stalo vydávanie Slovenských robotníckych novín od októbra 1904 v Bratislave, kde vzniklo stredisko slovenského sociálnodemokratického hnutia. Založenie jeho tlačového orgánu sa spájalo nielen s hlásaním socialistických ideí a programu zmeniť jestvujúci spoločenský systém, ale aj s predsavzatím prispieť k politickému, občianskemu a národnému sebauvedomeniu robotníkov.
Vedúci činitelia slovenských sociálnych demokratov si uvedomovali, že tlačový orgán je nevyhnutným predpokladom úspešného účinkovania svojej organizácie. Osobitne zdôrazňovali význam časopisu pre stúpencov sociálnej demokracie v podmienkach, keď ani základné školstvo neposkytovalo primerané vzdelávanie v materinskom jazyku. Zmyslom aktivít v tomto období bolo dosiahnuť taký stav, aby strana opierajúca sa o odborové a politické organizácie vystupovala ako svojbytný a plnohodnotný faktor v slovenskej politike. Nahrávali tomu aj skutočnosti, že vedenie SDSU v praxi diskriminovalo slovenských členov a na pôde strany nejestvovala vôľa uplatniť princíp národnej rovnoprávnosti. Slovenskí sociálni demokrati odsudzovali nadvládu jedných národov nad druhými, a preto národnostnú politiku v Uhorsku systematicky podrobovali otvorenej kritike. Zásada rovnoprávnosti národov a myšlienka národnej emancipácie Slovákov tvorili základný rámec prístupu slovenských sociálnych demokratov k slovenskej otázke.
Obhajoba špecifických záujmov Vyústením pokusov o samostatné pôsobenie v slovenskom politickom dianí bol vznik Slovenskej sociálnodemokratickej strany (SSDS) v júni 1905 v Bratislave. Týmto aktom sa zvýraznilo, že postoje sociálnych demokratov, ktoré Slovenské robotnícke noviny prezentovali v záujme prirodzeného práva Slovákov na uznanie svojbytnosti a z nej vyplývajúcich práv v jazykovej a kultúrnej oblasti, bude v ďalšom období reprezentovať osobitný politický subjekt. Vedenie SDSU tento postup odmietlo a vohnalo novovzniknutú stranu do izolácie od základne odborových organizácií, ktoré mali tvoriť jej organizačné a členské zázemie, vrátane zdroja finančných prostriedkov na politickú a agitačnú činnosť.
Preto na II. zjazde SSDS v marci 1906 muselo dôjsť k opätovnému včleneniu sa do celku SDSU. Koncepcia reprezentovať a presadzovať osobitné národné a kultúrne záujmy slovenského robotníctva však nezanikla. Vytvorením Slovenského výkonného výboru SDSU - a potvrdil ho aj celouhorský zjazd strany - sa naďalej živili tézy, že slovenské robotnícke hnutie má okrem všeobecných sociálnodemokratických programových zámerov špecifické záujmy, ktoré mieni vyjadrovať napriek stanovisku vedenia uhorskej sociálnej demokracie. To sa v národnostnej otázke, pod rúškom internacionálnej solidarity, jednoznačne zasadzovalo za maďarskú štátnu myšlienku.
Z hľadiska účinnosti deklarovania postojov sociálnych demokratov k slovenskej otázke bolo dôležité, že napriek ideologickým a politickým zásadám, na ktorých stálo sociálnodemokratické hnutie, došlo v rokoch 1905 až 1907 aj k praktickým formám súčinnosti s predstaviteľmi Slovenskej národnej strany (SNS). Ľudové zhromaždenia, ktoré sa v tomto období uskutočňovali vo vzájomnej spolupráci, vyjadrovali totiž požiadavky demokratizácie politického systému a národnej rovnoprávnosti. Medzi nimi dominovala požiadavka uzákonenia všeobecného volebného práva. V uvedenom smere jestvovali teda objektívne predpoklady na spoločný postup sociálnych demokratov so SNS a pre ich etablovanie sa v slovenskom politickom živote. Ideu národnej emancipácie pokladali za zlučiteľnú so sociálnodemokratickým učením, a preto sa usilovali začleniť k silám, ktoré obhajujú národné záujmy, keďže tie vychádzali zo zásad národnej rovnoprávnosti.
Za zachovanie svojbytnosti Sociálnodemokratická tlač pozorne sledovala, aké postoje zaujímajú jednotlivé prúdy slovenskej politiky k sociálnym demokratom. Zaznamenala, že aj v martinskom centre národnopolitického života dochádza postupne ku zmenám v pôvodných odmietavých názoroch a k otvoreným prejavom, ktoré brali s plnou vážnosťou do úvahy pôsobenie sociálnej demokracie a uznávali, že má v slovenskej spoločnosti reálne sociálne zázemie v robotníckych vrstvách. Neskrývali však, že nesúhlasia s tými princípmi činnosti sociálnej demokracie, ktoré sú postavené na protiklade záujmov dvoch tried, no vyjadrili porozumenie pre snahy o zlepšenie postavenia robotníkov. Apelovali pritom, aby sa sociálna demokracia nevydeľovala zo slovenskej spoločnosti, ale mala na zreteli záujmy celého národa a nenarušovala svojimi osobitnými požiadavkami myšlienku národnej jednoty.
Postoj slovenských sociálnych demokratov k slovenskej otázke úzko súvisel s negatívnym vzťahom k uhorskému štátu, keďže sa vyznačoval nadvládou maďarského národa a popieraním identity a práv Slovákov. V tejto situácii zastávali stanovisko, že princíp medzinárodnosti sociálnej demokracie zahŕňa v sebe zachovanie svojbytnosti národov, čo znamenalo, že v daných podmienkach a pomeroch v Uhorsku majú aj sociálni demokrati záujem o národnú emancipáciu Slovákov. V kontexte krajiny to znamenalo príklon k myšlienke národnej autonómie, aby sa touto formou v praxi uskutočnilo zrovnoprávnenie všetkých národov v štáte.
Na stránkach Slovenských robotníckych novín sa napriek tlaku vedenia SDSU vcelku úspešne darilo spájať problematiku sociálnej emancipácie s emancipáciou národnou. Tlačový orgán potvrdzoval, že obhajovanie záujmov slovenského robotníctva v zmysle ich programových zásad sa má viesť nielen s dominantným ohľadom na sociálne postavenie robotníctva, ale súbežne musí ísť aj o všeobecnú demokratizáciu štátu, spoločnosti a o rovnoprávnosť národov, aby nemaďarské národy boli úplne uznanými štátotvornými subjektmi.
Pomoc českých kolegov Keďže slovenskí sociálni demokrati nenachádzali pre svoje špecifické požiadavky v rámci SDSU pochopenie, získavali podporu v Českoslovanskej sociálnej demokracii. V jej politickej a verejnej činnosti videli príklad zlúčenia socialistických zásad so záujmami národného hnutia. Úzka spolupráca s českými socialistami posilňovala v radoch slovenských sociálnych demokratov vedomie, že v slovenskej spoločnosti má aj sociálnodemokratický smer svoje miesto a opodstatnenie vtedy, keď bude dôsledne dbať nielen na uplatnenie sociálnych, ale aj národných požiadaviek. To preto, aby zohľadnil základné politické potreby a sociálno-ekonomické postavenie robotníckych vrstiev obyvateľstva, ktoré sa v súvislosti s industrializáciou početne rozmáhali a tvorili čoraz vplyvnejší faktor v sociálnej štruktúre obyvateľstva.
Napriek tomu, že po vzopätí sociálnodemokratického hnutia v rokoch 1905-1907 došlo k všeobecnému poklesu jeho aktivity a úbytku v členskej základni, v Slovenskej sociálnej demokracii (SSD) neprestalo pôsobiť jadro, ktoré naďalej udržiavalo nevyhnutné atribúty vlastnej politickej individuality. Na jej III. zjazde v marci 1908 sa podrobne rozoberala národnostná otázka so závermi, že napriek platforme spoločnej SDSU si prirodzený vývin vyžaduje, aby sa v jej rámci uplatnila samospráva jednotlivých národnostných zložiek. Hoci v radoch sociálnych demokratov, prirodzene, pretrvával názor, že ostatné zložky slovenskej politiky nepredstavujú pokrokové tendencie v riešení národnostnej otázky, nezriekali sa možností spolupracovať v národnom záujme aj s nimi. Najväčšie výhrady mali k ľudovému prúdu v SNS, v ktorom videli silný vplyv klerikálnych síl.
Nový tlačový orgán S pomocou a finančnou podporou českých sociálnych demokratov sa mesačník Slovenské robotnícke noviny zmenil od mája 1909 na politický týždenník Robotnícke noviny. Bol to významný krok smerom k ďalšiemu osamostatňovaniu sa slovenských sociálnych demokratov od centrály v Budapešti a zároveň k posilneniu ich váhy v domácom politickom dianí. Vedúce osobnosti prejavovali intenzívnejší záujem o pomery v slovenskej spoločnosti a nová koncepcia tlačového orgánu im umožňovala systematickejšie a cielenejšie reagovať na aktuálne otázky politického a sociálno-ekonomického charakteru.
Prejavom vzostupu vnútorného sebavedomia bola krajinská konferencia SSD v apríli 1910 v Bratislave. Vzhľadom na pripravované voľby do uhorského snemu zdôraznila platnosť požiadavky uzákoniť všeobecné volebné právo. V tejto súvislosti vyjadrila aj podporu SNS a jej kandidátom, keďže obidve strany sa v tejto požiadavke zhodovali a rovnako zastávali zásady národnej rovnoprávnosti v Uhorsku. Na predvolebných agitačných zhromaždeniach však sociálni demokrati akcentovali aj ďalšie myšlienky svojho programu, ktoré sa týkali najmä sociálneho postavenia robotníctva.
Požiadavka demokratizácie Uhorska Ďalšia činnosť sociálnych demokratov dokazovala, že vo svojom strategickom zámere nestrácali zo zreteľa tie aspekty snáh o demokratizáciu politického systému a správy verejných záležitostí v Uhorsku, ktoré korešpondovali aj s programovými požiadavkami SNS a jej prúdov. Rozdiely v chápaní viacerých procesov a javov v aktuálnej dimenzii politickej a ekonomicko-sociálnej sféry boli síce evidentné, avšak čoraz zreteľnejšie sa vykryštalizovali také všeobecné demokratické hodnoty, na základe rešpektovania ktorých sa dala dosiahnuť nevyhnutná miera konsenzu v celonárodnom záujme.
Rokovanie IV. zjazdu SSD v apríli 1914 v Bratislave dalo výrečné svedetvo o tom, že riešenie národnostnej otázky v Uhorsku chápe táto zložka slovenskej politiky v širokých mocensko-politických a národnoemancipačných súvislostiach. V rezolúcii, ktorú navrhol E. Lehocký a zjazd jednomyseľne prijal, sa o. i. konštatuje, že sociálna demokracia „žiada úplnú rovnoprávnosť všetkých v krajine žijúcich národov“ a „vyhlasuje úplnú rovnoprávnosť nemaďarských národností s Maďarmi v Uhorsku vo verejnom i organizačnom živote za jediný základ, na ktorom národnostný mier a verná spolupráca všetkých národností v prospech všetkých národov Uhorska sú možné“.
Tieto ciele sa podľa rezolúcie mali dosiahnuť cieľavedomým národnostným bojom, „ktorý vedie národným zosilnením cez demokraciu k národnej rovnoprávnosti a autonómii“. SSD pokladala tiež za nevyhnutné podporovať „všetko to, čo napomáha hmotnému i mravnému pokroku slovenského ľudu“ a vyhlásila „podporovanie demokratických snáh o poctivosť politického boja za jediný zdravý základ slovenskej národnostnej politiky“.
Úsilie zavŕšil vznik ČSR Odozva v kruhoch SNS na stanovisko sociálnej demokracie k národnostnej a osobitne slovenskej otázke bola v zásade priaznivá, čo následne posilnilo váhu sociálnych demokratov v rámci slovenskej politiky. Tento fakt potvrdila porada vedúcich činiteľov SNS 26. mája 1914 v Budapešti, kde sa za prítomnosti E. Lehockého rokovalo o potrebe ustanovenia reprezentatívneho národnopolitického orgánu - Slovenskej národnej rady. Mali mať v ňom zastúpenie všetky strany a prúdy, aby plnil koordinačnú funkciu vnútri slovenského politického života a navonok zastupoval Slovákov voči iným národným subjektom a štátnym inštitúciám.
Vypuknutie 1. svetovej vojny na určitý čas pozastavilo uskutočnenie tohto zámeru. Konštruktívna osnova tendencie, ktorou sa SSD v oblasti národnoemancipačných snáh čoraz výraznejšie prezentovala, sa však zúročila roku 1918, keď predstavitelia sociálnych demokratov mali svoj reálny podiel na tvorbe orientácie slovenského politického programu vytvoriť spoločný česko-slovenský štát. -
