Reklama
Reklama

Pennsylvánske zápisky (3)

Nepokradneš!
Počet zobrazení: 950

Nepokradneš! V Mongolsku uväznili chlapa za krádež. Výhodou bolo, že po istom čase, keď zlodejovi bolo za mrežami dlho, najbližší príbuzný ho mohol na niekoľko dní vystriedať. Ale takúto milosť užíval len dovtedy, kým sa na krátkej slobode zase nedopustil krádeže.

V Addis Abebe som zažil prečudesný obchod medzi ČSSR a Etiópiou. Mali sme im dodať tisíce šnúrok do bagančí pre políciu celého impéria. Čo čert nechcel, zásielka prišla oneskorene a namiesto objednaných hnedých šnúrok - čierne. Na našom veľvyslanectve vznikol poplach. Devízové hospodárstvo štátu bolo ohrozené.

Človek dokáže aj nemožné, najmä v strachu. Pracovníci ambasády pozvláčali hrnce, farbu, na dvore rozložili oheň a v horúcej vode šnúrky prefarbovali na hnedo. Keď ich povešali na povrazy, natiahnuté od plota ku garážam a hlavnej budove, na dvore akoby sa zotmilo, no svitla nádej, že devízy republike porastú. Lenže potom nadišla skutočná noc a šnúrky ktosi do rána ukradol. Polícia odviedla v putách domorodého strážnika, ktorý mal na starosti celú ambasádu. Ten sa dušil, že nič nepotiahol. O niekoľko dní sa však prefarbený tovar začal objavovať v obchodíkoch na periférii mesta a nočný strážnik chytro priznal, ako sa tam dostali. Policajt sa neunúval s písaním dlhej zápisnice, ale po holej vyplácal dlho. A dlhou palicou.

V Amerike sa vyskytujú krádeže od tých najrafinovanejších, akoby z učebnice Al Kaponeho, až po primitívne, príznačné skôr pre Hotentotov. Istý chalan si zmyslel vykradnúť fotografický ateliér. Vošiel, že súrne potrebuje fotku na pas. Technik ho odfotil a keď sa vzdialil do tmavej komory vyvolať film, chlapčisko vykradlo pokladnicu a s dolármi ušlo. Keď asi o pol hodiny prepíjal lup, prekvapilo ho, že do krčmy vošiel policajt, v jednej ruke držal jeho najnovšiu fotografiu a v druhej putá.

Štyria skrachovaní študenti z Creecville si chceli osladiť život. Trezor v istej predajni nábytku sa síce zdal byť veľký a ťažký, no zistili, že je drevený a iba jeho otapetovanie robí dojem, že je nebodaj z ocele. Na parkovisku ukradli osobné auto, za bieleho dňa šmykli do obchodu, trezor poľahky vyniesli. Mali však smolu: nezmestil sa im do kufra. Preto ho položili na strechu auta, nasadli a uháňali preč. Iba keď ich predbehne šerif polície s hliadkou. Šofér skrachovaných študentov musel pribrzdiť. Trezor sa zo strechy zošmykol na predné sklo a kabínu tak zdemoloval, že doktori v nemocnici sa poriadne zapotili, kým zlodejov zratovali.

Môj priateľ Brad z Pennsylvánie je telom i dušou rybár, nuž sa v lete vybral na Aljašku na lososy. Najkrajšie úlovky dal vypreparovať a stali sa ozdobou interiéru jeho domu. V nasledujúci rok, práve keď zase lovil na Aljaške, z domu v lese údolia Nittany, ako stvorenom na pokoj, ale aj na pokojné vykradnutie, sa zlodejovi prilepili na prsty jeho trofeje po tom, ako znefunkčnil nainštalovaný drahý alarm. Brad si nevedel predstaviť dovolenku bez rybačky na lososy a nechcel sa zmieriť ani s tým, že o trofeje znova príde. Namiesto alarmu preto na priečelie domu zavesil tabuľu s nápisom: "Lovím na Aljaške. Dom som vyprázdnil. Je v ňom len smútok. Ak ho chceš, vojdi. Uisťujem ta, že vstúpiš do jedného z klepcov na grizliho, čo som nastavil. Nepokradneš!" Odvtedy Brad rok čo rok pokojne loví na Aljaške.

S batôžkom a kuframi Kde sú tie časy, keď si človek položil na chrbát batôžtek a vybral sa do sveta. Dalo sa doň položiť trochu jedla a šatstva, v noci poslúžil vo vlaku alebo v kajute šífy za podhlavník a udržiaval sladké sny o domove. Teraz sa cestuje s kufriskami a ak sa vyberiete do sveta lietadlom, na letisku vám ich odoberú a uvidíte ich až v cieľovej stanici.

Keď som onehdy letel do Afriky, v Káhire nás čakalo medzipristátie. Odlet do Chartúmu stanovili po polnoci. O druhej nás vyzvali, aby sme sa zoradili, že sa chystá odlet. Iba keď z amplióna začujem opakovane svoje meno s výzvou, že mám prísť k priestoru batožín. Panebože, veď treba nasadnúť do lietadla a toto_ Keď sa však človek ocitne v núdzi, zmäkne. Dve moje kufriská ležali uprostred haly a pri nich colník. Usmial sa, že času je dosť, len aby som mu podal pas a strčil doň desať dolárov. Mal som na výber? Urobil som, čo mi prikázal, a kufre sa zaraz viezli na vozíku k lietadlu.

Manželka cestovala s dcérami za mnou o tri mesiace. Z technických príčin tri dni tranzitovala v Káhire. S deťmi si do Hararu v Etiópii priniesla len to, čo mali na sebe. Nastala zhánka po batožine, ale to býva v Afrike na dlhé lakte. Keď som sa zmieroval s tým, že kufre so šatstvom a litrom bošáckej, čo manželka ukryla medzi svetre, musím oželieť, do nemocnice prišiel díler farmaceutickej spoločnosti z Atén. Pozval som ho na pohárik, povedal mu, čo nás postihlo. Zaiskril očami a pochválil sa, že jeho dcéra pracuje v Káhire na letisku. Presne som mu opísal, ako kufre vyzerajú, no vôbec som nerátal, že sa nájdu. Dílerova dcéra vraj pol dňa prezerala kufor za kufrom v akejsi velikánskej hale, kde zašantročenú batožinu zhromažďujú a pravdepodobne vykrádajú. Ale tie naše kufre sme o týždeň mali nedotknuté doma.

Keď som nedávno letel z Prahy do Newarku, moje kufre sa na krúžiacom páse objavili medzi poslednými. Jeden z nich mal roztrhnuté veko. Keď som ho chytil za držadlo, vyletel z neho krčiažtek modranskej keramiky a rozbil sa na márne kusy. Keď človek po dlhých hodinách letu ponad Atlantik stojí na vlastných, nad roztrhaným kufrom kývne rukou. Pracovník letiska, ktorý si všimol, čo sa mi prihodilo, ma však poslal k okienku, kde registrujú škody na batožine. Dáma v uniforme kufor odfotografovala a dala mi zoznam brašnárstiev v okolí môjho dočasného bydliska. Najbližšie bolo sto míľ. V nasledujúci deň sme doň zatelefonovali. Oznámili nám, že si o tri dni po poškodený kufor prídu. Prišli. O ďalšie tri dni nám s ľútosťou oznámili, že sa nedá opraviť, a preto priniesli nový. Takisto plátenný, zelený, no väčší ako ten poškodený a s mocnejšou konštrukciou. Účet poslali aerolíniám. V supermarkete som si všimol, že stojí vyše 80 dolárov. Pot mi vyrazilo na čelo, keď som si pomyslel, čo za utrpenie by som zažil u nás doma.

Stolček, prestri sa... Nikomu sa v USA neobjaví na stolčeku rozprávkové bohatstvo, ale kto vie a chce krútiť peniaze, sedáva pri plnom stole. Základom prosperity je už desaťročia trvajúca vysoká výkonnosť ekonomiky. Z detstva si pamätám, ako dedinský gazda neraz povzdychol: "Bieda kotí biedu, z peňazí sa liahnu peniaze." Mal pravdu. Vidno to aj v Amerike.

Tunajšie banky poskytujú na dom úver s osempercentným úrokom a možnosťou splácania na dlhé roky. Ručiteľa na úver netreba, stačí, že dlžník je zamestnaný a má čistú kreditnú históriu. Aj keď dom stojí na pevnom základe, hýbe peniazmi i spoločnosťou. Na jeho stavbu treba stavebný materiál, inštaláciu vody a kúrenia, musíte ho zariadiť nábytkom. Chladnička, mraznička, umývačka riadu, roboty od výmyslu sveta patria k tunajšiemu štandardu. Televízor, v daktorých domoch aj štyri, videokamery a videoprehrávače, fotoaparáty, magnetofóny... Majiteľ domu má eminentný záujem pracovať a čoraz viac zarábať. Dom treba aj opravovať a zavše prestavať, na okolí musí byť trávnik. V lepšej domácnosti majú záhradný traktor, motorovú kosačku a tie si vyžadujú špeciálny krytý priestor, pretože v garáži by zavadzali. Pri každom dome stoja dve autá, pri lepšom tri-štyri, aby bolo v čom do roboty i do supermarketu.

Brúsenie v obchodných domoch preplnených tovarom sa stáva spoločenskou udalosťou. Aj u nás už stoja exkluzívne supermarkety, ale na to v USA netreba kopu peňazí. Za priemernú poldňovú výplatu doveziete domov batoh potravín, kým u nás ich za dennú výplatu poľahky odnesiete v igelitke. Lákaniu supermarketov ťažko odolať. Akcia si podáva ruku s akciou. Ak si kúpite dva páry topánok, druhý dostanete za polovičnú cenu, Ak si kúpite dva, tretí získate zadarmo. Ak pred výročným sviatkom v potravinách nakúpite za dva týždne tovar za 250 dolárov, dostanete 14-librovú mrazenú morku, čo je takmer sedem kíl. Ak utratíte viac peňazí, obdaria vás ešte ťažšou. Možno ste si ju zaplatili v nakúpenom tovare, no pokladáte ju za podarúnok, ktorý vás potiahne do supermarketu.

Potraviny musia byť zabalené a hygienicky bezchybné. Mäsové výrobky majú viditeľne vyznačenú lehotu použiteľnosti. Týždeň pred touto lehotou ich predávajú za polovičnú, ba aj nižšiu cenu. V takom prípade za dolár dostanete aj desať kuracích stehien. Ak si kúpite elektrický spotrebič, stoličku alebo sveter a doma zistíte, že sa vám nepáči, vrátite ho a dostane späť peniaze. Spýtajú sa vás len, či ste na tovare našli dajakú chybu. Predstavte si, čo je u nás za utrpenie vrátiť chybný výrobok, nieto taký, čo sa znepáči manželke.

V amerických supermarketoch, na benzínových čerpadlách a v reštauráciách, všade môžete platiť kreditnou kartou. Prináša to výhodu kupujúcim a zlosť zlodejom. Od zavedenia kreditných kariet sa im zúžilo pole pôsobnosti a takmer vymierajú, alebo sa musia rekvalifikovať na iný typ zlodejčiny. Kreditnými kartami banky rafinovane vyťahujú ľuďom z vrecák peniaze, najmä cez deti. Máte študenta, na kreditku mu určíte 500 dolárov mesačne. Ak sa ocitnete vo finančnej tiesni, stačí dať synáčikovi na konto mesačne 15 dolárov, no banka mu doplatí do 500, pochopiteľne za úver.

Prečo sa tu darí spisovateľom? Veru je rozdiel vydať knihu v náklade tisíc výtlačkov, či stotisíc a viac. Namiesto honoráru hoci aj úspešnej knihy môžu na Slovensku dať autorovi iba výtlačky jeho vlastného diela, aby si ich rozpredal. Americký autor za honorár pokojne žije viac rokov. Podľa románu Johna Irvinga Pravidlá muštárne nakrútili film. Nový film premietajú v kinách, predávajú na videokazetách a uvádzajú v televízii. Ak ho chcete vidieť, musíte svoj prijímač zapojiť na zvláštny kábel a na telefónnom účte vám pribudnú tri doláre. Kto chce mať viac muziky...

Z peňazí sa liahnu peniaze, ale vstup do historických múzeí vo Washingtone, ktoré denne navštívia tisíce ľudí, je zadarmo. Nijaký chytrák neprišiel v USA na to, že by mal cudzincom za ubytovanie v hoteli prisoliť stopercentnú prirážku a v reštaurácii predražovať stravu. U nás sa to pácha na každom kroku. Zodpovední za ekonomiku sa ale čudujú, že sme sa s takýmto prístupom pri jedinečných krásach našej krajiny stali turisticky neatraktívni.

Socializmus v kapitalizme Dlhé desaťročia sme na školeniach počúvali, že kapitalizmus je nenapraviteľne odľudný spoločenský poriadok, melie už z posledného a kope ako zdochýňajúci kôň. Kapitalizmus naozaj vytvára podmienky na to, aby pracovitejší, schopnejší a podnikavejší rýchlejšie bohatli ako ostatní. Kto investuje do podnikania a zamestnáva ľudí, prirodzene, má mnohonásobne vyšší príjem ako jeho zamestnanci, ale aj riziko, že neobstojí v konkurencii a o všetko príde. Rozdielnosť príjmov nám na školeniach vysvetľovali ako vykorisťovanie. Pravdou je, že podnikateľ žije z práce svojich zamestnancov, no tí pracujú i vďaka jeho manažérskej schopnosti.

Tunajšie prosperujúce firmy si veľmi vážia dobrých odborníkov, vidia v nich záruku budúcej úspešnosti. Môj známy - inžinier pracoval vo firme prímorského štátu, kde sa dobre zarába, no všetko je drahšie ako vo vnútrozemí. Keďže si chcel s manželkou kúpiť dom a na internete zistil, že čím ďalej od oceánu, tým sú domy lacnejšie, začal sa zaujímať o zamestnanie v štáte vzdialenom od morského pobrežia. Z množstva ponúk sa upriamil na jednu v Pennsylvánii. Elektronickou poštou firme oznámil, že sa zaujíma o voľné miesto a splnil formálne požiadavky, čo s tým súviseli. Oznámili mu, aby v nasledujúcu nedeľu na ich účet pricestoval lietadlom, že ho budú čakať a odvezú do hotela.

V pondelok ráno ho dali priviezť z hotela do firmy na rozhovor. Uspel. Dal si primerané platové podmienky. Vyhoveli mu. Povedal, že by chcel v blízkosti pracoviska kúpiť dom. Poradili mu, aby autom z požičovne aj s manželkou pricestoval do State College, ubytovali sa v hoteli, pobehali po okolí a vybrali si niektorú z viliek na predaj. Účet za požičanie auta a hotel mu zaplatia. Ťažko sa rozhodovali, ktorý dom kúpiť. Firma im preplatila ďalšiu cestu do State College a hotel. O týždeň im znova zaplatila cestu autom a hotel s plnou penziou kvôli podpisu pracovnej zmluvy. Konečne si dom vyhliadli, ale majiteľ ho podľa zmluvy uvoľnil až o mesiac a inžinier už mal hneď nastúpiť do firmy. Mesiac mu aj s manželkou platili bývanie a stravovanie v hoteli prvej triedy.

Ak použijete zvrátenú filozofiu niekdajších školení a poviete, že kapitalista investuje do zamestnancov preto, aby ich mohol vykorisťovať, musím k tomu dodať, že je to krásne vykorisťovanie. Sedím v dome spomínaného inžiniera, píšem tieto riadky a kladiem si otázku, či by sa u nás takto po socialisticky správal podnikateľský subjekt k zamestnancovi, s ktorým nemá uzavretú pracovnú zmluvu. Zaplatil by za neho, v prepočte na naše peniaze, desiatky tisíc korún?

Včera nás navštívil jeden z vedúcich pracovníkov firmy aj s manželkou. Pri večeri hostiteľ spomenul, že by na hektárovom pozemku pri dome rád založil záhradu a sad. Hosť mu ponúkol na orbu traktor a pluh. Spomenul, že spoločnosť plánuje na Vianoce večierky pre zamestnancov v exkluzívnom hoteli s poplatkom zopár dolárov za manželský pár, zvyšok dopláca firma. Rozhovoril sa o viacerých aktivitách, čo na tento rok plánujú pre zamestnancov. U nás by si jeden z vedúcich pracovníkov známej akciovej spoločnosti o podriadeného, navyše privandrovalca, ani neutrel zablatenú topánku. Zo socializmu, toľké roky tárajúcom o ľudskosti, neostalo v nás nič. Zakorenila sa iba skúsenosť: Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu. Kde sa v kapitalistoch, dlhé desaťročia u nás vykresľovaných div nie ako hyeny, nabral zmysel pre sociálne správanie ako čosi prirodzené? Môžem odprisahať, že som z opísanej skúsenosti nič neubral a nič na nej neprikrášlil.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama