Čudná ochrana vo verejnom záujme
Jedným z kritérií pri posudzovaní celkovej úrovne spoločnosti, jej kultúrnosti a pozitívneho vzťahu k minulosti je jej postoj k ochrane kultúrneho dedičstva, ktoré sa v takej či onakej podobe z rozličných historických období zachovalo. Pokiaľ sa usiluje o povesť kultúrne vyspelej a hodnoty minulosti oceňujúcej spoločnosti, vynakladá na ich ochranu nemalé úsilie i prostriedky.
O súčasnosti na Slovensku môžeme len ťažko hovoriť ako o období, keď sa ochrana kultúrneho dedičstva dostáva medzi priority štátnej politiky. Práve naopak. Úlohy štátu sa objavujú vo vládnych vyhláseniach či v programoch politických subjektov akoby len náhodou. Mediálnymi bombami sa stávajú len tie porušenia právnych predpisov na ochranu kultúrneho dedičstva, ktoré možno politicky využiť, alebo majú príchuť škandálu a kurióznosti - krádeže v múzeách, galériách, nelegálny vývoz kultúrnych pamiatok a predmetov.
Väčšinu slovenskej spoločnosti pod tlakom ťaživej ekonomickej situácie zaujímajú skôr otázky každodenného prežitia a vlastnej sociálnej situácie, ako problémy ochrany a zachovania kultúrneho dedičstva. Pod tento stav sa celkom určite podpisuje aj nedostatočne rozvinuté historické povedomie a s tým spojený nezáujem o sebaidentifikáciu s historickým a politicko-spoločenským vývojom tohto regiónu. Časť society Slovenska nepociťuje potrebu zaoberať sa problematikou ochrany kultúrneho dedičstva, pretože kultúrne dedičstvo nachádzajúce sa v tomto geografickom priestore nevníma ako svoje. Verejný záujem deklarovaný v oficiálnych vyhláseniach politikov a v právnych predpisoch sa nestal jej záujmom, ani potrebou.
Keď je vlastníctvo príťažou
Garantom štátnej politiky vo vzťahu k ochrane kultúrneho dedičstva je Ministerstvo kultúry SR (MK SR), ktoré sa najmä v poslednom období usiluje transformovať svoju úlohu aj do podoby právnych predpisov. V septembri roku 2000 pripravilo potrebnú Deklaráciu NR SR o ochrane kultúrneho dedičstva.
Deklarácia predložená na prerokovanie v parlamente špecifikuje dôvody na ochranu kultúrneho dedičstva, stručne a vo všeobecnej rovine charakterizuje jeho jednotlivé súčasti a deklaruje úlohy štátu pri ochrane. Stanovuje aj základné princípy jeho ochrany, ktorých konkrétnu podobu určia príslušné zákony. Článok 3 Deklarácie hovorí, že ochrana kultúrneho dedičstva "je verejným záujmom a vykonáva sa na základe rešpektovania individuálnych práv a slobôd občanov". Voči takému konštatovaniu nemožno mať výhrady. Otáznou je však realizácia týchto princípov v praxi a zosúladenie záujmov jednotlivca so záujmami spoločnosti.
Vytváranie vhodného legislatívneho prostredia na ochranu kultúrneho dedičstva je len prvým krokom na ceste k jeho zachovaniu. Zároveň je v rámci širšieho spoločenského kontextu nevyhnutné vytvárať priaznivú atmosféru na realizáciu jeho dôslednej ochrany, aby sa ona v konečnom dôsledku stala vecou a záujmom celej spoločnosti, nielen tých, ktorým tieto povinnosti vyplývajú zo zákona. Ich úsilie sa pritom často vníma ako donkichotstvo alebo zvláštne čudáctvo.
Pripravovaný zákon o ochrane pamiatkového fondu ukladá vlastníkovi či správcovi kultúrnej pamiatky viac povinností ako práv a vo vzťahu k nim nepôsobí práve motivačne. Dáva vlastníkovi kultúrnej pamiatky možnosť požiadať štát (MK SR) alebo obec o finančný príspevok na jej obnovu a reštaurovanie. Negarantuje mu však jej poskytnutie, zato však hovorí o postihoch, ak ju vlastník, resp. správca nedostatočne ochraňuje.
Ako sa vykonáva dohľad
Zákon NR SR č. 115/1998 o múzeách a galériách a o ochrane predmetov múzejnej hodnoty a galerijnej hodnoty (novela zákona prešla s pripomienkami Legislatívnou radou vlády SR) stanovuje podmienky na vznik, pôsobenie a činnosti múzeí a galérií. Zároveň zákon jednoznačne ukladá aj povinnosti zriaďovateľov múzeí - zabezpečiť inštitúcie po stránke personálnej, finančnej a hospodárskej.
Zriaďovateľom väčšiny múzeí je štát, ktorý však trpí viac nedostatkom financií ako ich prebytkom. A to nielenže znižuje možnosť získavať nové zbierkové predmety, ale neumožňuje ani dôsledne vykonávať odbornú ochranu už existujúcich.
Spôsob výkonu štátneho dohľadu sa hľadá už viac ako desať rokov. Jeho úlohou je kontrolovať všetky subjekty, ktoré sú buď vlastníkmi súčastí kultúrneho dedičstva, alebo v zmysle platných právnych predpisov zodpovedajú za jeho ochranu. Vo vzťahu k múzeám a galériám ho definuje Zákon NR SR o múzeách a galériách, no v praxi sa redukuje viac-menej len na výkon kontroly v inštitúciách zriaďovaných Ministerstvom kultúry SR. Ostatné múzeá a galérie sú akoby mimo záujmu štátneho dohľadu.
Štát v úlohe pozorovateľa
Ustanovenia právnych predpisov, napr. Zákona č. 115/1998 o múzeách a galériách, môžu viesť v budúcnosti k rôznym špekuláciám zriaďovateľov a zakladateľov múzeí, ako ich bohatstvo speňažiť.
Zákon striktne nezakazuje obchodovanie so zbierkovými predmetmi, stanovuje len podmienky na vyraďovanie zbierkových predmetov z odbornej evidencie múzea, pričom predaj ako dôvod na vyradenie taxatívne neuvádza. Konečný súhlas na vyradenie zbierkového predmetu dáva zriaďovateľ či zakladateľ, teda ten, kto môže mať na finančnom zhodnotení zbierkového fondu múzea najväčší záujem. Dôvodom na vyradenie zbierkového predmetu je i zámena s iným múzeom, galériou a neupotrebiteľnosť a nezhodnocovanie zbierky múzea.
Zbierkový predmet sa môže vyradiť z dôvodu neupotrebiteľnosti a nezhodnocovania zbierky múzea len vtedy, ak je jeho nadobúdateľom iné štátne alebo obecné múzeum. Táto poistná klauzula sa však nevzťahuje na múzeá zriaďované inými právnickými alebo fyzickými osobami a takisto ani na zámenu zbierkových predmetov, ktorú zákon umožňuje medzi múzeami a galériami navzájom, bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom.
Možnosť vyradiť z odbornej evidencie a potom predávať zbierkové predmety ostala tak múzeám, z ktorých niektoré vznikli pred rokom 1989 ako štátne a zmenami v spoločnosti sa dostali do správy iných právnických osôb. Súčasná platná legislatíva im umožní voľne disponovať so zbierkovými predmetmi a predávať ich, pretože súkromné vlastníctvo a spolu s ním aj súčasti kultúrneho dedičstva sú nedotknuteľné.
Tu sa dostáva do sporu verejný záujem reprezentovaný činnosťou múzea a právo vlastníka voľne disponovať svojím majetkom. Štát zostáva len v úlohe pozorovateľa, pretože nemá možnosť zákonnými prostriedkami zabrániť predaju týchto predmetov. Môže ich len, ak na to má finančné prostriedky, nadobudnúť pre ním zriadené múzeum.
Múzeum alebo verejný vodovod
V budúcnosti môžu uvažovať o predaji zbierkových predmetov múzeí aj orgány samosprávy, čo im umožní hľadať právnické kľučky ako zhodnotiť zbierkové predmety a získané finančné prostriedky využiť napr. na financovanie stavby verejného vodovodu či cestnej komunikácie. Tu sa dostane do rozporu verejný záujem prezentovaný činnosťou múzea a verejný záujem prezentovaný stavbou verejne prospešnej stavby. Otázka je, čo dostane prednosť a či sa zbierkové predmety v budúcnosti nestanú malými záplatami dier v rozpočtoch samospráv.
Vyradenie zbierkových predmetov z odbornej evidencie a ich následný predaj zákon nepodmieňuje súhlasom ministerstva kultúry. Ten je potrebný len v prípade, ak je samo zriaďovateľom múzea a pri zrušení registrovaného múzea či galérie, pri nakladaní so zbierkovými predmetmi zo zrušených inštitúcií a pri trvalom vývoze zbierkových predmetov.
No tu opäť zohráva dôležitú úlohu otázka financií, ktoré sú potrebné na odkúpenie zbierkových predmetov z neštátnych múzeí pri ich zrušení. Aj tu je vidieť, že deklarovaný verejný záujem prestáva byť verejným záujmom, keď nastupuje otázka financií. Deklaratívny charakter pri pretrvávajúcom nedostatku peňazí budú mať aj ustanovenia o zabránení trvalého vývozu predmetov múzejnej a galerijnej hodnoty, ak sa do šiestich mesiacov po zamietnutí súhlasu na ich trvalý vývoz nenájdu v štátnej kase peniaze na zakúpenie tohto predmetu od jeho vlastníka pre štátne múzeum.
Kde je tu potom verejný záujem, pre ktorý sa ochrana kultúrneho dedičstva vykonáva?! Končí po šiestich mesiacoch, pri nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva, pri nedostatku finančných prostriedkov, nedôsledne vykonávanom štátnom dohľade, alebo pri realizácii - z pohľadu dneška - dôležitejších projektov? Má vôbec štát záujem o napĺňanie litery zákonov, ktoré sám schvaľuje? Ak áno, tak ochrane kultúrneho dedičstva musí v budúcnosti venovať aspoň toľko pozornosti, ako ochrane životného prostredia.
