Dva konce Druhej svetovej vojny
Jedným z posledných úspechov nemeckej vojenskej tajnej služby Abwehr bolo, že získala plán rozdelenia Nemecka na okupačné zóny. Posledné operácie nemeckej armády mali jediný cieľ: aby sa čo najviac vojakov dostalo do zajatia Angloameričanov, a nie Sovietov. Príčina nebola nelogická. Stačí pripomenúť zverstvá, ktoré páchali nacisti na okupovanom sovietskom území a neľudský osud zajatých vojakov Červenej armády.
Samotný akt kapitulácie nemeckých vojsk prebiehal v niekoľkých etapách. K prvej došlo ešte za Hitlerovho života. 28. apríla 1945 podpísali na talianskom fronte dokument o prímerí, 2. mája kapitulovali a 4. mája sa to isté odohralo na západnom fronte.
Po prvý raz bola bezpodmienečná kapitulácia nemeckých vojsk podpísaná v hlavnom stane veliteľa angloamerických vojsk generála Einsenhowera v Remeši 7. mája 1945 o 2.40 hodine. Sovietske velenie inštruovalo svojho zástupcu, aby trval na tom, že tento krok má iba predbežný charakter. Definitívny akt bezpodmienečnej kapitulácie podpísali obe strany 8. mája v Berlíne a vojna v Európe sa mala skončiť v tento deň o polnoci.
8. mája však mier ešte nenastal. Na území Čiech bola miliónová bojaschopná armáda maršala Schörnera. Chcela sa dostať na západ, do amerického zajatia. Kapitulácia-nekapitulácia, Červenej armáde kládla na východe tvrdý odpor. Jej ústup však spomalilo české povstanie. 9. mája 1945 Červená armáda nielenže oslobodila Prahu, ale Schörnerovu armádu obkľúčila a znemožnila jej útek na západ. 9. máj považuje za Deň víťazstva aj súčasné Rusko.
V mestečku Flensburg, v blízkosti hraníc s Dánskom, pôsobila napriek podpisu bezpodmienečnej kapitulácie vláda admirála Dönitza, ktorá vystupovala ako partner západných spojencov. Americkí vojaci ju zatkli až 23. mája 1945, po ostrých sovietskych protestoch. Hoci tieto udalosti naznačujú začiatky rozporov medzi Spojencami, predsa sa len v júli 1945 konala Postupimská konferencia a v novembri sa začal Norimberský proces.
