Radosť, povinnosť, oddych aj učenie

Ako sa cíti ilustrátor pre deti po najnovšom ocenení? - Už samotný názov Cena Ľudovíta Fullu je cenný. Keďže mám rád Fullovo dielo v maľbe, grafike, ilustrácii, z tejto ceny mám dvojnásobnú radosť, lebo je to cena za moju viacročnú ilustrátorskú činnosť detských knižiek, prózy, poézie a rozprávok.
Počet zobrazení: 1201

Martin Kellenberger, výtvarník držiteľ ceny Ľudovíta Fullu

Martin Kellenberger sa narodil 11. októbra 1957 v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia študoval na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave u profesora Ľudovíta Hološku a Alexandra Vika. Pracoval ako výtvarný redaktor vo vydavateľstvách Tatran a Mladé letá. V súčasnosti pôsobí v slobodnom povolaní. Venuje sa voľnej maľbe, kresbe, grafike a knižnej ilustrácii. Ilustroval napríklad knihy Ladislava Balleka, Jána Smreka, Daniela Heviera, Petra Glocku, Boženy Němcovej, Vincenta Šikulu, Charlesa Dickensa a, samozrejme, Štefana Moravčíka. Mal viacero výstav okrem Slovenska i v Prahe, Budapešti, Missouri (USA), Štrasburgu a vo Viedni.

Ako sa cíti ilustrátor pre deti po najnovšom ocenení?
- Už samotný názov Cena Ľudovíta Fullu je cenný. Keďže mám rád Fullovo dielo v maľbe, grafike, ilustrácii, z tejto ceny mám dvojnásobnú radosť, lebo je to cena za moju viacročnú ilustrátorskú činnosť detských knižiek, prózy, poézie a rozprávok. Je to ocenenie za moju celoživotnú ilustrátorskú činnosť, za prínos v prostredí, v typológii hrdinov, zvierat, v krajine flóry, fauny, architektúry, všetkého spolu.

Koľko knižiek ste doteraz ilustrovali?

- Veľa. Nemám presnú štatistiku. Niekedy má knižka menej, inokedy aj vyše sto ilustrácií. Takou sú Veselé potulky po Slovensku z roku 1999, ktoré sme urobili so Štefanom Moravčíkom. Vyžiadalo si to veľa roboty. Nebola to knižka, povedal by som, na voľnej vôľuške, keď ilustruješ rozprávkovú krajinu a vytvoríš princov, princezné, drakov, zvieratá atď. Tu išlo skôr o faktografiu, ale nie popisnú.

Pri ilustrovaní Veselých potuliek ste v Moravčíkových veršoch cestovali po celom Slovensku. Zastavili ste sa aj v hornooravskej obci Lokca, ktorú ste tiež výtvarne zaznamenali?

- Áno. Keď spisovateľ na niečo zabudne, ilustrátor to môže výtvarne dopovedať. V Lokci je jeden z najstarších kostolov - pochádza z roku 1665 - ktorý som nemohol obísť. Pridal som k nemu erb obce, a tak prastarý kostolík v knižke ožil. V tejto obci som bol viackrát aj preto, lebo otec mojej manželky pochádza z tohto krásneho kraja. A keď svokor rozpráva svoje spomienky z detstva, ktoré zažil počas vojny, je to vzrušujúce, sú rovnako krásne ako dolniacke.

Nedávno ste dokončili ďalšiu knižku Štefana Moravčíka Veselé potulky po svete. Kadeže ste zasa putovali?

- Je to zvláštne, ilustroval som mnohých našich autorov pre deti, ktorí už nežijú, napríklad Jána Smreka. Aj knižky súčasných autorov, napríklad Daniela Heviera, Petra Glocku a iných. So Štefanom Moravčíkom spolupracujem už dlhšie. Urobili sme spolu veľa kníh rozličného žánru - Záhorácke povesti, knižky poézie a prózy pre deti. Pripravili sme krásnu knižku ľúbostnej poézie pre pubertiakov a pokročilých Prvý bozk (1991). Najnovšie Veselé potulky po svete (2000) bola nesmierne nádherná práca, lebo v nej ilustrujem celý svet. Moravčíkove básničky a rozličné faktografické informácie nútili nielen mňa, ale budú nútiť aj čitateľa cestovať, spoznávať našu krásnu modrú planétu.

Vaše ilustrácie v tejto knihe obsahujú veľa hlavných miest, pripomenú severné a južné krajiny, čo je pre ne typické, či už strom, ryba, zviera, kde sa nachádza palma a kde jedľa, kde pstruh a kde delfín...

- Áno, to všetko som musel spracovať. Bolo to naozaj dobrodružné cestovanie. Cestoval som ako autor Jerguša Lapina Ľudo Ondrejov, ale iba na svojej stoličke a za svojím stolom s prstom na mape, či glóbuse. Veľa som precestoval, najmä vo vlastnej hlave, kde sa mi premietali všetky informácie. A aby knižka bola emotívnejšia, fakty som oživil fantáziou a rozprávkovou maltou reality. Teraz žijem v očakávaní, či ešte pred Vianocami pekne vyjde aj typograficky a tlačiarensky. Táto krásna kniha bude holdom literatúre faktu, ale aj poézii a najmä ľuďom, ktorí chcú spoznávať svet.

Je to náhoda, že Štefan Moravčík a Martin Kellenberger boli spolu ocenení v Klube spisovateľov?

- Hovorí sa, že náhoda je boh dukátov. Mne sa zdá, že to bolo tak určené. Keď som sa stretol so Štefanom Moravčíkom ešte v bratislavskej kaviarni U Michala, bola to náhoda. Stretli sme sa a Štefan mi povedal, že práve odovzdal rukopis do Mladých liet. Chcel, aby bola knižka plná zvieratiek, aby bola veselá. Potom som postupne spoznával aj iných tvorcov detskej literatúry, spisovateľov Vincenta Šikulu, Ľubomíra Feldeka... Po ilustrovaní Moravčíkovej Chichôtky (1985) nasledovali jeho ďalšie rozprávkové knižky poézie. Potom pribudli Záhorácke povesti (1998) s čiernobielymi ilustráciami. Bolo to niečo iné. Ako vidno, so Štefanom Moravčíkom sme veselo putovali po rozličných žánroch, lebo obidvaja sme schopní urobiť takéto kniky. A aby sme sa nenudili a nepospali, dopracovali sme sa k týmto veselým potulkám.

Čo znamená pre vás ilustrácia?

- Je to pre mňa radosť, povinnosť, oddych aj učenie, všetko dokopy. Keď sa pustím do ilustrovania knižky, do určitej miery sa prispôsobujem spisovateľovi, jeho myšlienkam, deju. Aj ja ich obohacujem svojimi nápadmi tak, aby vznikol hodnoverný svet. Ilustrovanie je tvorivá, namáhavá práca ako každá iná. No nie je to len práca, ale aj poslanie, akási správa o húževnatosti, talente a o nadväznosti na tradíciu. Je to odovzdanie niečoho pre naše deti.

Nemáte dojem, že literatúra, kultúra, umenie bez mecenáša odumierajú na finančnú vitaminózu?

- Nemyslím si, že literatúra, výtvarné umenie, hudba sú na úpadku. Hoci si uvedomujem, že by potrebovali finančnú injekciu. Beriem to tak, že sa zmenil systém jednej spoločnosti na ekonomicky úplne iný systém. A postihuje to všetko. Samozrejme, aj literatúru, kultúru, dnešného človeka. Vybudovanie nového systému sa dá iba za novej obety, organizovanosti, disciplíny, ktorá u nás často chýba. Vítam Európsku úniu v tom, že určité pravidlá musia platiť pre všetkých. Na to, aby naša pyramída hodnôt bola vybudovaná tak ako v Nemecku, Francúzsku a inde, si musíme počkať. Je to vec vývoja. A schopnosti i sila našich ľudí.

Nechcete sa venovať kreslenému filmu ako svojho času napríklad Viktor Kubal?

- Myslíte, pozmeniť seriály, v ktorých sa len strieľa, zabíja. Kubalov Jurko bol vtipný, humorný, nápaditejší ako Pokémon. Vtedy nezáviselo všetko od finančných prostriedkov tak ako dnes. Štát podporoval takéto projekty. V súčasnosti musia byť na to sponzori, mecenáši. Ale kde sú? Dnešný štát musí mať na to program, aby takýto nápad pre televíziu podporil. Viem, ak sa nejaká postavička ujme a osloví deti, vtedy ožije aj okolitá krajina, v ktorej tá postavička žije. Ale i tak sa prihováram radšej knižke, ktorá má svoje neopakovateľné čaro, je intímna, človek s ňou môže byť sám, môže hĺbať, premýšľať.

Vráťme sa ešte k Cene Ľudovíta Fullu, potešila vás?

- Áno, potešila, ba ešte viac - pootvorila tvorivé krídla. Vnímam ju ako povzbudenie do ďalšej práce. Hoci starnem, nie som zvyknutý na ceny, ba ani na starobu. Viem, že je dobre, keď človek zostarne s tým, že má priateľov a spomienky a má stále chuť pracovať.

S hosťom SLOVA sa zhováral Štefan Balák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984