Miesto pre jednu otázku
Rád by som sa vás, pán premiér, na začiatku roka opýtal, ako hodnotíte novoročný prejav pána prezidenta a aké je vaše hodnotenie roka uplynulého a očakávania v roku 2002?
Mikuláš DZURINDA: Priznám sa vám, že novoročný prejav pána prezidenta som priamo nepočul a zo zásady nekomentujem a nevyjadrujem sa k veciam mne iba sprostredkovaným. Preto a tiež z pohľadu štátnika a diplomata sa k tomu hádam vyjadrím, až keď mi všetky tieto nehorázne výmysly povie Rudolf Schuster priamo do očí. A potom poviem vám novinárom od srdca všetko, čo si myslím. Poviem vám: „No comment.“
Azda vám môžem povedať aspoň to, že z doteraz mne sprostredkovaných informácií som nadobudol dojem, že pán prezident hovoril akoby v predtuche tej automobilovej nehody, ktorá ho onedlho postihla. Teda hovoril úplne z cesty. Netvrdím, že sa nám všetko podarilo na celých sto percent. Ale zhadzovať takto výsledky našej poctivej práce sa mi zdá absolútne nedôstojné. Veď to si nedovolil ani Michal Kováč za Mečiara. V prejave Rudolfa Schustera chýbala už len veta, aby som odstúpil. Teda aspoň, čo mi ľudia hovorili. Čiže chcem povedať, že ja svojou premiérskou optikou nevidím situáciu vôbec tak čierne. Mám akurát ponaučenie, že nabudúce už nesmiem byť v sľuboch taký rozhadzovačný. Áno, sľúbiť dvojnásobné platy, no iba niektorým a najlepšie by bolo povedať konkrétne komu. Aby si to náš volič mohol pekne odkontrolovať. Sľúbiť nové, krajšie byty, ale zase len adresne. A prečo nezačať napríklad u železničiarov. Pozatvárať zločincov, no začnime s tými, na ktorých si môžeme trúfnuť a u ktorých máme istotu, že nám pre svoj vek už neutečú niekde do zahraničia. Prečo hneď Ivan Lexa? Vyskúšajme si to napríklad na takom Vasiľovi Biľakovi. Potom sa uvidí.
Tiež musím priznať, že boli aj aféry, nejaká tá korupcia a odstúpenia ministrov. Ale zase, musíme pozitívne hodnotiť, že sme zvládli boj s medzinárodným terorizmom lepšie ako samotní Američania. Žiadne lietadlo neskončilo v budove Národnej banky Slovenska. Žiadny antrax. Čiže učme sa pozerať na pohár nie ako na poloprázdny, no ako na poloplný. Takto skúsme vnímať aj rok, čo nás čaká. Netrápiť sa tým, že nezamestnanosť neklesá a životná úroveň nestúpa, ale tešme sa z toho, že hádam už na jeseň dostaneme prihlášku do NATO. A potom v blízkej budúcnosti, pri ďalšom vojenskom konflikte, ktorý budú riešiť USA, si s hrdosťou povedať: „Áno, v tejto bombe, ktorá práve zabila niekoľko desiatok civilistov, je aj kus Slovenska a malý kúsok mojej človečenskej podstaty.“
