Eurodoba
Oslavy a obavy – alebo aj v opačnom poradí. Ako ukazuje jeden z posledných minuloročných prieskumov verejnej mienky, záleží od toho, akú otázku si v súvislosti s eurom položíme. Väčšina ľudí si totiž myslí, že nová mena pomôže slovenskej ekonomike, ale im osobne prinesie skôr problémy. Na prvý pohľad čudné vyjadrenie. Akoby ľudia nepoznali ekonomické desatoro, kam rozhodne patrí tvrdenie, že rast HDP vždy prináša aj vzostup životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva. Alebo ho možno aj poznajú, no rúhajú sa. Podľa všetkého z celkom jednoduchého dôvodu – už dlhší čas počúvajú správy, že zo Slovenska sa stal ekonomický vzor, tatranský tiger, či krajina úspechu, ale to je všetko.
Ich osobný život sa odohráva v inej dimenzii. Toľko ospevované „poreformné“ Slovensko pre väčšinu znamená komplikácie. Prispievať viac do zdravotníctva a vidieť, ako sa zdravotnícka starostlivosť stáva čoraz nedostupnejšou a drahšou. Platiť viac a pozorovať, ako pomaly mizne verejná doprava a zároveň sa dozvedať, že za prácou treba cestovať. Počúvať, že pre ekonomiku je to najlepšie flexibilný pracovný trh a súčasne si uvedomovať, že to znamená možnosť prísť o prácu z hodiny na hodinu a pokojne aj bez udania dôvodu.
Väčšina ekonómov sa zhoduje, že euro k nám prichádza v správny čas a aspoň spočiatku slovenskej ekonomike pomôže. Aký bude ďalší vývoj, je údajne do veľkej miery v rukách vlády a pred ňou je neuveriteľne ťažká úloha – pripraviť pôdu pre reštrukturalizáciu ekonomiky. Premeniť Slovensko z automobilovej fabriky na centrum výskumu a vývoja bude viac ako ťažké, najmä ak si uvedomíme, že času niet nazvyš. Ak ešte vôbec nejaký ostal. Predchádzajúce úvahy totiž platia len v prípade, ak funguje eurozóna a vôbec celá globálna ekonomika.
A tento predpoklad je viac než odvážny. Nejde len o krízu, ktorá vypukla pred pár mesiacmi, ale o ešte jednu veľmi závažnú skutočnosť – o skúsenosť ľudí z krajín, ktoré sú v eurozóne už nejaký čas. Výpovede na túto tému sú navlas rovnaké ako očakávania Slovákov. Už dlho počúvajú, že projekt euro je veľký úspech, že sa tým vytvoril najväčší trh na svete, že stále viac krajín si svoje rezervy ukladá práve v tejto mene, že euro je čoraz väčšmi obchodované a postupne vytláča americký dolár z jeho pozície svetovej meny. A samozrejme, že eurozóna síce pomaly, ale predsa rastie. Zároveň však rastú aj ich problémy a ich život nie je o nič ľahší – práve naopak.
Euroskepticizmus sa ešte stále považuje za politickú úchylku, či už ľavicovú alebo pravicovú, ale rozhodne extrémistickú. Ak tento postoj vyznáva ulica, zvyčajne sa za príčiny považuje neprehľadnosť politických inštitúcií, byrokracia, strach z nového a neznámeho a podobne. Je však zrejme najvyšší čas uvažovať nad tým, že skepsa voči EÚ je jednoducho odrazom každodennej skúsenosti narastajúceho počtu európskych občanov. Ak porovnávajú obdobie pred a po, vychádza im povestné ľudové „lepšie už bolo“.
A kam sa na škále optimizmu a pesimizmu zaradíme po istom čase my, Slováci? V mnohom to bude záležať od nás. Od toho, či sa nám podarí namiesto lacnej a poddajnej pracovnej sily a nízkych daní ponúknuť viac. Dôležité však bude aj to, či sa v únii prestane akákoľvek politická reakcia na každodennú skúsenosť ľudí nazývať populizmom. V opačnom prípade sa rozpor medzi úspechmi ekonomiky a obyčajných ľudí bude naďalej zväčšovať. A pesimizmus či skepticizmus zvyčajne prerastá do frustrácie, ktorá býva najhorším radcom.
