Právo na poklonu
Nie všetkým sa poézia Milana Rúfusa páči. Tak ako sa nie všetkým páčia iní autori či poézia alebo literatúra všeobecne. Nie všetci sa stotožňovali s tým, čo tento básnik prinášal vo svojich úvahách, ba tie úvahy ich privádzali do stavu zúrivosti. Tak ako sa nie všetci stotožňujeme s úvahami mnohých iných autorov, kamarátov, známych, ba privádzajú nás zavše do stavu zúrivosti. Nie všetci (vrátane mnohých prispievateľov do Slova) si pri správe o básnikovom úmrtí povedali – škoda, že už nič nenapíše a možno si skôr vydýchli úľavou, že už nič nenapíše.
Sama som sa, najmä v literárnych kruhoch, neraz stretla s príkrym odsúdením tohto spisovateľa, ktorého bežní čitatelia, teda ľudia zväčša bez literárneho vzdelania, naopak, radi čítajú. Netuším, prečo ho literáti skôr súdia ako posudzujú. Ani po tom nepátram – možno by som sa nedozvedela nič, len to, že som literárne nevzdelaná. Nehodnotím to ani pozitívne, ani negatívne. Každý človek má iný vkus aj iný nevkus. A na oboje má každý človek právo.
Napriek všetkej príkrosti a rozporuplnosti (trojnásobný – hoci neúspešný – návrh nominovať tohto autora na udelenie Nobelovej ceny za literatúru, vysoké štátne vyznamenanie SR, ocenenia v zahraničí a všeobecná – ako sa zdá – obľúbenosť medzi širokými vrstvami čitateľov doma) však tento hľadač svedomia zanechal po sebe stopu, ktorá si zaslúži už len za tú horu práce poklonu.
Poklonu aj napriek tomu – (alebo práve preto?) že jeho stopa nie je vôbec porovnateľná so stopami mnohých tých, ktorým sa v súčasnosti oficiálne a veľmi zhusta klaniame prostredníctvom všetkých typov médií. A klaniame sa im, hoci nijakú stopu po sebe nezanechali, ba hrozí, že ani nezanechajú.
