Nové peniaze, staré spomienky
Zvykáme si na šuchot nových, novučičkých eurobankoviek aj na cinkot ligotavých mincí, ktoré nás udivujú svojou novotou i vysokou hodnotou. Prežili sme ďalšiu z množstva výmen peňazí. Ozaj, pamätáte sa na ne? S novými korunkami, pardon – eurami v dlani som si nemohla nezaspomínať.
Pri krste som dostala od krstných rodičov symbolický darček – kovovú pokladničku s otvormi pre mince i pre bankovky. Kľúčik od pokladničky opatrovala moja mama a aj som bola príliš malá, aby som si pamätala, aké a koľko peňazí som si neskôr do „šporkasky“ nahádzala. Nastali však politické zmeny a mama musela svoje i moje peniaze zaniesť do banky, kde jej poctivé československé „kačky“ vymenili za nové slovenské koruny. Potom som začala chodiť do školy a koruny som si v sporiteľničke šetrila už vedome. Najradšej som mala „hlinku“. Bola to pekná ligotavá päťkorunáčka s portrétom Andreja Hlinku na lícovej strane. Dostávala som ju od babky po každej nedeľnej návšteve, a nielen ja, ale aj moji súrodenci. Ktovie, kde babka brali toľko „hlinkov“. Slovenské peniaze však nemali dlhú životnosť a po vojne ani takmer nijakú hodnotu. Inflácia ako hrom. Pamätám si, ako mi moja druhá babka z kopaníc Černochov Vrch dali do ruky tisíckorunáčku, a vraj: „Bež, dievča, k Jakubovi na Vaďovské a kúp mi ihly.“ Jakub bol Žid, majiteľ malého krámiku, a vojnu prežil asi preto, že na našich kopaniciach nebolo ani jedného gardistu, ani nikoho, kto by ho bol udal gestapu. A babka možno ani tie ihly nepotrebovali, jednoducho sa chceli zbaviť bezcenných peňazí. Myslíte, že som za ne nakúpila? Veru nie. Pre pána Jakuba povojnové peniaze tiež už nemali cenu. Jeho ihly mali vtedy väčšiu hodnotu ako mojich tisíc korún slovenských. Povedal, že nemá.
A tak niekedy v roku 1946 občania opäť menili peniaze. Slovenské za československé. To som už bola trochu väčšia a počúvala, o čom sa ľudia zhovárajú. Vraj niektorým ostalo doma toľko peňazí, že ich ani nešli meniť, ale radšej ich spálili v peci. Môj dedko boli dobrý gazda so zdravým sedliackym rozumom. Každú korunu mali poctivo zarobenú vlastnými rukami a rukami mojich rodičov, lebo sme žili v spoločnej trojgeneračnej domácnosti. Peniaze nedržali doma. Ak ich neinvestovali do kúpy ďalšej roličky, tak ich mali uložené v banke. No aj tak o ne pri tej slovensko-československej výmene prakticky prišli. Často som vtedy počula o akýchsi viazaných vkladoch. Dedkove peniaze v banke sa stali takýmto viazaným vkladom. Štát presne určil, na čo sa takéto „viazané“ peniaze môžu vybrať. A jedna z možností bola financovať štúdiá. Keď som teda začala študovať na strednej škola a bývala som v internáte, dedko mi veľkodušne darovali svoju „viazanú“ vkladnú knižku, aby som si z nej mohla vyberať a hradiť internátne poplatky. Štipendium som nemohla poberať, lebo som nemala robotnícky pôvod.
V zime roku 1953 sme sa zo školy zúčastnili lyžiarskeho výcviku na Liptove. Asi v tom roku bola tuhá zima, lebo po návrate z lyžiarskeho zájazdu sme mali ešte týždeň voľno pre mráz, potom boli týždeň chrípkové prázdniny a napokon aj „uhľové“. Tými v zime školy kedysi riešili svoju „energetickú krízu“. Jednoducho, stalo sa, že toho času, čo sme nebývali v internáte, sa nazbieral veru celý mesiac. Pravdaže, zaplatené sme mali všetko dopredu. Darmo sme chodili (lebo takto postihnutých nás bolo viac) za riaditeľkou či správkyňou internátu, kedy nám vrátia sľúbené peniaze. Odkladala nás týždeň za týždňom. Až raz! Bolo to v máji, keď sme po skončení vyučovania prišli na obed a na dverách jedálne nás vítal oznam, že žiaci, ktorí si platia internát, si majú prísť do kancelárie vyzdvihnúť peniaze za týždne, keď sa nevyučovalo, a teda sa ani nebývalo v internáte. To bolo radosti! Neviem už, koľko to bolo presne peňazí, no určite zopár stoviek. Natešená som hneď po obede utekala do mesta, že si niečo pekné kúpim na seba. No ako veľmi sme sa prv tešili, tak sme boli potom sklamaní. Všetky obchody v meste boli pozatvárané. V ten deň bola vyhlásená zmena peňazí a nás o tom nikto vopred neinformoval. O dva dni nám naše peniaze vymenili na trenčianskej pošte v pomere jedna ku piatim. Padli aj viazané vklady, ktoré sa menili dokonca v pomere jedna ku päťdesiatim. Zmena peňazí v roku 1953 sa ma teda osobne nepríjemne dotkla a najviac si ju pamätám, aj keď sa mi odvtedy objavili v peňaženke všelijaké platidlá. Zelené Hradčany, modrý Žižka, papierové jedno- a trojkoruny, federálne, kolkované, a napokon opäť slovenské. Za tie sme prvého januára 2009 dostali po prvý raz nie koruny, ale eurá. Nuž čo, zvykneme si aj na ne. Veď naši predkovia mali kedysi dukáty, toliare, zlatky, groše, a pamiatka na ne ostala len v Dobšinského rozprávkach. Alebo si prečítajte Kukučínovu Rysavú jalovicu kde Adam Krt zložito preratúval peniažky za kapce, za med, a koľko dal napokon za jalovicu. Nám na rozdiel od neho, a na rozdiel od predchádzajúcich zmien, pomáhajú eurokalkulačky, dvojité zobrazovanie aj sedemnásť dní duálnej platby. Zo všetkých prechodov, ktorých si my sedemdesiatnici pamätáme neúrekom, je ten súčasný najmenej nepríjemný. Zvykneme si aj na eurá. Len aby ich bolo!
