Rok volieb (a otrasov?)

Z politického hľadiska je na práve sa začínajúcom roku najzaujímavejší nezvyčajný počet volieb. Komentátori by zatiaľ nemali plytvať názvami so superlatívmi, lebo ich ešte budú potrebovať o päť rokov – v roku 2014 budeme mať okrem regionálnych všetky voľby (ak to politici pre strach z nízkej účasti nezmenia). Zaujímavejšie bude sledovať, čo jednotlivé voľby urobia so vzťahmi medzi politickými stranami, najmä medzi vládnymi a opozičnými navzájom.

Voľby totiž majú takú „zázračnú moc“, že rozdeľujú aj dovtedy najväčších spojencov. Nie je to nič výnimočné – napríklad aj Kalinčiakova Reštavrácia dokazuje, že to tak bolo aj kedysi a pohľad do sveta zasa ukazuje, že je to tak aj inde. Problémy môžu voľby spôsobiť najmä tým, ktorí sa za iných okolností potrebujú s niekým spájať.

Pravicové súboje spojencov
Krásnou praktickou ukážkou tohto všeobecného pravidla je vzťah SDKÚ–DS a KDH. Práve v poslednom prieskume volebných preferencií Ústavu pre výskum verejnej mienky (ÚVVM) sa ukázal mierny pokles preferencií kresťanských demokratov, a tak sa pomaly, ale iste posúvajú až k hranici zvoliteľnosti. Za týchto okolností je zrejmé, že aj keď sa KDH do parlamentu dostane, bude sa musieť pre účasť na moci s niekým spojiť. A keďže by účasť vo vláde mala byť pre politickú stranu spôsobom, ako realizovať svoj predvolebný program v maximálne možnej miere (pritom nejde o etickú stránku politiku, ale čisto praktickú – kto bude voliť stranu, ktorá nedokáže plniť svoje sľuby?), prirodzené je hľadať spojenca, ktorý v programe nemal zásadne niečo iné, alebo dokonca protichodné. Takže prirodzeným partnerom kresťanských demokratov by mali byť „dzurindovci“ a do značnej miery aj SMK – teda strany, s ktorými KDH už dve volebné obdobia vládlo.

Problém je však v tom, že hoci blízkosť programov viacerých strán im prináša väčšie šance dohodnúť sa na spoločnom vládnutí, v čase volieb z nich robí najtvrdších súperov, lebo prirodzene podobnými programami oslovujú podobne orientovaných voličov.

Z potenciálnych povolebných spojencov sa teda v čase volieb, resp. pred nimi stávajú najtvrdší súperi. Postoje vedenia KDH aj v uplynulom roku dokazujú nielen to, že to tak je, ale aj to, že si to kresťanskí demokrati uvedomujú.

Preto Pavol Hrušovský tak tvrdošijne odmieta uznať SDKÚ–DS a Mikuláša Dzurindu za lídra opozície a pri každej debate o opozičnej spolupráci zdôrazňuje nezávislosť postupov jeho strany: „Chcem hľadať možnosti, ktoré politika dáva, aby sme s SDKÚ–DS spolupracovali – nie však štýlom, obsahom a formou, ktorá by nedajbože vyvolávala vo verejnosti presvedčenie, že strany postupne splývajú. Aby sme nevytvorili dojem, že Slovensko nepotrebuje dva takéto po litické subjekty,“ povedal napríklad pre TASR pred Vianocami.

Nezhody aj vo vládnej koalícii
Hoci nás tento rok nečakajú voľby do národného parlamentu, aj europarlamentné v sebe skrývajú potenciál rozdeľovať spojencov. Pravdepodobne menej sa to prejaví pri prezidentských voľbách, keďže v tomto prípade našla opozícia spoločnú reč, hoci je evidentné, že časť (a možno väčšia) voličov KDH nedá hlas Ivete Radičovej, ale Františkovi Mikloškovi. Prezidentské voľby prinesú určite viac problémov vládnej koalícii, keďže ĽS-HZDS zasa nezmyselne podľahla tlaku svojho predsedu, ktorý podľa všetkého z osobných dôvodov presadil, aby jeho strana postavila niekoho proti Ivanovi Gašparovičovi. Hoci malé strany zvyčajne idú do vopred prehratých prezidentských volieb len preto, aby sa aspoň trochu zviditeľnili (Slobodné fórum, KDS, KSS), je zjavné, že profesor Melník ani symbolicky nezamieša karty a pre ĽS–HZDS práve takéto zviditeľnenie nie je životne nevyhnutné.

Avšak vzhľadom na význam prezidentských volieb pre vládnu a parlamentnú politiku určite nespôsobia zemetrasenie ani vo vládnej koalícii. Asi viac sa strany pobijú v júni, lebo voľby do Európskeho parlamentu (EP) by mohli byť vnímané ako prvý lakmusový papierik pred budúcoročnými voľbami do NR SR, hoci v skutočnosti ich výsledky veľa nehovoria, najmä vzhľadom na katastrofálne nízku účasť voličov (pred 5 rokmi to bolo 17%, podľa posledného prieskumu to bude tento rok 15%). Uspieť v týchto voľbách však bude minimálne otázkou prestíže a to aj pre najsilnejší SMER–SD, ktorý si jednoducho nemôže pri terajších preferenciách dovoliť menej ako 4 poslancov EP.

Regionálne voľby budú zasa vyzerať výrazne inak, keďže väčšinový systém núti strany spájať sa. Hoci strany a ich lídri radi zdôrazňujú, že na regionálnej a komunálnej úrovni platia iné politické pravidlá ako na centrálnej, uvidíme, že to celkom nie je pravda. Strany pôjdu väčšinou do koalícií, ktoré budú kopírovať situáciu v NR SR, lebo pre malé to bude jediná šanca a veľké budú počítať každý získaný mandát. Po regionálnych voľbách sa totiž už naplno rozbehne súboj o budúce rozdelenie poslaneckých postov v Národnej rade. A v tej chvíli sa začnú doterajšie spojenectvá otriasať v základoch.

Autor je študent politológie