Izrael túto vojnu prehráva
„Približne pred sedemdesiatimi rokmi, počas druhej svetovej vojny, bol v meste Stalingrad spáchaný zverský zločin. Viac ako tisíc dní banda extrémistov hovoriacich si Červená armáda držala milióny obyvateľov ako rukojemníkov a zo svojich pozícií v meste vyprovokovala odvetný úder nemeckého Wehrmachtu. Nemci nemali inú alternatívu, ako bombardovať a ostreľovať obyvateľstvo a uvaliť totálnu blokádu, ktorá stála stovky tisíc ľudských životov. Krátko predtým bol podobný zločin spáchaný v Anglicku. Churchillov gang sa ukryl medzi Londýnčanmi, zneužívajúc civilné obyvateľstvo ako ľudské štíty. Nemci tak boli prinútení poslať lietadlá Luftwaffe, a hoci veľmi neochotne, premeniť mesto na ruiny.“
Asi takýto opis by sme dnes našli v historických publikáciách, keby bolo Nemecko vyhralo vojnu.
Absurdné? O nič väčšmi, ako každodenné správy, ktoré až do úplného ohlúpnutia opakujú naše médiá: Teroristický Hamas používa obyvateľov Gazy ako „rukojemníkov“ a robí zo žien a detí „ľudské štíty“. Nemáme inú možnosť, ako spustiť masívne bombardovanie, pri ktorom – na našu veľkú ľútosť – bolo zabitých alebo zranených tisíce žien, detí a neozbrojených mužov.
Propaganda ako zbraň
V tejto vojne, ako v ktorejkoľvek z novodobých vojen, zohráva propaganda jednu z najdôležitejších úloh. Nepomer medzi proti sebe stojacimi silami, medzi izraelskou armádou s jej stíhacími bombardérmi, bojovými vrtuľníkmi, bezpilotnými lietadlami, vojenským loďstvom, delostrelectvom a tankami – a zopár tisíckami ľahko ozbrojených bojovníkov Hamasu je jedna k tisíc, a možno ešte pravdepodobnejšie jedna k miliónu. V mediálnej aréne je priepasť ešte väčšia. Ale vo vedení vojenskej propagandy je tento nepomer takmer nekonečný.
Takmer všetky západné médiá spočiatku opakovali oficiálnu líniu izraelskej propagandy.
Skoro úplne ignorovali pohľad palestínskej strany, nehovoriac o každodenných mierových demonštráciách v Izraeli. Zdôvodnenie izraelskej vlády („Štát musí brániť svojich občanov pred raketami Kassam“) bolo akceptované ako absolútna pravda.
Pohľad z opačnej strany, teda že rakety Kassam sú odvetou za blokádu a obliehanie, ktoré má za následok potravinové, energetické a humanitárne vyhladovanie 1,5 milióna obyvateľov Gazy, nestálo ani za správu. Len keď sa na západných televíznych obrazovkách začali objavovať hrozné zábery, začala sa verejná mienka postupne meniť. Pravdou je, že západné a izraelské televízne kanály odvysielali iba malý úlomok z hrôzostrašných udalostí, ktoré sa na arabskom televíznom kanáli Al Jazeera objavujú neustále, 24 hodín denne. Ale jeden záber vydeseného otca nesúceho na vlastných rukách svoje malé mŕtve dieťa je mocnejší ako tisíc elegante skomponovaných viet hovorcu izraelskej armády. A to je nakoniec to, čo je rozhodujúce. Vojna – každá jedna – je ríšou lží. Či už ju nazývame propagandou alebo psychologickou vojnou, každý akceptuje, že je to právo hovoriť lži za svoju vlasť. Každý, kto by prehovoril a povedal pravdu riskuje, že ho označia za zradcu. Problém je, že propaganda pôsobí najsilnejšie na samotného propagandistu. A keď sa presvedčíte, že klamstvo je pravda a podvod je realita, stratíte schopnosť robiť racionálne rozhodnutia.
Lož je pravda
Príkladom takéhoto procesu je jeden z najšokujúcejších barbarských skutkov súčasnej vojny: bombardovanie školy Fakhura v utečeneckom tábore Ďžabalíja pod záštitou OSN . Okamžite po tom, ako sa správa o incidente rozniesla po svete, izraelská armáda „odhalila“, že bojovníci Hamasu strieľali z mínometu v blízkosti vchodu školy.
Na dôkaz svojho tvrdenia uverejnili leteckú fotografiu, na ktorej bola naozaj tá istá škola a mínomet. Lenže po krátkom čase musel oficiálny luhár izraelskej armády priznať, že fotografia bola viac ako rok stará. Jednoducho: falzifikácia. Inokedy oficiálny luhár tvrdil, že „na našich vojakov z tejto školy strieľali“. Uplynul sotva deň, keď armáda musela pred OSN priznať, že to bola tiež lož. Nikto nikdy z objektu školy, ktorá bola preplnená vydesenými utečencami, nevystrelil, a žiadni bojovníci Hamasu sa tam nenachádzali. Priznanie už však bolo málo platné. V tom čase bola izraelská verejnosť absolútne presvedčená, že „to oni strieľali z objektu školy“, čo televízni hlásatelia podali ako jasný fakt. To isté sa opakovalo aj v prípade ďalších ukrutností. Každé umierajúce dieťa sa aktom smrti metamorfovalo na teroristu Hamasu. Každá zbombardovaná mešita sa v tom okamihu stala operačnou základňou Hamasu, každý obytný bytový blok muničným skladom, každá škola veliteľským teroristickým styčným stanoviskom, každá civilná vládna budova „symbolom vlády Ha-masu“. Takýmto spôsobom si izraelská armáda zachovala svoju nepoškvrnenosť ako „najmorálnejšie vojsko na svete“.
Liate olovo nemá šancu
Pravdou však je, že barbarstvá a hyenizmus izraelskej armády sú výsledkom vojenského plánu. Odráža sa v ňom osobnosť Ehuda Baraka – človeka, ktorého spôsob myslenia a konanie sú jednoznačným dôkazom javu, ktorému sa hovorí morálna pomätenosť alebo sociopatia. Skutočným cieľom (okrem snahy vyhrať v nadchádzajúcich voľbách) je prerušenie a ukončenie vlády Hamasu v Gaze. V predstavách plánovačov je Hamas invázny útočník, ktorý získal kontrolu nad cudzou krajinou. Skutočnosť je však absolútne odlišná.
Hnutie Hamas vyhralo voľby väčšinou hlasov v nespochybniteľných demokratických voľbách, ktoré sa uskutočnili na Západnom brehu, Východnom Jeruzaleme a pásme Gazy. Vyhrali, lebo Palestínčania dospeli k presvedčeniu, že mierový prístup Fatahu nepriniesol žiadnu zmenu v postojoch Izraelu – ani ukončenie ilegálneho osídľovania a ani prepustenie väzňov, nehovoriac o jednoznačných krokoch na ukončenie okupácie a vytvorenia palestínskeho štátu. Hamas je hlboko zakorenený medzi obyvateľstvom – nielen ako hnutie odporu bojujúce proti vonkajšej okupácii, ako svojho času židovský Irgun a Stern Group v minulosti – ale aj ako politický a náboženský útvar, ktorý zabezpečuje sociálne, vzdelávacie a zdravotnícke služby. Z pohľadu obyvateľstva bojovníci Hamasu nie sú cudzím vonkajším útvarom, ale deťmi všetkých rodín v pásme Gazy a ostatných palestínskych regiónov. Nie je pravda, že Hamas sa „ukrýva za obyvateľstvo“, obyvatelia ho vnímajú ako svojho jediného ochrancu. Preto je celá operácia Liate olovo založená na chybných predpokladoch. Prevrátenie života na peklo na zemi neprinesie povstanie proti Hamasu, ale naopak, zjednotí a postaví Palestínčanov za Hamas a posilní ich odhodlanie nevzdať sa. Obyvateľstvo Stalingradu nepovstalo proti Stalinovi o nič viac ako Londýnčania proti Churchillovi.
Komu záleží na ľuďoch
Ten, kto dá rozkaz na vojnu s takouto taktikou v husto obývaných oblastiach vie, že to spôsobí hrozný bitúnok civilistov. Zjavne sa ho to však nedotklo. Možno si ale myslel, že „oni zmenia svoj postoj“ a „poznačí to ich sebavedomie“ do takej miery, že sa v budúcnosti neodvážia vzdorovať Izraelu.
Najvyššou prioritou vojnových plánovačov bolo minimalizovať vlastné vojenské obete. Sú si vedomí, že správy o ich pribúdaní by mohli zmeniť náladu tým občanom Izraela, ktorí sú naklonení vojenskému ťaženiu, tak ako sa to stalo v dvoch libanonských vojnách. Tento ohľad hrá obvzlášť dôležitú rolu, lebo celá vojna je súčasťou volebnej kampane. Ehud Barak, ktorý v prvých dňoch útoku získal na preferenciách, dobre vie, že jeho rating by prepadol, keby televízne obrazovky zaplavili zábery mŕtvych izraelských vojakov. Preto sa použila nová doktrína: zabrániť stratám medzi našimi vojakmi totálnou deštrukciou všetkého, čo im stojí v ceste. Plánovači nielenže boli pripravení zabiť osemdesiat Palestínčanov, ak to zachráni jedného izraelského vojaka, ale aj ďalších osemsto. Vyhnúť sa obetiam na našej strane je nadovšetko povýšené prikázanie, ktoré druhej strane prináša rekordné počty civilných obetí. Je to vedomá voľba obvzlášť nemilosrdného a krutého vedenia vojenských operácií – a to je zároveň aj Achillovou pätou tejto istej stratégie.
Osoba bez prezieravosti, akou je Ehud Barak (jeho volebným sloganom je: „Nie veľmi sympatický, ale líder“), si nevie predstaviť, aká bude reakcia normálnych slušných ľudí po celom svete na zabíjanie rodín, na deštrukciu domovov nad hlavami ich obyvateľov, na rady malých chlapcov a dievčat zabalených v bielych plachtách pripravených na pohreb, na správy o ľuďoch, ktorí vykrvácali na smrť, lebo sanitkám sa bránilo k nim dostať, na zabíjanie lekárov a ošetrovateľov na ceste zachraňovať ľudské životy, na zabíjanie vodičov OSN privážajúcich humanitárnu pomoc. Zábery z nemocníc, kde mŕtvi, umierajúci a zranení ležia na podlahách vedľa seba pre nedostatok miesta, šokovali svet. Nijaký argument neobstojí pri pohľade na zranené malé dievča ležiace na podlahe, zvíjajúce sa v bolestiach, kričiace – Mama! Mama!“
Svet nie je slepý
Plánovači si mysleli, že dokážu zamedziť šíreniu takýchto záberov do sveta odopretím vstupu spravodajcom a médiám. Izraelské médiá sa na svoju hanbu uspokojili a súhlasili s preberaním správ a obrazového záznamu poskytovaného prostredníctvom hovorcu izraelskej armády, ako by to boli autentické reportáže, a samotní novinári ostali na míle vzdialení od udalostí. Zahraničným novinárom nebol povolený vstup, až kým sa im po protestoch neumožnili bleskové prehliadky vo vybraných skupinách pod starostlivým dozorom. Avšak v novodobých vojenských konfliktoch takýto sterilný a umelý pohľad na udalosti nemôže kompletne vylúčiť všetky informačné zdroje – kamery sú priamo v uliciach Gazy, uprostred pekla, a pôsobia nezávisle. Televízna stanica Al Jazeera vysiela z Pásma Gazy neprestajne 24 hodín denne s dosahom po celom svete (http://english.aljazeera.net/watch.now). Boj o televízne obrazovky je jednou z najrozhodujúcejších bitiek tejto vojny. Stovky miliónov Arabov od Mauretánie až po Irak, viac ako miliarda muslimov od Nigérie až po Indonéziu sleduje, čo sa deje, a sú zdesení. Tento fakt má silné dôsledky na samotnú vojnu. Vidia vládcov Egypta, Jordánska a palestínskej správy západného brehu ako izraelských kolaborantov napomáhajúcich vykonávaniu zločinov proti ľudskosti, ktoré sú namierené na palestínskych bratov. Bezpečnostné služby arabských režimov zaznamenávajú nebezpečný nárast nespokojnosti a pobúrenia medzi svojimi občanmi. Egyptský prezident sa z arabských lídrov kompromitoval najväčšmi, pre svoje rozhodnutie uzavrieť hraničný prechod Rafah pred zúfalými palestínskymi utečencami. Preto začal Husní Mubarak vyvíjať tlak na vedúcich politických činiteľov vo Washingtone, blokujúcich všetky snahy o nastolenie prímeria. Ale aj oni si pomaly začali uvedomovať neblahé dôsledky konfliktu na životné americké záujmy v arabskom svete a ich postoj sa zmenil – čo spôsobilo vzruch medzi spokojnými izraelskými diplomatmi.
Samovražedná vojna
Morálne pomätení ľudia nedokážu reálne pochopiť pohnútky normálnych ľudí, a preto môžu len hádať, aké budú ich reakcie. „Koľko divízií má pápež?“– opýtal sa raz Stalin pohŕdavo. „Koľkými divíziami operujú ľudia so svedomím?“– môže sa opýtať Ehud Barak. Ako sa zdá, nejaké tu sú. Nie príliš početné. Nie práve najrýchlejšie. Nie veľmi silné ani organizované. Zlyhanie pochopenia povahy Hamasu zapríčinilo zlyhanie pochopiť predpovedateľné dôsledky. Nielenže Izrael túto vojnu nevyhrá, ale Hamas nemôže byť porazený. Aj keby sa Izraelu podarilo zabiť všetkých bojovníkov Hamasu do jedného, aj vtedy by bol Hamas víťazom. Padlí bojovníci Hamasu by sa v očiach arabských národov, a najmä v očiach samotných Palestínčanov, stali hrdinami a vzormi pre každého mladého Araba na svete. Západný breh by spadol do rúk Hamasu ako zrelá hruška, Fatah by sa utopil v mori opovrhnutia a arabským režimom by hrozil kolaps.
Ak vojna skončí a Hamas bude stále stáť, skrvavený, ale neporazený pred tvárou izraelskej vojenskej mašinérie, bude to vyzerať ako fantastické víťazstvo – víťazstvo ducha nad hmotou.
To, čo navždy ostane vypálené do kolektívneho svetového svedomia, bude obraz Izraela ako monštra s rukami od krvi, kedykoľvek pripraveného spáchať vojnový zločin, neuznávajúceho žiadne morálne hranice. Bude to mať ťažké dôsledky na našuj dlhodobú budúcnosť, našu pozíciu vo svete, našu schopnosť dosiahnuť mier a pokoj.
Táto vojna je napokon zločinom aj proti nám samotným, zločinom proti štátu Izrael.
Text bol uverejnený na www.zmag.org/znet
Preložil Dušan Krnáč, Medzititulky Slovo
Uri Avnery je izraelský žurnalista a spisovateľ nemeckého pôvodu, ľavicový aktivista a bývalý poslanec v Knessete. V mladosti bol členom extrémne pravicového hnutia Revisionist Zionist a sionistickej teroristickej organizácie Irgun.
