O písaní Ivana Žuchu
Texty Ivana Žuchu (knižne: Kompost, Fragmenty, Zápisky psychiatra Ivana Žuchu I a II, Rozhovory I a II spoločne s Ivanom Hulínom) je ťažké jednoznačne zaradiť k jasne ohraničenému literárnemu žánru. Autor sa vo väčšine svojich textov rozhoduje pre „spontánne“ zapisovanie krátkych útvarov, ktoré na seba na niektorých miestach viac a pevnejšie, na iných menej a voľnejšie, nadväzujú, a na ďalších miestach súvislosť celkom chýba. Text tak odráža myslenie, ktoré sa tiež neskladá z jednoznačne ohraničených a na seba presne nadväzujúcich „prvkov“ – myšlienok, ale skôr o raz viac, inokedy menej súvislé plynutie, ktoré si však napriek tomu zachováva istý smer, istú determinujúcu tendenciu. Takáto determinujúca tendencia je zjavná aj v autorových textoch, takže držia pohromade a napriek zdanlivej fragmentárnosti sa nerozpadajú na kúsky.
Z textov jednoznačne vyplýva jednak autorovo pevné a dôverné poznanie ľudí (sprostredkované azda jeho základnou profesiou psychiatra), jednak rozsiahla a hlboká sčítanosť. Bežné, každodenné pozorovania, často ironické a sarkastické, sa tak prelievajú do abstraktnejších zovšeobecnení, ktoré zvyčajne prekvapujú, sú neočakávané. Autor tak abstrahuje z každodenného nekaždodenné, z intímneho verejné, z konkrétneho abstraktné. Žuchove knihy sa preto dajú čítať jednak prvoplánovo na úrovni jednotlivých príbehov, fragmentov rôznych rozprávaní a „historiek“, alebo náročnejšie, na úrovni spomenutých „zovšeobecnení“, abstrakcií. Na svoje si tak príde aj čitateľ, ktorý knihu otvorí v električke a chce sa zabaviť cestpu z jednej stanice do druhej bez toho, aby si musel priveľmi lámať hlavu, aj „fajnšmeker“, ktorý si na štúdium knihy vyhradí nedeľné popoludnie.
Pre Žuchove texty je charakteristické, že sú krátke, „fragmentárne“, čo autor reflektuje aj v názvoch svojich predchádzajúcich kníh, sám sa k „fragmentárnemu“ spôsobu písania hlási a podľa vlastných vyhlásení si takýto spôsob písania váži a oceňuje ho.
Väčšina Žuchových textov je sústavou „fragmentov“, kratších aj dlhších, s rôzne intenzívnou prímesou „príbehovosti“ a rôzne intenzívne na seba nadväzujúcich. V tých fragmentoch, ktoré sú relatívne „príbehové“, však málokedy ide o „príbeh“ ako taký, teda primárne o vyrozprávanie istej „udalosti“. Tie z fragmentov, ktoré prinášajú čosi ako „príbeh“, majú skôr za úlohu nepriamo ilustrovať istú myšlienku, ideu, ktorú autor prináša – akoby náhodou – ilustračne formou „príbehu“. V tomto zmysle by sa (tieto) Žuchove fragmenty dali nazvať podobenstvami.
V iných fragmentoch sa autor rozhodol pre priame vyjadrenie myšlienky bez toho, aby ju znázorňoval „príbehom“. Neraz ide o zápis voľného uvažovania autora ako človeka v mimoriadne ľudských, až intímnych situáciách: vo chvíli nočného prebudenia vedľa spiacej manželky, pri rannej káve na stredomorskej dovolenke, pri prechádzke na morskej pláži či pri ceste diaľkovým autobusom. Každodennosť a intimita takýchto obrazov sa však náhle láme do náročných a autorovou sčítanosťou a skúsenosťou podložených úvah o najrôznejších fenoménoch života. „Príbehovosť“ a „každodennosť“, neraz humorná, (seba)ironická, dodáva textu čitateľskú atraktivitu, čitateľ s autorom a drobnými hrdinami fragmentárnych príbehov sympatizuje a empatizuje, dokáže pochopiť intimitu jednotlivých opisovaných situácii. Rovnako je prekvapený záverom, ku ktorému autor/hrdina prichádza na základe často triviálneho a každodenného zážitku, akých čitateľ sám v bežnom živote zažíva nesčíselne veľa.
Texty sa nesnažia byť rafinovanou stavbou, v ktorej sa zdanlivo nesúvisiace príbehy nakoniec premyslene poskladajú do jednoliateho prvku, či v ktorej jeden úsek – jedna kapitola, začne dávať plný zmysel len v súvislosti s ostatnými, ktoré sú rozmiestnené okolo nej v pevnej, dopredu presne vymeranej a prešpekulovanej konštrukcii. Texty nepredstierajú, nesimulujú „príbehovosť“. Kapitoly a podkapitoly sú väčšinou usporiadané jedna vedľa druhej ako samostatné entity. Niektoré na seba skutočne nadväzujú, takže v textoch býva vystopovateľných niekoľko „mini-príbehov“, ktoré sa však začínajú aj končia in medias res, bez úvodu a bez záveru, niektoré pokračujú dlhšie, niektoré kratšie.
Žuchove texty takto prirodzene odrážajú realitu „života“ rovnako ako ľudského myslenia. V životoch sa dá sotva hovoriť o kompaktných „príbehoch“, o jednoznačne vymedzených začiatkoch a koncoch, o nitkách, ktoré sa do seba vplietajú tak dokonale, že nakoniec ostane len hladký, nerozstrapkaný povrch. V živote je oveľa pravdepodobnejšie, že niektoré úlomky príbehov sa navždy stratia bez toho, aby boli pre kohokoľvek dôležité – najmenej pre „príbeh“, pre „životný príbeh“ ako taký. Z niektorých príbehových úlomkov sa môžeme niečo naučiť, niektoré sú príjemné a zanechajú v nás trvalú stopu, niektoré vyprchajú a ostanú – aspoň povrchovo – zabudnuté, aspoň zdanlivo bez akéhokoľvek ďalšieho vplyvu. Myslenie človeka tiež nie je „príbehové“, myšlienky sa vynárajú a opätovne vnárajú, niektoré viackrát, niektoré len raz, nesystematicky a na rôzne dlhý čas.
A predsa len, kdesi konci vzniká z nesystematičnosti života jedinečný, jednoliaty a presne ohraničený „životný príbeh“ konkrétneho človeka, konkrétneho „rozprávača“. Príbeh s presným začiatkom a jednoznačným, nerozstrapkaným koncom. Nezameniteľný príbeh ako zbierka všetkých triviálností, ako vrecúško štrku. Túto skúsenosť Žuchove texty majstrovsky sprostredkuje.
Podobne ako názov jednej z predchádzajúcich kníh autora, Kompost, odráža charakter hmoty, ktorá vznikla organickým premiešaním mnohých, často ťažko identifikovateľných, ingrediencií, ktoré sa vo finálnom „produkte“ už sotva dajú jedna od druhej odlíšiť, sú aj ostatné Žuchove texty skôr kompaktnou „hmotou“ vzniknutou splývaním jednotlivých prísad, pričom nezáleží na tom, v akom poradí sa jej konzument/čitateľ začne venovať. S knihami sa dá zaobchádzať ľubovoľne a podľa svojvôle čitateľa, pričom každý druh zaobchádzania s ňou prinesie iný druh satisfakcie.
