Chýbajúca rozšírujúca sada Carcassonne
Smrť veľkého slovenského básnika Milana Rúfusa opätovne otvorila mnohé boľačky a rany, ktoré Slovensko sprevádzajú nielen v ére jeho samostatnosti, ale vlastne celou históriou. Zdá sa, že otázky, čo to znamená byť Slovákom, čo je to národná hrdosť či aká je naša identita, majú zatiaľ len dve odpovede. Tou prvou je „hejslováctvo“ a druhou „kozmopolitné“ pozeranie cez prsty a odsúvanie otázky do dejín 19. storočia. Táto rubrika má byť úsilím hľadať odpoveď na uvedené otázky, ktorá by slovenské povedomie mohla posunúť ďalej, než len k odvekému sporu, či Slovensko je alebo nie je len čabajkou zabalenou v maďarskej trikolóre.
Niektoré európske národy majú vo svojej mentálnej výbave koncept vlastného bytostného kolektívneho Ja. Francúzski prezidenti končia svoje prejavy gaullistickým zvolaním Vive la France – nech žije Francúzsko; Briti nazerajú sami na seba ako na elitu spomedzi elít, Rusi veria vo svoje mesianistické poslanie. Nemecko sa naopak pokúša zbaviť konceptu nemeckosti a prerobiť ho na európsky.
O svojom historickom poslaní boli presvedčení aj Maďari, Poliaci, Srbi alebo Íri. Každý z týchto národov zohral v Európe mimoriadnu úlohu, ktorú si väčšinou sám nenapísal, no vždy si ju dokázal prispôsobiť. Francúzsko sa stalo najskôr dcérou cirkvi, aby neskôr zničilo tento vášnivý incest kráľovraždou. Rusko premenilo tatársky vpád na príbeh skorého konca čias, v ktorom bude hrať Moskva po páde Konštantinopolu úlohu poslednej zastávky pred cestou do nebeského Jeruzalema. Poľskí romantici verili, že sa ich vlasť stane novým duchovným centrom Európy.
Boje proti Maurom, objavenie Ameriky, koloniálne veľkopanstvo, urobili zo Španielska predvoj katolíckeho imperializmu. Ani portugalský analfabetizmus za Salazara a Francova diktatúra nedokázali iberských potomkov Vizigótov zbaviť viery vo vlastné poslanie. Verili mu nielen falangisti v Madride, ale aj republikáni v Barcelone. Dodnes ho pestujú baskitckí separatisti, ktorí v neolitickom umení hory Rhuna vidia pôvod svojej zvláštnosti. Mnohí z nich sa považujú za takmer bájne bytosti, oživených bojovníkov, ktorých skalné dormitóriá v európskych lesoch sú legendárnym materiálom privezeným z križiackej Palestíny. Fridrich druhý – Nero redivivus, ktorého vyvolávala okultná organizácia SS Thule, sa mal zjaviť nemeckému Volku, aby ho viedol do víťazných bitiek na Done a v perfídnom Albióne. Svätý Juraj, patrón Anglicka, sa objavoval vojakom počas operácií prvej svetovej vojny vo francúzskom Marne a Verdune. So sprievodom lučištníkov – ako počas storočnej vojny pri Azincourte – bojoval tentoraz nie proti Francúzom, ale Nemcom.
Frankovia, ktorí našli počas krížovej výpravy v Antiochii kópiu prebodnuvšiu Kristov bok, videli anjelov, ktorí prišli rozprášiť Korbogove armády.
Litánie, laudes, imperiálne aklamácie, liturgia sú prvotným zdrojom národnej myšlienky. V európskom kultúrnom okruhu robia z národov súčasť nebeských armád, trónov, mocností, ktoré do úmoru rozpisovali kresťanskí kabalisti. Intímne a exkluzívne spojenie so svetom transcendencie, pretvára národy na koncepty.
La France Eternelle najvýraznejšie vyjadruje fakt, že národ sa stáva myšlienkou iba vtedy, keď je schopný vo vzťahu k sebe používať liturgický a metafyzický jazyk.
Nie náhodou trvá mnoho ľudí na úlohe, ktorú zohrávala liturgická slovienčina. Pre aristokraciu Veľkej Moravy bola glejtom do spoločenstva vyvolených. Staroslovanská liturgia a jej jazyk boli na úrovni jazykov nesprznených hriechom myslenia, určených iba na bohoslužby – takmer na dosah Merkavah – Božieho trónu, ktorému je zrozumiteľný iba jazyk cherubínov a Melchisedeka.
V súvislosti s takzvanou otázkou slovenskosti je očividné, že jazyk zohráva významnú úlohu. V pražskej galérii Doxx nedávno popredný brniansky architekt vysvetľoval americkému kozmonautovi a mecénke z rodiny Philip Morris, že „slovenčina a čestina sú ako dva rozličné dialekty angličtiny“. Nemám nijako obzvlášť chuť písať o tom, čo je slovenská transcendencia, či je slovenský jazyk jedným z nepoškvrnených – ako by to naznačila poeteologická interpretácia jeho liturgického predchodcu, z ktorého nakoniec pochádza aj čeština.
Zbytočné sa mi zdá aj poukazovať na večný rozpor medzi slovenským pomešteným vidiekom a našimi vidieckymi mestskými maniermi, ktoré sa prejavujú v sociálnych gestách a vkuse malomeštiakov.
Je pravdou, že nemáme ani jeden bulvár, že ničíme technické pamiatky a namiesto toho budujeme nové mestské štvrte s názvami prevzatými z reklamných sloganov na porno v Texase – River Park, South City, City gate... Pri predstave, že budeme musieť niekedy ísť do petržalskej štvrte South city mi je úzkostnejšie, ako pri pomyslení, že aj naša politika ostala len takým sedliackym folklórom bez umeleckého rozmeru.
Máme tu ministra Maďariča, ktorý bohorovne vyhlási, že o Hlinkovi sa nediskutuje, a máme tu aj Hríbovu previerkovú komisiu, ktorá kádruje aj básnikov. Pre jednych ste zradcami národa, na čo sme podaktorí ako luteráni zvyknutí minimálne od čias druhej svetovej vojny. Keď sa ozvete na obranu Rúfusa, tak z vás zase urobia Maďaričovho advokáta.
Toto správanie je výsledkom našej neschopnosti pomenovať veci pravým menom. Slovensko prekonalo občiansku vojnu, otvorenú počas trvania Slovenského štátu, a studenú, ktorej dozvuky cítime dodnes. Slovenská myšlienka sa ukrýva práve v tomto interpretačnom napätí. Okrem zložitého obsahu sa potýkame aj so stratou sakrálneho dedičstva nášho jazyka, ktorého liturgický rozmer dnes nahradilo mravokárstvo, fujarový pátos a literatúra reklamných agentúr.
Zbytočne zliezame naše kopce a napchávame sa oštiepkom. Môžeme milovať voňavé údolia Fatry, príhodný tieň fotošopových falošných slovenských krajín na plagátoch politikov. Máme v panelákových bytoch nevkusné slovenské izby z palubovky, či krehkú, neviditeľnú mestskú kultúru. Slovenská myšlienka nebude existovať inak ako intuitívne, kým nevstrebeme fakt, že našimi hlavnými mestami boli aj Budapešť, Viedeň, Praha, že sme za posledných 100 rokov tri- alebo štyrikrát menili peniaze a trikrát hranice. Svojím spôsobom sme uviedli do strednej Európy formu tekutej reality.
Je nás takmer viac Inde ako Tu, stávame sa rýchlo cudzincami a nevieme byť lojálni sami k sebe. Lojalita je predovšetkým politický koncept – feudálny a neskôr republikánsky. Slovensko, žiaľ, nikdy nebolo do dôsledkov ani jedným, ani druhým.
Bez liturgickej úlohy jazyka a lojality však niet historickej vznešenosti, niet humanizmu a napokon, niet ani ašpirácie na transcendenciu ľudského spoločenstva.
Autor je protestantský teológ, šéfredaktor portálu jetotak.sk
