Reklama
Reklama

Kto nakupuje, ten žije

Bratislavský Aupark a v jeho tieni ozajstný park – Sad Janka Kráľa. Nepochybne nepotrvá dlho a po živom parku nezostane ani stopy. Tak ako zrejme v Bratislave nezostane ani stopy po Starom Dome lodníkov postavenom v rokoch 1940 až 1942, po Parku kultúry a oddychu, ani po architektonickom komplexe na Kamennom námestí, po budove Cvernovky, ani po mnohých iných budovách.
Počet zobrazení: 1333
1309_05_Ilustracne_foto_Buh_Snarf-m.jpg

Bratislavský Aupark a v jeho tieni ozajstný park – Sad Janka Kráľa. Nepochybne nepotrvá dlho a po živom parku nezostane ani stopy. Tak ako zrejme v Bratislave nezostane ani stopy po Starom Dome lodníkov postavenom v rokoch 1940 až 1942, po Parku kultúry a oddychu, ani po architektonickom komplexe na Kamennom námestí, po budove Cvernovky, ani po mnohých iných budovách. Ani po takých, aké chodia našinci obdivovať do zahraničia. Nepomôžu nijaké protesty občianskych iniciatív; radoví občania nezmôžu nič. Ako vždy.

Zima sa v polovici marca láme na jar striedavým snežením a dažďom, zasklený mostík vedúci k nákupnej megalodi v bratislavskej Petržalke rovno od zastávky autobusov smerom do mesta prichádza v takom počasí vhod. Hoci – mladi prúdiacej za nákupmi, zábavou či rýchlym sexom radšej v teple shoppingových zákutí ako kdesi v podchode, nejaká tá vločka neprekáža. Niekoľko mládencov si – zjavne brigádnicky – privyrába na mostíku v snežení a daždi na pohľad trochu kontraproduktívnym umývaním jeho sklených stien.

Pod neholým nebom
Mostík, ktorý peších vedie do „parku“ pod strechou bezpečnejšie ako spleť ciest pri hlavnom vchode, určená viac pre autá, ústi do otáčavých dverí. Tie návštevníkov po troche vypúšťajú do uličky lemovanej jednou pobočkou banky za druhou, bankomatmi vľavo i pravo, takže kto na to má, môže okamžite púšťať perie. Pár krokov a z náručia bánk je človek v hluku hlučného davu. Hlasná hudba kakofonickej zmesi oplieskava uši zo všetkých strán. Z každej predajne počuť čosi iné, len v sofistikovanejších, kde nechcú zákazníka odplašiť, či rovno vyhnať, ale zdržať až do kúpy alebo predsavzatia, že len čo bude po výplate..., je tichšie. Kupcov, aj nerozhodných, prípadne len úplne nesolventných obzeračov, hojdajú na tlmených melódiách typu ambient. Kiež by si z nich vzali príklad kaviarne a reštaurácie – a nielen v Auparku.

Horúčava. Kto prišiel na dlhšie, môže si kabát odložiť v šatni. Zjavne to využil dôstojne sa tváriaci starý otec bábätka, ktoré nenáhlivo kočíkuje. Malému neprekáža ani horúčosť, ani kakofónia melódií. Výsledok – prarodič sa nemusí cítiť previnilo, že dieťa nevyvetral, ale ani dráždiť prípadnú reumu na vysneženej ulici. Čosi podobné možno predpokladať aj pri mužovi prevetrávajúcom na auparkovskej ulici pod strechou statného pitbula bez náhubku. Aj preňho je pohodlie mesta v meste príjemnejšie ako vetranie miláčika v snehodaždi. Čo robí s prípadnými exkrementmi, ak pes podstrechovosť ulice nepochopí, nevedno.

Všetko plynie; a vplýva
„Terezka, poďme, no tak!“ kričí mladá žena tlačiac prázdny kočík. Pritom však očami nepátra po zapatrošenom dieťati, ale po výkladoch. Terezka sa neozýva. Ženu i jej kamarátku tiež s prázdnym kočíkom viac ako Terezkina neprítomnosť vzrušuje obchod s textilom a s veľkým nápisom SALE! na výklade. Nepotrebujú síce nič, ale tá príležitosť! Neviem sa ubrániť parafráze: Sale, obchod, morituri te salutant! Lebo to ťaženie na veci pripomína naozaj cestu gladiátorov na smrť. Smrť financií, možno určených na zaplatenie nejakého šeku na pošte obďaleč, je v takomto prípade takmer istá. Ženy sú jednou nohou v obchodíku, keď k sklenému zábradliu mostíka, po ktorom práve prešli, pritrielia dve dvoj-, trojročné deti. Mamy to ani nezaregistrujú, len ja tŕpnem – pri skle, čo ako vytvrdenom človek nikdy nevie. Som nemoderná mama. Iná, odchovaná už dneškom, sa pokúša uspať bábätko. V kaviarni vystrčenej na „chodník“ umelej ulice, ako sú od jari do jesene vystrčené kaviarne a reštaurácie na ozajstných chodníkoch, sa jej to však nedarí. Pred hlukom niet kam ujsť. Priveľa hmýrenia, priveľa zvukov, všetko je v pohybe. Všetko plynie. Panta Rhei.

Ibaže v rovnomennom kníhkupectve plynie všetko, zdanlivo aj čas, aspoň na pohľad trochu menej hekticky. Zákazníci sa prehŕňajú v regáloch, posedávajú, listujú v knihách, ktoré sa chystajú kúpiť, aj v drahých, s nápisom Určené na pozeranie, čítajú, surfujú po internete, drinkujú a ak našli, čo hľadali, posúvajú sa k pokladnici. Sedí či sa ich tu v knihách prehŕňa príjemne dosť.

Trendy svet
Po schodoch, po obchodoch, spoznávajú zákazníci poschodia. Skoro ako ich Richard Müller vo svojej pesničke spoznáva po bytoch. Lenže tu ich viac spoznávajú tí, ktorí vedia aj inak ako len po slovensky. Pretože podobne ako v inom bratislavskom meste v meste, konkrétne v Poluse City Centre, kde sa možno poprechádzať po Champs Elysées, Wall Street, Regent Street, 5th Avenue, Madison Avenue, Millenium Tower, Millenium Plaza, Millenium Court či Picadilly, možno v Auparku vojsť do Trussardi, Clubhouse, Hair City, One Republic, Lacoste, Asian restaurantu, Chantall, Loccitane atakďalej, atakďalej, atakďalej. Akurát tu je viac namieste, pretože až na výnimky ide spravidla o názvy značiek.

Byť v Poluse či v Auparku alebo inom nákupnom (trendovo shopping) centre znamená zároveň pobudnúť akože v zahraničí. A pritom sa nepohnúť zo svojho mesta. A keď sa naplno presadí aj internetový obchod, tak sa nebude treba pohnúť ani z domu či bytu. Zrazu sa stanú zbytočnosťou aj otvorené hranice. Len peniaze budú večné. Vo virtuálnych centrách miest (trendovo cities) sa ešte dá pohybovať bez vstupného, takže možnosť dostať sa takto do sveta majú aj tí, ktorí by si to možno inak nemohli dovoliť. „Cestujeme“ tak mnohí a cestujeme často. Tak ako v ďalších megazariadeniach tohto typu. V Hypernove, Apolle alebo v Maxe či v hangároch Tesco, ktorým pribúdajú nákupné galérie. Chodíme tam nielen nakupovať, ale sa aj dať vidieť, aby o nás bolo počuť. Lebo žiť v poloskutočných a polovirtuálnych mestách s umelým vzduchom, umelým slnkom aj s umelým životom je trendy.

Kto koho a prečo (pohlcuje)
Prečo býva v umelých svetoch nášho sveta tak husto? Prečo sa do nich niektorí vnárame ako do únavného relaxačného kúpeľa dokonca pravidelne? Prečo doň aspoň zavše zablúdia aj iní, hoci sa sťažujú, že to z nich vyciciava energiu?

Predstavte si samoobsluhu s potravinami pár metrov od zastávky autobusov a električiek a vari tri minúty cesty od panelákov, s celkom slušným sortimentom aj personálom. Boli a kde-tu ešte aj sú i také. Tá, o ktorej bude reč, zmenila po roku R najprv sortiment, potom niekoľkokrát meno – čiže majiteľa, úroveň hygieny, a dosť často aj personál. A všetko vždy k horšiemu. Výrazne k horšiemu. Až tak k horšiemu, že prestala existovať. Jej pendantka rovnakej značky o zastávku nižšie ešte funguje, ale stav svojej devastácie doviedla do takého štádia, že ju všetci, ktorí môžu, zďaleka obchádzajú. Predavačky, až na dve-tri zväčša neveľmi upravené, večne zazerajúce a okrikujúce zákazníkov, to pripisujú vybudovaniu Lidla a Billy v neďalekom susedstve a tescového hangára za blízkou diaľnicou.

Pravda však bude zakopaná nielen v pohlcovaní malých predajní obchodnými reťazcami. Časť z nej možno hľadať aj v neporiadku, neveľkej čistote, neochote a frflaní personálu. Aj keď treba priznať, že mu niet veľmi čo závidieť. Viem, o čom hovorím, pretože prácu v obchode-samoobsluhe som si vyskúšala, aj keď len reportážne, a už po jedinej smene som mala čo robiť, aby som domov nešla krivkajúc. A to bolo ešte v ére, keď boli takmer všetky obchody cez týždeň otvorené len do 18.00, nanajvýš do 19.00, v sobotu len dopoludnia a v nedeľu vôbec nie.

Handrovisko
Obrovské nákupno-zábavné lode pripomínajú akési nefilmové, živé Matrixy. Počítačové systémy, na ktoré sú pripojené mozgy ľudí žijúcich namiesto skutočného života len virtuálnu realitu, a stroje-predstavitelia umelej inteligencie si ľudí pestujú len pre energiu z ich tiel, vďaka ktorej môžu žiť. Matrixy naživo, ktorým sa život v nákupno-zábavných centrách podobá až morbídne, znamenajú pre určité vekové skupiny či spoločenské vrstvy nevyhnutnú súčasť života. Kto do nich pravidelne nechodí, ako keby nebol. Snaha vývojových projektantov (trendy developerov) postaviť čo najviac matrixových svetov aj do centier miest, historické nevynímajúc, neprekvapuje. Veď heslom súčasnosti by pokojne mohlo byť Kto nenakupuje, ten nežije. Alebo aj Povedz mi, kde nakupuješ, a ja ti poviem, kto si. Boháč, úbožiak či bezvýznamný priemer. Pre tých posledných sa od istého času takzvane vygenerovali najmä rôzne trhoviská – tak hlboko sme sa vyšplhali... Idúc nedávno popri najväčšom bratislavskom na Miletičovej ulici, napadlo mi, ako dlho ešte vydrží konkurenciu super- a hypermarketov, citycentier. Veď pod ich ťarchou už dodýchava aj kedysi dobre zásobovaná a architektonicky zaujímavá Nová tržnica. Hoci, v prípade jej zdevastovania aj katastrofálne zničeného a vôbec neudržiavaného okolia, môžu do značnej miery aj tí, ktorým patrí, ako sme upozornili v Slove č. 37/2007 v reportáži Nevybuchnutá bomba. Podobne hrozí čas a nezáujem zlikvidovaním aj nákladne zrenovovanej Starej tržnici v jadre hlavného mesta. Prečo by malo prežiť trhovisko? Stačí pár krokov medzi stánkami a viem, že pre nič. Už ho nebude škoda. Veď najmenej sedemdesiat, ak nie deväťdesiat percent priestranstva určeného pôvodne na predaj zeleniny, ovocia, kvetov, kríkov, stromov a domácich potravinárskych výrobkov, pohltili šiatre s čínskymi odevmi, obuvou, elektronikou, po celej ploche trhoviska prepojené celtovinou, pod ktorú sotva prenikne vzduch či svetlo. Zeleniny, ovocia a kvetov takmer niet. Ako inokedy – a ako vždy – fungujú len výčapy a stánky s lacnými liehovinami.

Nakupovať, nakupovať, nakupovať!
Kto nenakupuje, ten nežije, naozaj platí. A ako ukazujú protikrízové opatrenia, platí to aj na obdobie krízy. Kedysi nás učili, že kríza vyplýva z nadvýroby. Tovaru je priveľa, zostáva v skladoch, výrobcom klesajú zisky, ale neznižujú ceny; prepúšťajú. Nezamestnaní nemajú za čo kupovať, pohyb tovaru aj služieb sa spomaľuje stále viac, až ustane úplne. Ďalšie a ďalšie podniky prepúšťajú ďalších a ďalších zamestnancov, kúpna sila obyvateľstva klesá, zisky klesajú tiež, ľudia nakupujú len čo je potrebné na prežitie. Pes naháňa vlastný chvost.

A tak sa nakupovanie bonifikuje. U nás príspevkom na šrotovanie starých áut. Ak totiž naši občania nebudú mať za čo kupovať nové, nebudú ich môcť iní naši občania vyrábať, stúpne nezamestnanosť, kríza sa prehĺbi.

Prečo sa bonifikuje práve nákup áut? Aj preto, lebo práve na ich zahraničných výrobcov sa v minulosti vsadilo ako na majoritných spasiteľov. Napriek tomu, že ich k nám neviedol nijaký spasiteľský zámer, ale predovšetkým lacná pracovná sila, príťažlivé daňové odpustky a iné benefity. Nik vtedy nechcel počúvať, že by bolo dobré trochu hamovať, lebo k prosperite by sme sa mali driapať najmä vlastnými silami a prestrejším sortimentom podnikov, nie iba automobilkami a ich subdodávateľmi. Nik nepočúval varovania, že v takomto prípade hrozí po niekoľkých rokoch nasýtenie až presýtenie trhu, a na konci obdobia odpustkov sa automobilky z nášho územia budú snažiť presúvať ďalej. Akási finančná či hospodárska kríza, a ešte k tomu celosvetová, sa zdala priam nemožná. Slovenský obchod začína dobiehať susedov, písala tlač v máji 2001. A hoci rok predtým klesli reálne mzdy v SR o približne deväť percent, maloobchodný obrat sa zvýšil o 2,5 percenta a odborníci to pripísali na vrub sivej a čiernej ekonomiky. O sedem percent znížený veľkoobchodný obrat sa podľa nich zaslúžili zahraničné reťazce, ktoré dodávali tovar do predajní rovno z výroby, takže k cenám sa nemusela priratúvať obchodná marža ďalšieho medzičlánku, a klesli.

Zomrel obchod, nech žije obchod!
Podiel obchodu a služieb na tvorbe HDP mal na začiatku druhého tisícročia stúpajúcu tendenciu, vnútorný obchod zamestnával takmer štvrtinu z celkového počtu pracovníkov v hospodárstve SR. Mal však aj problémy. Menšie obchody či domáce obchodné reťazce prehrávali zápas o prežitie na všetkých frontoch. Spotrebitelia sa správali trhovo: uvítali možnosť vyberať si z veľkého sortimentu tovaru rôznych cien a pod jednou strechou prakticky nonstop, to znamená aj cez víkendy a v noci, a začali sa viac ako na svoje „príručné“ predajne či populárne obchodíky-večierky orientovať na super-, hypermarkety a obrovské nákupné centrá. Reťazce, ktorých prevádzky sa v zahraničí dostávajú len na periférie, obsadili u nás v nejednom prípade centrá miest, zahltili trh lacným tovarom zo zahraničia, začali diktovať výkupné ceny a naši pestovatelia aj výrobcovia postupne ťahali za kratší koniec, ktorý neraz znamenal ich likvidáciu.

V roku 2007 sa však už viac hovorilo o „dobrom trende vývoja obchodu, ktorý sa prejavil v raste hrubého domáceho produktu, raste miezd, posilňovaní hodnoty koruny aj klesajúcej nezamestnanosti; medzi najsilnejšími obchodníkmi dominovali medzinárodné obchodné spoločnosti, ktorým patril 70-percentný podiel s predpokladanou hodnotou celkového obratu 94,7 mld. Sk“. To nepotrebuje komentár. Konštatovanie jedného zo silných mužov istého silného obchodného reťazca, že obchodnícky úspech stojí na tom, čo si želajú a čo očakávajú zákazníci, takisto nie. Ani to, že vlani si obyvatelia bratislavskej lokality Štrkovec žiadali viac obchodov. Lebo menšie sa zatvárajú, pritom sa plánuje výstavba ďalších výškových bytových domov a výstavba nákupno-zábavného centra s rýdzim názvom Yosaria Plaza, ktoré má stáť na mieste okypteného Prioru, mešká. A žije ten, kto nakupuje. Ak má kde (a za čo).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama