Mechanika letu
Motto: „Muž kráčí. Kráčí celé dny. Příležitostně se zastaví, aby se najedl. Spí pár hodin a vstává před svítáním. Kráčí a s nikým nemluví. Pokud to jde, je stále v pohybu. Lidi zastavují u kraje silnice a ptají se ho, jestli nehce svézt. Neříká nic a kráčí dál . Nepřemýšlí. S přemýšlením skoncoval.“
H. Rollins
Joe
joe má veľké bicepsy
hnedé vlasy a takmer čierne
oči
každý večer si žehlí košele a
potom pozerá z balkóna na diaľnicu
prúdy svetiel a okná oproti
joe nenosí žltý pršiplášť
v daždi sa skrýva
pod úzke strechy
čaká
joe prestal jesť mäso
a chleba z bielej múky
pri behu počúva jazz
alebo bacha
joe chodí cez víkend k rieke
hádzať kamene
a na jeseň
bol púšťať šarkana
joe sa občas cíti osamelo
a nemá rád
keď ho ľudia volajú
joe
Farby vody
tie oblaky neboli biele
ani červené
proste sa hnali nad nami
vo vzduchu sa ochladilo
stáli sme na brehu
a bolo to lepšie
možno o trochu lepšie ako
stáť inde
neviem
no pozorovať všetky tie farby
vody
ktoré ti tečú pri nohách
a hovoriť o živote sa zdalo
v tej chvíli ako ten správny spôsob
zabíjania času
aj keď skôr alebo neskôr
začneme
robiť iné veci
po sebe
zostane trocha smútku
a pocit že sa nič nemení
len názvy ulíc
a obdobia slnka
Vtiahnuť
do papiera
cudzie ruky ktoré
niečo vravia
o niektorých dotykoch
za oponou
mlčí mím
rozťahuje ruky a po aplauze
v zákulisí
balí pár ostatných vecí
na osvetlenej ulici
ticho vzlieta
ostáva len vôňa
ktorá pripomína dlhé obdobia
dažďa
... v mlčiacich slovách
na papieri
Báseň pre dievča v zelenom tričku
nechať sa potrhať vetrom
na kusy
sa nechať potrhať
stretnúť ťa s iným mužom
počúvať zvony
pred šiestou keď je sucho
a teplo v meste pod nohami
rozpúšťa čiernu
na smolu
s osamelou
stopou
detskej
topánky
v tom dávnom lete znovu
roztiahnuť ruky a cítiť
vzduch v očiach
ťa stretnúť
a byť trochu
iným mužom
Kráľom na g1
Kdesi uprostred slova
rozpínanie v ktorom hráš
vlastnú postavu vždy
keď prídem
s tebou
do budúcnosti
vkladám ostré predmety
okrúhle kamene
a farby vyrezané z vianočných
reklám
postupne zaplavujeme
neznáme územia
v krátkych správach o teplých
prúdoch
nad tvojim krajom
je to tá istá hra
v ktorej som od detstva chcel
poraziť Kasparova
a na tri minúty
zadržať dych
Vnútrozemie
a vnútri zostáva kraj plný
snehu
v rovných úsečkách
po cestách so začiatkom
a s koncom
chodia malé deti čakajúce na
jar
a ďalšie spasenie
na kríži
po ňom
len zmena póz nič viac
a ticho ktoré trhá čosi za
obzorom
jednoduché slová na hlásky
a pohyby
do seba
akoby sme sa hojdali
na topiacej sa vode doprava
a doľava
hore
v očiach stále hľadať iné farby
a vnútri deti
čo už stratili hlas
kdesi uprostred kraja
plného snehu
Z príbehu
všetko sa zdalo akosi nejasné
v priestore mladý muž
čakajúc na veľkú lásku
a námestie plné drobných
častíc
vo vzduchu
akrobatka chodiaca po
visutej hrazde
až kým jej nenarastú vlasy
po pás až
kým sa neutopí na dne
Švajčiarskeho jazera
večer kráčame po známej ulici
nad mestom
ty sa stále bojíš mačiek
ktorým svietia do tmy oči
tak
ako pred rokmi
v renesančnom príbehu
matka farbí akrobatke kožu
na bielo
pritom vraví niečo o novom
svete
za najbližším výhľadom
všetko sa zdá
nejasné
v drobných časticiach
vzduchu
Muž
že muž
ktorý ďalej kráča je len muž či
voda
čo tečie na koniec ďalšieho dňa
a obraz
a svetlo
a všetky tie malé
odlesky
pozbierané trochu drsnými
rukami
v začínajúcom období dažďa
s vyhliadkou
na stúpanie hladín
že v tejto chvíli je muž slovom
zo začiatku príbehu
nad vodami
večer
pomaly
kráča domov
Povedala
je to len drobné chvenie
ako medzi riadkami zopár
výdychov
do chladu
rastieme ako rastú kruhy
v dreve
každý drží správny tvar
aj keď občas
sú rána
obyčajné svitanie
Miro Belovič (*1971) vyštudoval pedagogickú fakultu, pracuje ako obchodný zástupca v Slovarte. Publikoval v časopisoch LET, RAK, Dotyky, Divoké víno atď. Básne sú z pripravovanej zbierky Mechanika letu.
