Všetci spolu
Stretnutie lídrov G20, ktoré sa uskutoční v apríli v Londýne, sa zvykne porovnávať s neúspešnou londýnskou konferenciou v roku 1933. Novozvolený americký prezident Franklin D. Roosevelt vtedy odmietol akceptovať politiku dohodnutú v Londýne. Dnes nie sú šance na úspech o nič väčšie – najmä ak sa zhromaždení lídri nedokážu zhodnúť na globálnom revitalizačnom pláne a bude im chýbať odvaha reformovať Medzinárodný menový fond (MMF).
V roku 1933 bola Amerika, rovnako ako teraz, vedúcim hráčom svetovej ekonomiky. Opäť tu máme nového amerického prezidenta, ktorý si chce zachovať domácu podporu pre radikálny reformný program. Nebude ochotne obetovať národný záujem cudzincom. A ani medzi ostatnými delegátmi neexistuje konsenzus v tom, čo s krízou robiť. Niektoré vlády konali odvážne, iné sú len vo vleku udalostí.
Dnes je kríza v skoršom štádiu. Veľká hospodárska kríza mala v roku 1933 už tri roky. No kontrakcia priemyselnej výroby za posledných šesť mesiacov je v mnohých krajinách porovnateľná. Nervózni politici reagujú rôzne – znárodňovaním bánk, znižovaním úrokových mier, rozširovaním ponuky peňazí pomocou znižovania daní, skupovaním dlhov a bezprecedentnými deficitmi. Ten americký by mal dosiahnuť 12 percent HDP a v Británii do dvoch rokov presiahne 9 percent HDP. Mnohé ďalšie krajiny sú v podobnej situácii.
Hoci sa tejto politike nedá vyhnúť, vzbudzuje obavy. Jednou z nich je, že verejné výdavky a investičné rozhodnutia nahrádzajú tie súkromné. Tento trend bude ťažko zvrátiť a ak nemá vládny dlh explodovať, budú sa musieť zvýšiť dane. Ďalší sa obávajú, že vlády nebudú schopné spoznať, kedy sa začne stav ekonomiky zlepšovať a nedokážu zmeniť monetárnu politiku včas na to, aby zabránili vážnej inflácii. Inflácia by dokonca mohla byť pre vlády najpohodlnejším spôsobom, ako znížiť akumulovaný dlh.
Tieto obavy však míňajú podstatu problému. Dlhová deflácia nebude vyriešená ešte niekoľko rokov. Prvým cieľom stretnutia G20 by malo byť posilnenie a udržanie dopytu v svetovej ekonomike. Je potrebné konať rýchlo. Najistejším spôsobom je znižovať dane a dvíhať výdavky, a súčasne „speňažiť“ z toho vyplývajúci deficit. (Keď vláda tlačí nové peniaze, aby skúpila svoje vlastné dlhy, takže v hospodárstve ako celku cirkuluje viac peňazí.)
Nie všetky vlády si to však môžu dovoliť. Niektoré sú obmedzené vysokým rozpočtovým deficitom, takže jeho ďalšie zhoršovanie môže viesť k strate dôvery na trhu a klesaniu hodnoty ich dlhopisov a meny. Preto je potrebná medzinárodná koordinácia a každá krajina musí akceptovať svoje miesto vo všeobecnom snažení.
A to je ťažká voľba, ktorej G20 čelí. Bremeno sa totiž nemôže rozložiť podľa toho, kto je za krízu ako zodpovedný, ale musí byť proporčné voči schopnosti krajiny niesť ho. To znamená, že krajiny s prebytkom – ako Nemecko, Čína či Japonsko – musia prispieť proporčne väčšou fiškálnou expanziou než Británia či USA. Ak nie, nevyvážené vzťahy ešte zhoršia predkrízovú trhovú nerovnováhu a oslabia dôveru.
Prvým krokom musí byť dohoda o pevnom časovom rámci. Na jeho kontrolu je potrebná reforma globálnych ekonomických inštitúcií. MMF je príliš očividne kontrolovaný Spojenými štátmi americkými a „starými“ európskymi krajinami. Ak sa má stať dôveryhodnou monitorovacou inštitúciou, musí priznať vyššie kvóty a hlasovacie práva veľkým rastúcim ekonomikám, ako aj krajinám s prebytkami. Je potrebná veľká dohoda: na výmenu za prebranie zodpovednosti dostanú tieto ekonomiky väčší vplyv. Prenesenie sídla z Washingtonu by bolo užitočným symbolickým gestom. Pravidlá MMF stanovujú, že má mať sídlo v najväčšej členskej krajine. USA so zmenou pravdepodobne súhlasiť nebudú. Ale ak by eurozóna konala ako jeden aktér, stala by sa najväčším členom. Fond by sa potom mohol preniesť na neutrálnejšiu pôdu, napríklad do Bratislavy.
Takto reformovaný MMF bude potrebovať na plnenie funkcie dohľadu počas 2 – 3 nasledujúcich rokov novú autoritu. Pomohlo by mu oživenie klauzuly o „zlej“ mene z článku VII jeho štatútu. Mena akejkoľvek krajiny, ktorá ustúpi zo svojich záväzkov tým, že bude mať nadmerný a trvalý deficit, môže byť formálne vyhlásená za „zlú“. Ostatným krajinám to umožní diskriminovať menu v medzinárodnom obchode. Také obmedzenie svojej suverenity bude akceptovať len málo krajín. Iné budú namietať proti akémukoľvek zasahovaniu do posvätnej doktríny „slobodného trhu“ – taká klauzula je však ako jadrová bomba. Je užitočná zastrašovaním, nie použitím. Okrem toho, ak sa kríza nezastaví, bude to aj tak koniec voľného obchodu.
Fond by mal byť tiež schopný poskytovať pomoc chudobným krajinám zasiahnutým globálnou recesiou. Výpadky v súkromných kapitálových tokoch do rozvojových krajín môže nahradiť veľkým zvýšením vlastných úverových nástrojov. Ak by mali byť zdroje fondu rovnako relevantné pre svetový obchod, ako boli v čase jeho vzniku v 1944, museli by sa zvýšiť štvornásobne. Ak sa má MMF priblížiť ambicióznej predstave, ktorú mal pôvodne Keynes, zvýšenie musí byť šestnásťnásobné.
MMF bol navrhnutý pre éru medzinárodno-politickej koordinácie. Tie časy sa však už dávno skončili. V 80. rokoch počas vlny liberalizácie prebrali súkromné financie mnohé jeho funkcie – ako je poskytovanie pôžičiek medzi bohatými a chudobnými krajinami. V kríze je však potrebné tieto inštitúcie oživiť.
Politicky to bude zložité. Pôvodný MMF bol výsledkom americkej hegemónie. Dnes môže byť reformovaný len medzinárodnou dohodou viacerých dôležitých hráčov. Niektoré doteraz dominantné krajiny budú musieť svoje vedúce postavenie obetovať. Politikov bude preto lákať zameriavanie pozornosti na menej podstatné otázky, ako sú daňové raje, či hedgeové fondy. Musíme však veriť, že sa G20 vyrovná s výzvami.
Článok bol uverejnený v internetovom vydaní časopisu Prospect, http://www.prospect-magazine.co.uk/
Redakčne upravené
