Kríza kapitalizmu a návrat histórie (1)
Významní buržoázni ekonómovia uznávajú, že globálna ekonomická kríza (najhoršia kríza od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia) uštedrila na medzinárodnej úrovni zničujúcu ranu legitimite kapitalistického systému. Presvedčenie, že voľný trh je liekom na všetky problémy, ktoré politici, mediálne osobnosti a mnohí akademickí ekonómovia takmer tri desaťročia nadšene prezentovali ako nespochybniteľnú pravdu, sa intelektuálne a morálne zdiskreditovalo.
Stále lepšie chápeme, aká budúcnosť čaká kapitalistický systém. Martin Wolf z denníka Financial Times ôsmeho marca napísal: „Nie je možné, aby sme v tejto prelomovej chvíli vedeli, čo nás čaká... Avšak kombinácia finančného krachu a ohromnej recesie (ak nenastane čosi horšie) celkom isto zmení svet. Legitimita trhu sa oslabí. Dôveryhodnosť USA bude poškodená. Vzrastie autorita Číny. Samotná globalizácia môže stroskotať. Nastal čas prevratných spoločenských zmien.“
V inom článku Financial Times cituje nasledovné vyjadrenie Bernieho Suchera, ktorý je vedúcim pobočky investičnej banky Merrill Lynch v Moskve: „Náš svet je rozvrátený – a ja naozaj neviem, čo ho nahradí. Kompas, podľa ktorého sme sa my Američania riadili, zmizol. Naposledy som podobnú dezorientáciu a bezradnosť videl medzi svojimi priateľmi (v Rusku) po tom, čo sa rozpadol Sovietsky zväz.“
Nesprávne vysvetlenie
Diskusia, ktorá dnes prebieha vo vnútri vládnucej triedy a jej politického establišmentu, sa zameriava na hľadanie spôsobu, ako zachrániť systém. A zatiaľ, napriek vážnosti situácie, neprispela k pochopeniu historických a ekonomických príčin krízy. Väčšinou sa za významné zložky krízy, ktorá zrazila na kolená americký bankový systém a s ním aj svetovú ekonomiku, považujú implózia priemyslu subprime (rizikových, nekvalitných) hypoték, kolaps hodnoty aktív a zamrznutie úverových trhov. Odkazy na tieto zložky krízy nám však neposkytujú žiadne vysvetlenie prečo a ako tieto javy vznikli. Nedávno denník Wall Street Journal vyhlásil, že „nesplácané pôžičky“ a „toxické aktíva“ sú „základnou príčinou“ krízy. Túto tautológiu nám podstrčili ako vysvetlenie. „Nesplácané pôžičky“ a „toxické aktíva“ sú totiž prejavmi krízy a ich „základné príčiny“ ešte musíme vysvetliť.
Poznáme konkrétne dôvody, prečo sa zatiaľ nenašli dôsledné vysvetlenia príčin krízy, teda vysvetlenia, ktoré sa neuspokoja s opismi dnešnej situácie alebo identifikáciou bezprostredných príčin rozvíjajúcej sa katastrofy. Predovšetkým platí, že fundamentálnu životaschopnosť kapitalistického systému (predovšetkým v Spojených štátoch amerických) a jeho historickú nezmeniteľnosť nie je možné spochybňovať. Martin Wolf vo vyššie spomínanom článku kategoricky vyhlasuje, že „trhová ekonomika nemá žiadnu dôveryhodnú alternatívu...“ Tento názor, ktorý zastávajú aj omnoho hĺbavejší analytici ako Wolf, býva spojený s ďalšou predstavou: kríza je výsledkom okolností, ktoré akosi nie sú súčasťou ekonomickému systému, hoci ich spoločný vplyv naň je strašný. Príčinu krízy teda nenájdeme v samotnej povahe systému, ktorý je založený na zisku. Problémom je skôr prostredie, v ktorom tento systém pracuje.
Marxizmus takéto povrchné predstavy odmieta. Tradične si ku kapitalizmu zachováva kritický postoj a súčasnú krízu chápe ako výsledok rozporov, ktoré sú vpísané v sociálno – ekonomickej DNA kapitalistického spôsobu výroby. Buržoázni ekonómovia a novinári, naproti tomu, ku kapitalizmu zaujímajú ospravedlňujúci postoj, ktorý popiera existenciu ekonomických rozporov neúprosne vedúcich ku kríze a rozkladu.
Karl Marx sa ale vyjadril jasne: „Krízy existujú, pretože existujú tieto rozpory. Každý argument, ktorý (obhajcovia kapitalizmu) prednesú proti kríze, je zarieknutý rozpor, a preto je skutočným rozporom, ktorý môže spôsobovať krízy. Túžba presvedčiť niekoho o tom, že rozpory neexistujú, je zároveň vyjadrením zbožného želania, aby rozpory, ktoré tu naozaj sú, neexistovali.“
Pokusy o zariekavanie rozporov môžu prijať nasledovnú podobu: Médiá uvádzajú, že kapitalistický systém je obeťou rozmanitých a nejasne identifikovaných zločincov – bezohľadných špekulantov, nedostatočne regulovaných bánk, neprimerane zadlžených hedžových fondov, chamtivých a preplatených riadiacich pracovníkov a dokonca aj pôžitkárskych amerických spotrebiteľov – ktorým vo svojom inauguračnom prejave talentovaný pán Barack Obama, nový hlavný moralista USA, uštedril prísnu výčitku. Všetky tieto „vysvetlenia“ zásadne interpretujú krízu z pohľadu subjektu – teda skôr ako výsledok rozličných zlyhaní a chýb a nie ako výsledok objektívnych rozporov, ktoré sú hlboko zakorenené v historickom vývoji kapitalistického systému v USA a na celom svete.
Preto napríklad komentátori hovoria o turbulenciách na finančných trhoch ako o výsledku zneužívania rôznych úverových trhov – predovšetkým márnotratného rozšírenia hypotekárnych úverov na jednotlivcov, ktorí ich nikdy nebudú schopní splatiť. Prečo sa to stalo, a prečo objem týchto úverov narástol až do výšky stoviek miliárd dolárov, nikto nevysvetlil.
„Koniec dejín“?
Pozornosť musíme venovať aj zvláštnemu intelektuálnemu dvojakému metru, ktorý objavíme, keď porovnáme spôsob, akým sa posudzuje súčasná svetová ekonomická kríza a spôsob, akým sa posudzovala kríza, ktorá vypukla vo východnej Európe a v Sovietskom zväze pred dvadsiatimi rokmi. V roku 1989 sa považovalo za nesporný fakt, že ekonomická kríza stalinských režimov je prejavom úplného zlyhania socializmu. Rozpad ZSSR v decembri 1991 bol vyhlásený za nezvratný dôkaz, že socializmus je ekonomicky neuskutočniteľný a že odteraz si žiadna rozumná osoba nemôže ani len predstavovať alternatívu ku kapitalizmu. Podľa frázy, ktorú spopularizoval Francis Fukuyama, dospelo ľudstvo na „koniec dejín.“
Fukuyama, samozrejme, netvrdil, že by sa v budúcnosti nemali odohrávať žiadne „udalosti.“ „Koniec dejín“ mal skôr vyjadrovať, že kapitalizmus z hľadiska sociálno – ekonomickej organizácie predstavuje konečný cieľ historického vývoja. Jeho kniha vyjadrila víťaznú náladu, ktorá sa rozšírila v americkej a svetovej vládnucej triede v období po kolapse stalinských režimov. Všetky prekážky, ktoré bránili expanzii kapitalizmu (nielen geografické, ale aj historické), boli odstránené. Tu sa však dostávame k dvojakému metru: Ak bola kríza v Sovietskom zväze a východnej Európe prejavom zlyhania socializmu (ak neberieme do úvahy nesocialistický charakter týchto režimov), prečo sa súčasná kríza americkej a svetovej ekonomiky neinterpretuje ako kríza a zlyhanie kapitalistického systému?
Americká vládnuca trieda si v eufórii, ktorá ju ovládla po víťazstve nad protivníkom v studenej vojne, predstavovala, že je všemocná. Táto ilúzia bola založená na nesprávnom zhodnotení „základných príčin“ rozkladu stalinských režimov, ale rovnako aj na sebaklame, ktorý popieral rozpory amerického kapitalizmu a predovšetkým upadajúce postavenie USA vo svetovom kapitalizme. Americkému politickému establišmentu sa nepodarilo pochopiť (alebo možno radšej ignoroval), že ekonomické sily, ktoré zničili stalinské režimy, majú globálny charakter a že tie isté tlaky, ktoré sa zrodili z neustáleho tlaku globálnej a stále integrovanejšej ekonomiky na národné štáty, oslabujú aj Spojené štáty americké.
Rozpad stalinských režimov nakrátko vytvoril priaznivé geopolitické podmienky, ktoré USA využili pri presadzovaní svojich strategických záujmov. Zánik stalinských režimov však nezastavil dlhodobý úpadok postavenia amerického kapitalizmu, ktorý bol v rokoch 1989 – 1991 už celkom výrazný. Napriek všetkým diskusiám o „konci dejín“ zostali USA v zajatí historicky vzniknutých rozporov, ktoré naďalej podrývali ich ekonomické základy.
Historický kontext krízy
V najbližších rokoch sa bude Veľký krach z roku 2008 chápať ako výsledok predlžovaného úpadku a rozkladu globálneho postavenia USA, ktorý sa rodil niekoľko desaťročí a ako začiatok nového obdobia systémovej krízy a revolučného triedneho boja v Spojených štátoch amerických a na celom svete.
USA zohrávali rozhodujúcu úlohu vo svetovom kapitalistickom systéme počas dvadsiateho storočia. Na konci prvej svetovej vojny sa stali priemyselným motorom sveta. Americké korporácie získali dominantné postavenie v každom odvetví priemyslu. Avšak napriek rastu v USA znamená vypuknutie prvej svetovej vojny v roku 1914 začiatok tridsiatich rokov trvajúceho obdobia globálnej krízy a nestability.
Vzplanutie prvej svetovej vojny otriaslo ekonomickou, politickou a spoločenskou rovnováhou Európanov a ako sa čoskoro ukázalo, svetového kapitalizmu. Ruská revolúcia, ktorá v októbri roku 1917 priviedla k moci boľševikov, odhalila revolučné aspekty objektívnej krízy. Ďalší revolučný výbuch v novembri 1918 v Nemecku ukončil prvú svetovú vojnu. Nasledujúce dva roky boli poznačené ekonomickým chaosom a revolučným hnutím, ktoré sa šírilo po celej Európe. Nedostatok skúseností pri vedení revolúcie však umožnil európskej buržoázii, aby prežila chaos a znovu nastolila stabilitu.
Krátke a horúčkovité ekonomické oživenie a expanzia z polovice dvadsiatych rokov 20. storočia uvoľnili miesto zničujúcemu globálnemu ekonomickému kolapsu, ktorý sa začal na Wall Street v októbri 1929. Ani prezident Roosevelt, tento veľmi obratný vodca americkej vládnucej triedy, napriek mnohým experimentom, ktoré priniesla politika „New Dealu“, nedokázal krízu ukončiť. Počas tridsiatych rokov 20. storočia sa nezamestnanosť držala na závratne vysokej úrovni. Dlho očakávané ekonomické oživenie priniesol až vstup USA do druhej svetovej vojny v roku 1941. Po vstupe do vojny začala vláda vydávať obrovské prostriedky na vojnovú výrobu.
Povojnový systém a dominancia Spojených štátov amerických
Skaza vyvolaná vojnou iróniou osudu vytvorila podmienky umožňujúce dosiahnuť novú rovnováhu kapitalistického systému, ktorá je nevyhnutným predpokladom dlhodobého ekonomického rastu a stability. Táto stabilizácia bola závislá na finančných a priemyselných zdrojoch USA. Americká vládnuca trieda, ktorá sa obávala socialistickej revolúcie v Európe a Japonsku, organizovala ekonomickú obnovu svetového kapitalizmu. Základné štruktúry a mechanizmy tejto rekonštrukcie vznikli v auguste roku 1944 na konferencii v Bretton Woods.
Najdôležitejším prvkom novej globálnej ekonomickej štruktúry sa stal medzinárodný menový systém založený na americkom dolári. V tomto systéme sa všetkým menám mimo územia Spojených štátov amerických pripisovala hodnota podľa vzťahu k doláru. Dolár bol krytý zlatom, za ktoré ste mohli menu vymeniť. Kurz bol 35 dolárov za uncu zlata. Preto dolár slúžil ako svetová rezervná mena. Medzinárodný obchod sa vyčísľoval v dolároch – medzinárodné obchodné a finančné transakcie teda obvykle prebiehali v dolároch. Všetky krajiny chceli držať doláre a využívali ich, aby pokryli svoje vlastné medzinárodné obchodné transakcie. Vieru v poctivosť americkej meny udržiavala záruka americkej strany, že na požiadanie vymení doláre za zlato podľa dohodnutého kurzu (35 dolárov za uncu).
V podmienkach, ktoré prevládali po druhej svetovej vojne, sa takmer nikto nezaoberal schopnosťou USA dodržať tento záväzok. Boli nesporne svetovou ekonomickou a finančnou veľmocou. V roku 1952 sa asi šesťdesiat percent všetkej priemyselnej výroby rozvinutých kapitalistických krajín vyprodukovalo na území USA. Celková hospodárska produkcia v prepočte na jedného obyvateľa bola v Spojených štátoch amerických takmer dvojnásobná v porovnaní s Veľkou Britániou a Francúzskom, približne trikrát vyššia ako v Nemecku a štyrikrát vyššia ako v Taliansku. Až do roku 1957 sídlilo 43 z 50 najväčších svetových spoločností v USA. Ich dominantná pozícia sa prejavila v schopnosti zabezpečovať podstatnú časť obchodu a platobné prebytky aj vtedy, keď financovali rekonštrukciu Európy a Japonska.
Začiatok ekonomického úpadku USA
Keď oživený európsky a japonský priemysel začal podkopávať americkú dominanciu, bolo nutné predpokladať, že sa systém dostane pod rastúci tlak. Na konci päťdesiatych rokov ekonómovia ako Robert Triffin začali vyjadrovať znepokojenie nad zhoršujúcou sa americkou platobnou bilanciou. Varovali, že hromadenie dolárového deficitu by mohlo vyvolávať otázku, či sú USA schopné plniť svoje sľuby, či dokážu vymeniť doláre za zlato. Keď pätnásteho augusta 1971 skolaboval systém z Bretton Woods, ukázalo sa, že tieto obavy boli oprávnené. Nixonova administratíva vtedy bez varovania zrušila zameniteľnosť dolára za zlato. Táto udalosť bola zlomovým bodom v histórii kapitalizmu po druhej svetovej vojne. Narušila finančnú rovnováhu, ktorá umožnila povojnovú expanziu globálneho kapitalizmu. Po auguste 1971 svetový kapitalizmus omnoho ľahšie podliehal destabilizujúcim šokom. Samozrejme, už som tvrdil, že súčasná kríza je v mnohých ohľadoch vyvrcholením nerovnovážneho procesu, ktorý prebiehal v posledných tridsiatich siedmich rokoch.
Kolaps systému zameniteľnosti dolára za zlato a pevných výmenných kurzov dramaticky vyjadril upadajúce postavenie USA v globálnej ekonomike. Ak však chceme porozumieť ďalekosiahlym dôsledkom tohto úpadku a obzvlášť jeho vzťahu k špecifickej podobe krízy amerického kapitalizmu (teda sérii vzniku špekulatívnych bublín a finančných krachov), vyžaduje to od nás, aby sme venovali pozornosť významným zmenám v strategickej orientácii amerických korporácií počas posledných štyridsiatich piatich rokov.
Vplyv ekonomickej krízy na americké korporácie
Medzi najvýznamnejšie inovácie, ktoré americký kapitalizmus na začiatku dvadsiateho storočia zaviedol, patrí vytvorenie priemyselnej korporácie. Tento nový typ ekonomickej organizácie bol odpoveďou na výzvy predstavované rozvojom nových komunikačných a dopravných technológií, ktorý sa spája so železnicou, parníkmi, telegrafom a káblom. Skvelý historik amerického obchodu, Alfred Chandler mladší vo svojej kolosálnej štúdii Mierka a priestor: Dynamika priemyselného kapitalizmu, vysvetľuje: „Stavba a prevádzka železnice a telegrafu vyžadovala vytvorenie nového typu obchodnej spoločnosti. Obrovské investície, ktoré boli pri výstavbe týchto systémov potrebné, a zložitosť ich prevádzky so sebou priniesli oddelenie vlastníctva od riadenia. Rastúce spoločnosti začali riadiť tímy platených manažérov, ktorí mali vo firme len malý alebo vôbec žiadny kapitál. Vlastníkov bolo veľa a boli izolovaní. Boli investormi, ktorí nemali žiadne skúsenosti, informácie a ani čas na to, aby robili množstvo rozhodnutí potrebných na zabezpečenie prúdu tovaru, cestujúcich a správ. Tisíce podielnikov by rozhodne nemohli prevádzkovať železnicu či telegrafný systém.“
Hlavnou témou Chandlerovej štúdie, ktorú dokumentuje postupne v jednom odvetví za druhým, bola rastúca priepasť medzi vlastníctvom a riadením v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Vo väčšine prípadov mocné kapitalistické rodiny, ktoré vlastnili podstatnú časť celých priemyselných odvetví, priamo a každodenne ovplyvňovali politiku korporácií len tým, že sa ich jednotliví členovia stávali súčasťou profesionálnych manažérskych tímov. Podstatnú časť amerického priemyslu riadili manažéri, ktorí podľa Chandlera „vlastnili menej ako jedno percento akcií spoločnosti, ktorú spravovali.“ Píše: „Títo platení manažéri, nezaťažení želaniami veľkých podielnikov (či sú to zakladajúce rodiny, špekulujúci kapitalisti alebo externí investori), vyberajú svoje vlastné rady riaditeľov a menujú svojich vlastných nástupcov.“
Štruktúra riadenia americkej korporácie kladie dôraz na dlhodobý rast. Citujme Chandlera znova: „Až dlho po druhej svetovej vojne manažéri s malým vlastníckym podielom na podnikaní (interní riaditelia) a zástupcovia veľkých podielnikov (externí riaditelia) súhlasili s tým, že nerozdelený zisk by sa mal znova investovať do zariadenia a zamestnancov v tých priemyselných odvetviach, v ktorých si podnik vytvoril konkurenčné výhody založené na vlastných organizačných schopnostiach. Súhlasili, že takáto investícia je menej riziková ako porovnateľná investícia do priemyselného odvetvia, v ktorom firma túto výhodu nemá a je pravdepodobnejšie, že bude mať uspokojivú mieru návratnosti .“
Scéna, ktorú Chandler načrtáva, sa zdá v porovnaní so súčasnými podmienkami takmer idylická. Čo teda viedlo ku kolapsu? Obzvlášť dôležité sa javia dva historicky podmienené faktory, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu. Prvým a najdôležitejším bol všeobecný úpadok amerického postavenia vo svetovej ekonomike. I keď USA zostávali dominantnou priemyselnou mocnosťou až do sedemdesiatych rokov, na konci päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch neustále postupovali pôdu svojim rivalom v Európe a Japonsku. Druhým je zmena štruktúry korporácií a investičných stratégií v USA, ktorá je úzko spojená s klesajúcou mierou ziskovosti. Tá nadobudla globálne rozmery dokonca aj v kontexte pokračujúcej povojnovej expanzie v šesťdesiatych a na začiatku sedemdesiatych rokov.
Podľa štúdie Philipa Armstronga, Andrewa Glynna a Johna Harrisona Kapitalizmus po roku 1945, poklesla miera ziskovosti vo vyspelých kapitalistických krajinách medzi rokmi 1968 až 1973 v obchode a výrobe o jednu pätinu. Tento proces bol spôsobený viacerými faktormi. Najdôležitejším bola samotná akumulácia kapitálu v povojnovom období. Predovšetkým Nemecku a Japonsku skaza, ktorú starej priemyselnej infraštruktúre privodila vojna, umožnila v znovu vybudovanom priemysle využiť najpokročilejšie technológie a výrobné metódy.
Od šesťdesiatych rokov dokázal technologicky rozvinutý priemysel Európy a Japonska účinne konkurovať USA v boji o pozície na svetových trhoch (vrátane samotného amerického trhu). Rastúci tlak na globálnu mieru ziskovosti, ktorý bol v polovici šesťdesiatych rokov čoraz väčšmi zrejmý, zintenzívnil medzinárodnú konkurenciu, čo ďalej oslabovalo globálne postavenie amerického priemyslu. To viedlo k dôležitým zmenám v strategickej orientácii amerických korporácií. Chandler píše: „Keď hrozilo, že zostrená konkurencia zníži zisky a obmedzí možnosti reinvestovania príjmov do priemyselných odvetví, v ktorých firemné organizačné schopnosti predstavujú konkurenčnú výhodu, manažéri začali hľadať nové možnosti rastu a navrhovať nové spôsoby riadenia.“
Fúzie a akvizície: prvé dve „vlny“
Medzi stratégie, ktoré začali americké korporácie využívať, patrila diverzifikácia pomocou fúzií a akvizícií. V histórii amerického kapitalizmu, obzvlášť pri rozvoji jeho modernej korporátnej podoby, zohrávali fúzie a akvizície dôležitú úlohu. Pred rokom 1960 prebehli dve významné vlny fúzií a akvizícií. Prvá sa začala v období po poklese ziskov medzi rokmi 1873 až 1895 a dosiahla svoj vrchol medzi rokmi 1898 a 1904. Bolo to obdobie historických „horizontálnych“ fúzií, pri ktorých sa konkurenti v rámci jedného priemyselného odvetvia spájali do obrovskej monopolistickej štruktúry. Najvýznamnejšou korporáciou, ktorá pri tejto prvej vlne vznikla, bola US Steel. Nakoniec zodpovedala za 75 percent výrobnej kapacity ocele v celých Spojených štátoch amerických. Ďalšími plodmi tejto vlny fúzií boli DuPont, Standard Oil, General Electric, Eastman Kodak a American Tobacco.
Druhá vlna fúzií sa objavila medzi rokmi 1916 a 1929. Táto vlna sa od prvej odlišovala v niekoľkých kľúčových bodoch: omnoho väčšie percento fúzií malo skôr „vertikálny“ ako „horizontálny“ charakter. Skôr sa teda spájali firmy, medzi ktorými bol vzťah predávajúci – nakupujúci alebo dodávateľ – odberateľ, než firmy s konkurenčnými vzťahmi. V niektorých prípadoch (ako napríklad pri vzniku Allied Chemical) mali fúzujúce firmy podobné výrobné procesy a marketingové stratégie, čo im prinášalo strategické konkurenčné výhody. Prvá a druhá vlna fúzií a akvizícií boli pri stúpaní amerických korporácií do pozície globálnej dominancie dôležitými historickými udalosťami.
„Tretia vlna“ fúzií a akvizícií
Charakteristika tretej vlny fúzií, ktorá vypukla medzi rokmi 1965 a 1969, sa zásadne odlišovala od charakteristík prvých dvoch vĺn. Cieľom stratégie tretej vlny, ktorá vznikla ako odpoveď na upadajúce postavenie USA a rastúci tlak na zisky, bolo zabezpečiť rast a vytváranie ziskov agresívnym nakupovaním spoločností, ktoré sú len vzdialene príbuzné alebo nemajú vôbec žiaden vzťah k priemyselnému odvetviu, v ktorom je nakupujúca korporácia historicky zakorenená. Nová stratégia odráža prehlbujúci sa pesimizmus veľkej časti americkej vládnucej triedy a manažmentov korporácií pri posudzovaní potenciálnych ziskov, ktoré by mohla korporácia dosiahnuť v rámci jej hlavného priemyselného odvetvia. Fúzie a akvizície sa dostali do centra záujmu amerických korporácií. Počet týchto transakcií vzrástol z 2000 v roku 1965 na viac ako šesťtisíc v roku 1969.
Článok bol uverejnený na stránke www.wsws.org
Preložil Peter Vittek
Pokračovanie nabudúce
David North je americký socialistický aktivista a politik. Bol predsedom Ligy robotníkov v USA, ktorá sa neskôr premenovala na Stranu socialistickej rovnosti. V roku 1986, keď sa Liga robotníkov rozišla s Revolučnou robotníckou stranou, North začal zastupovať Ligu v Medzinárodnom výbore štvrtej internacionály (ICFI). Vo Štvrtej internacionále pôsobí David North dodnes. Stal sa predsedom medzinárodného redakčného výboru internetovej stránky World Socialist Web Site, ktorá je oficiálnym médiom ICFI. Napísal viacero kníh a článkov, v ktorých sa zaoberá predovšetkým históriou socialistického hnutia. Je presvedčený trockista a obhajobe Trockého venoval niekoľko svojich prác. Občas prednáša o politike a dejinách marxizmu.
