Starí, chorí a deti
Koniec krízy je blízko. Najneskôr na budúci rok, možno však aj v tomto roku, sa odrazíme od dna a všetko bude opäť tak, ako bolo. Finančný systém síce zhltol stovky miliárd, ktoré bude splácať niekoľko generácií, ale toto zadlžovanie je v poriadku, pretože prinesie koniec krízy. Napriek tomuto optimizmu médií, analytikov a finančníkov, však nemôžeme zostať len tak – so založenými rukami.
Treba začať s nepopulárnymi opatreniami. Či skôr, nikdy sa s nimi nemalo prestať. Slovenská vláda by preto mala škrtať. Samozrejme nie pri podpore bánk a podnikania – práve naopak, tieto sektory by sa mali naďalej výdatne stimulovať. Ak už ničím iným, tak aspoň znižovaním daní a odvodov. Škrtať treba jednoznačne inde. Je nevyhnutné vziať starým, chorým a deťom. Lepšie to, prirodzene, znie, ak sa povie či napíše, že treba zefektívniť školský, zdravotnícky a sociálny systém. Skutočnosť je však stále rovnaká. Starí, chorí a deti si žijú nad pomery. A to je cesta do záhuby.
Keď sa kríza začínala, médiá, analytici a finančníci sa zhodovali, že nás kríza veľmi neohrozí a v regióne určite dopadneme najlepšie. Bankový sektor je bezpečný a ekonomika rastie. Po čase sa už hovorilo, že nejaký problém tu predsa len je – naše hospodárstvo sa zameriava na export a zahraničný dopyt výrazne poklesol. Mala nás čakať stagnácia, z ktorej sa stala recesia. Nevadí, kríza sa blíži ku koncu, a keď sa zoškrtajú výdavky na uvedené skupiny, znovu porastieme. Ak by sa k tomu pridala ďalšia privatizácia, krach železníc a iných štátnych podnikov, ktoré sa nedokážu uživiť, koniec krízy by zrejme prišiel už s prvými letnými dovolenkami.
S väčšinou obyvateľov Slovenska je to obdobne ako s niektorými štátnymi podnikmi – nedokážu sa uživiť a v čase krízy už vôbec nie. Na rozdiel od podnikov sa nedajú zrušiť. Dajú sa však lacnejšie predávať. Lenže láskavosť zahraničných investorov, ktorí nám tu vytvárali hodnoty, sa zmenšila priamo úmerne so ziskom, ktorú im toto šľachetné konanie prinášalo. Aj preto stúpa nezamestnanosť, ale to tiež nemusí vadiť, pretože ak starí, chorí a deti nedostanú nič a rovnako dopadnú aj nezamestnaní, možno budú všetci ochotní pracovať tak flexibilne a skromne, že lúče láskavosti zahraničných investorov opäť ožiaria našu krajinu a HDP sa vyberie tam, kam patrí, priamo do nebies. A čo zisk? Ten poputuje tam, kam smerujú aj produkty, ktoré sa u nás vyrobia – do zahraničia. Veľkú časť výrobkov, ktoré Slováci vyrábajú, si nemôžu dovoliť kúpiť. Dokonca aj ohromný podiel zo štátneho rozpočtu putuje za hranice. Médiá pravidelne prepierajú predražené tendre a na svetlo vychádzajú podozrenia, že ten ktorý štátny úradník sa obohatil. Dokonca sa ako o verejnom tajomstve hovorí o štandardnej taxe desať percent. Je to zlé a treba o tom písať a vinníkov usvedčovať. Prečo sa však nediskutuje o tom, že vyrábame a predávame, ale keď príde kríza, musíme oberať najzraniteľnejších a najslabších, pretože zisk je preč?
Vraj to tak jednoducho musí byť. Ale nakoniec je to asi jedno, pretože kríza sa blíži ku koncu. Aspoň to hovoria tí istí, ktorí tvrdili, že kríza sa nás týkať nebude. A keby sa aj nekončila, ešte vždy môžu vyhlásiť, že žiadna kríza tu vlastne nie je a ani nikdy nebola.
