Komu slúži mesto?
Mesto, akokoľvek by sa niekto mohol domnievať, nie je len nakopený betón, ekonomické centrum krajiny alebo okresu, miesto, ktoré treba trpieť, lebo v ňom zväčša produkujeme svoj zisk. Nevzniká len z matérie a plánov, ktoré mu určia architekti, ale predovšetkým z myšlienky a filozofie, ktorá určuje a smeruje jeho ďalší vývoj a nakopuje v sebe inherentnú pamäť, z ktorej vzniká ďalšia podmienka naplnenia jeho funkcie – vzťah k mestu. Pravdaže, myšlienka môže byť aj chamtivá a filozofia bezcitná. Dnešná podoba Slovenska a Bratislavy obzvlášť to, žiaľ, potvrdzuje.
V novovekých dejinách urbanizmu je viac príkladov metropol, ktoré vznikli ako nové mestá na základe plánu. Petrohrad, niekdajšie hlavné mesto Ruska, projektovali na základe súťaže z roku 1763, Washington, hlavné mesto Spojených štátov amerických, postavili podľa projektu Pierra L´Enfanta z roku 1791, Canberra, hlavné mesto Austrálie vznikla na základe súťaže z roku 1911, projekt Čandigarhu, hlavného mesta indického Pandžábu, zadali architektovi Le Corbusierovi roku 1950 a brazílske hlavné mesto Brasíliu postavili na základe víťazného návrhu Lucia Costu z roku 1957. Československo vošlo do dejín urbanizmu napr. prostredníctvom „baťovských“ miest, ako boli Zlín, Baťovany a Svit. Začiatkom druhej polovice 20. storočia bolo postavených v štýle socialistického realizmu niekoľko nových miest, na Slovensku Nová Dubnica podľa projektu architekta Jiřího Krohu.
V druhej svetovej vojne bolo zničených veľa miest, pritom však povojnová obnova poľských miest Varšavy a Gdanska vošla do vedomia sveta ako jedinečný príklad kultivovaného návratu k ich predvojnovej podobe.
Kým Poliaci si dokázali v ťažkých podmienkach vojnou zničenú Varšavu a Gdansk perfektne obnoviť, u nás sme sa prikláňali skôr k masovému búraniu toho, čomu vojna neublížila. Pred vyše štyridsiatimi rokmi prebehla v slovenskej kultúrnej tlači diskusia okolo kauzy martinského historického jadra. Martin vošiel do dejín ako mesto, kde sa v druhej polovici 19. storočia začal koncentrovať slovenský národný život. Tieto historické miesta sme si dobrovoľne chceli zbúrať, vrátane domu, kde sa podpisovalo Memorandum roku 1861 (aj sa ho zbúrať podarilo) a Národného domu (ktorý sa konečne nedávno podarilo obnoviť). Približne v tom čase v novinách prebehla diskusia aj o búraní starej Bratislavy, najmä Rybného námestia, v súvislosti s výstavbou dnešného Nového mosta. Historického jadra Martina sa vtedy zastal Zväz slovenských spisovateľov a podstatnú časť sa ešte podarilo zachrániť. Starej Bratislavy sa zastal Zväz slovenských výtvarných umelcov, ale bolo už neskoro. Zhruba pred dvadsiatimi rokmi boli na odstrel prvé bratislavské stanice konskej i parnej železnice, ale vďaka snahe nadšencov existujú ešte aj dnes. Hoci, ktovie dokedy.
V ostatných rokoch je móda búrať v Bratislave tzv. industriál, t. j. pamiatky na vývin priemyselnej výroby, mimochodom, často jedinečné v celom stredoeurópskom kontexte. Tak zanikli Káblovka, Gumonka, industriál na Račianskej (Danubius Elektrik – bývalá BEZ, predtým Siemens-Schuckert) a Plynárenskej ulici, znehodnotila sa Cvernovka. Zbúrané však boli aj iné architektonicky hodnotné budovy, ako napr. zdravotnícke centrum na Partizánskej ulici, amfiteáter na Búdkovej ceste a ďalšie objekty. Najnovšie sa demolácia týka Zimného štadióna, buldozéry si brúsia zuby na PKO, športové objekty na Tehelnom poli, všetko projekty vynikajúcich architektov a dnes už legendárne miesta života nie len Bratislavčanov. Nedávno Bratislava ašpirovala na titul Hlavného mesta európskej kultúry pre rok 2013; môže stáť takýto titul na zrúcaninách kultúrneho dedičstva?
V zahraničí je o obnovu industriálu značný záujem, celé komplexy sa využívajú na nový účel, napr. ako výstavné siene. Pozitívnym príkladom je aj obnova starej elektrárne v Piešťanoch.
Ako spomenuté búračky súvisia s novou výstavbou Bratislavy? Kultúrne dedičstvo zjavne zavadzia. Mesto sa ho akosi dobrovoľne vzdáva. Lenže aby sa občan cítil v meste dobre, nestačia mu iba pohľady na päťhviezdičkové hotely a sklenené mrakodrapy, potrebuje aj určité oporné body, ktoré mu pomáhajú vytvárať pocit domova. Niektorí ľudia si myslia, že Bratislave chýbajú najmä pomníky – monumenty, jazdecké sochy a podobne. Ale ako hovoriť o silných monumentoch, keď nie je vyriešená vízia mesta ako prostredia pre občanov, kde by sa cítili ako ľudia? Keď sa likviduje zeleň uvoľňujúca oko? (Je známe, že ustavičný ústup zelene pred zabetónovanými plochami prispieva k vzniku zhubných klimatických zvratov.)
Ruský cár Peter Veľký postavil Petrohrad, ale staval aj manufaktúry. Pozval do Ruska zahraničných odborníkov – Holanďanov, Talianov, Nemcov a odborníkov z iných krajín. Komu to všetko malo slúžiť? Vieme si predstaviť situáciu, že by si cára boli vtedajší „developeri“ omotali okolo prsta, že by sa bol stal hračkou v ich rukách? Mohli by sme dnes obdivovať Petrohrad ako architektonicko-urbanisticky hodnotné dielo vtedajších čias?
Baťa staval nové mestá pre svojich robotníkov. Mali tam strechu nad hlavou, zeleň a aspoň navonok si boli rovní. Kto mal z toho osoh? Baťa bol zjavne dobrý psychológ a mal na mysli aj iné, nielen to, ako vytrieskať zo všetkého iba zisk.
Nové metropoly, postavené podľa plánu, vyjadrovali vždy určitú ideu. Má výstavba Bratislavy ideu?
Brazílske hlavné mesto Brasíliu postavili okrem iného aj preto, aby zvýšili sebavedomie národa. Vplýva nová výstavba Bratislavy na to, aby sa zvyšoval pocit občianskej spolupatričnosti jej obyvateľov, aby vdychovala humanistického ducha Slovensku a tým dvíhala jeho zdravé sebavedomie? Nie je to skôr tak, že z Bratislavčanov sa stávajú otrávení, nepokojní, vystresovaní ľudia? Aký kredit si Bratislava získava na ostatnom území Slovenska? Nevytvárajú sa pocity strachu u občana, či nestratí strechu nad hlavou, aby na jej mieste vyrástol ďalší mrakodrap? Neponáša sa už Bratislava na iné mestá sveta, kde sa život premieňa podľa scenárov z akčných filmov? Nevzniká ovzdušie akejsi modloslužby tajomným, nevyspytateľným božstvám „trhu“, ktoré postupne svojimi vrtochmi oberajú človeka o vnútornú slobodu?
Krajina a osídlenie nie sú v nehybnom stave, ustavične v nich prebieha vývinový proces. Ako však pochopiť, kde je hranica, aby sme krajinu nepremenili na smetisko alebo vybielený papier a neprispeli k samovražde mesta?
Autor je architekt – urbanista
