Krátka pamäť v City of London
Huibert Boumeester, špičkový bankár zo slávneho londýnskeho City, kde sa vždy dobre darilo investičným firmám a hedžovým fondom, pociťoval v poslednej dobe silné depresie. Jeho stav sa rapídne zhoršil najmä, keď ako ďalšie tisícky zamestnancov finančného sektora prišiel o prácu. Zobral si svoje zbrane a stratil sa nevedno kam.
Náhle zmeny nálad nie sú medzi finančníkmi žiadnou novinkou. Aj keď tragédia holandského bankára poukazuje skôr na prehnanú reakciu zo straty zamestnania. Obchodníci zo City of London majú povesť testosterónom nadupaných žralokov, ktorých ženie vpred mimoriadne jednoduchý motív: maximalizácia zisku za každú cenu. Keď sa to nedarí – a v poslednom čase sa to mnohým z nich naozaj mimoriadne nedarí – je zle. Nielen v peňaženke, ale najmä v hlave.
Profesor Joe Herbert z Cambridgského centra pre mozgové korekcie uvádza, že ,,obchodníci na trhoch pracujú pod extrémnym tlakom a rýchle rozhodnutia, ktoré musia robiť, majú vážne následky nielen na nich, ale na celý trh”.
Niet divu, že pri takomto obrovskom strese a zodpovednosti sa niektorým z nich z času na čas život zosype. Už notoricky je známy prípad 47-ročného multimilionára Kirka Stephensona z investičnej spoločnosti Olivant Advisers. S poklesom trhov padala aj jeho psychická odolnosť a nakoniec sa vrhol pod vlak.
Bývalý špekulant z americkej Wall Street, doktor John Coates, upozorňuje na ďalšie riziko výnosných džobov v City. ,,Ak testosterón dosiahne svoj fyziologický limit, čo sa stáva, keď trhy rastú, obchodníci sa na každodenne podstupovanom riziku môžu stať závislí.”
Okrem ich psychickej lability to následne vysvetľuje aj neúmerné investovanie do nestálych toxických aktív, ktoré nás dostalo do krízy. Obaja odborníci upozorňujú, že najlepším spôsobom, ako iracionálnu agresivitu finančných špekulantov obmedziť, je zamestnať viac žien a starších ľudí, ktorí na hormonálne zmeny predsa len reagujú inak.
Nič sa nemení
Azda nikoho neprekvapí, že veľké banky úvahy o psychickom zdraví svojich zamestnancov nezaujímajú. A už vôbec ich nebaví počúvať, že ich nezodpovedné konanie môže spôsobiť ďalšiu a hlbšiu krízu. Znovu agresívne najímajú nových obchodníkov a nevedia sa dočkať toho, aby konečne vrátili štátu peniaze daňových poplatníkov, ktoré sa im hodili keď mali krachovať.
Hneď, ako to urobia, môžu dať vrcholným manažérom astronomické platy. Šéf Royal Bank of Scotland už dostal balíček v hodnote takmer desiatich miliónov libier, čomu odborári vo finančnom priemysle podľa slov jedného svojho vrcholného predstaviteľa ,,už ani nie sú schopní uveriť.“ Podobné bonusy sú naďalej bežnou praxou aj u ostatných vrcholných predstaviteľov bánk v City of London.
Banky sa počas krízy nenaučili nič. To nie sú slová neschopného závistlivého ľavičiara, ktorý želá úspešným top manažérom finančných ústavov len to najhoršie. Svoje obavy tak vyjadruje Lord Adair Turner, ktorý šéfuje britskému Úradu na dozor nad finančnými službami (Financial Services Authority). Podľa neho sa finančný systém ešte ani nezačal zotavovať a banky sa už vracajú do starých koľají, vyhýbajú sa regulácii a spolu s hedžovými fondami sa vyhrážajú, že z Londýna odídu do Švajčiarska, kde im dajú regulátori pokoj. Po tom, ako sa daňoví poplatníci svojimi miliardami museli bez akéhokoľvek referenda poskladať na multimilionárov v štýlových sakách, je škandálom už to, že Ženeva či Monako na reguláciu absolútne kašlú. Bankám tak umožňujú vydierať presne tie isté vlády, ktoré ich postavili na nohy.
Je verejným tajomstvom, že napríklad Švajčiari by do krajiny radi pritiahli viac hedžových fondov. Otázkou ostáva, či by sa za ne (a za banky) postavili, keď budú zase krachovať. Krajina predsa len nie je taká silná ako Veľká Británia a je možné, že aktívni daňoví poplatníci by si svoje peniaze nedali ukradnúť niekým, kto pre pažravosť skrachuje.
Kedy, keď nie teraz?
Turner sa nazdáva, že ani najväčšia finančná kríza v histórii trhového kapitalizmu nestačila, aby sa úspešne presadila regulácia finančných trhov, a môžeme preto čakať, že sa o takých desať či pätnásť rokov zopakuje. Šéf britských regulátorov zdôrazňuje, že štát je prosto málo radikálny. Banky a fondy iba naťahujú čas, kým sa všetko upokojí a znovu sa vrátia k starému biznisu.
Podľa bruselských kuloárov im v tom výdatne pomáha aj eurokomisár pre vnútorný trh Charlie McCreevy opakovane ignorujúci návrhy svojich podriadených prísne regulovať napríklad tzv. cezpultový obchod s derivátmi. Turner ide svojou kritikou aj proti premiérovi Gordonovi Brownovi, ktorý sa bruselských regulácií takisto bojí. Napokon, City vláde ešte v roku 2007 zabezpečovalo až štvrtinu korporátnych daňových príjmov. A to je premiér predsa len väčšmi naklonený väčšej regulácii ako jeho hlavný rival, šéf konzervatívcov, David Cameron.
Len budúcnosť ukáže, ako dlho dokážu britské elity chrániť svoj finančný priemysel, prípadne koľko výnimiek si od potenciálneho celoeurópskeho regulátora vymôžu. Na Browna netlačí len zvyšok Európskej únie na čele s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, ale okrem už spomínaného Lorda Turnera aj guvernér Britskej centrálnej banky Mervyn King.Ten voči bankám vyžaduje oveľa tvrdší postup, ako doteraz ukázali Labouristi, ako aj uistenie, že v budúcnosti už tak veľa požičiavať nebudú.
Odkaz predsedu Európskej komisie José Manuela Barrosa je jasný: ,,Ak nedokážeme reformovať finančný sektor, keď tu máme skutočnú krízu, kedy potom?“ Súdny človek sa však v tejto súvislosti musí zákonite zamyslieť nad mäkkým postoj Bruselu voči investičným rajom v Luxembursku a Švajčiarsku. Žeby mali európske elity uložené svoje aktíva práve tam?
Nižšie kasty Zamestnanci v City sa sťažujú, že ich výdavky a platy teraz verejnosť sleduje s pozornosťou, ako keby boli prinajmenšom poslancami parlamentu. Ani tí sa teraz chvíľu nemôžu pozerať ľuďom do očí, pretože si od nich nedali plátiť súkromné výdavky, na ktoré nemali nárok. Malí finančníci v miestnych krčmách frflú, že lepšie sa majú ,,tí hore“, a to najmä v tých bankách, ktoré zachraňoval štát. Ľudia im vraj nemajú čo závidieť. Štyridsaťjedenročný bankár pre denník Financial Times uviedol, že v jeho firme ľudí stále neprestali prepúšťať. Podľa neho je teraz mimoriadne ľahké najať nových zamestnancov, čo znervózňuje tých starých.
Možno ho raz nahradí práve mladý a momentálne nezamestnaný Toby Irving. ,,Je to frustrujúce. Čo ma hnevá najväčšmi – predtým sa zdalo, že pracovné ponuky sú v City všade. Teraz musíte byť extrémne dobrý, aby vás vôbec zavolali na interview,“ hovorí.
Tobyho príklad len poukazuje na prebytok mladých absolventov na trhu a potvrdzuje starý známy fakt, že finančné spoločnosti naberajú príliš veľa ľudí, keď sa darí. Zároveň sú však aj prví na odstrel, keď príde kríza. Štatistiky ukazujú, že na jedno miesto pre čerstvých absolventov v City momentálne pripadá 40 až 50 záujemcov. To je rozdiel oproti minulosti, keď sa náboroví pracovníci sťažovali na nízky počet záujemcov o prácu vo finančnom sektore.
Zašlá sláva
Finančná kríza pokorila práve to City, ktoré bolo vďaka flexibilnému pracovnému trhu a nulovej regulácii také atraktívne pre kapitál z Ruska a z Blízkeho východu. Bolo to City, ktoré ťahalo britskú ekonomiku hore celých 16 rokov a súťažilo s New Yorkom o pozíciu svetového finančného centra. Od roku 1986, keď sa prestalo na finančný sektor dohliadať, až do svojich najlepších časov v roku 2007 hostilo City až 254 zahraničných bánk, oveľa viac ako Frankfurt či New York.
Londýn dominoval aj svetovému trhu s novými ,,progresívnymi“ finančnými produktmi alebo derivátmi, ktoré krízu spôsobili. Napríklad obrovská americká poisťovňa AIG, ktorú museli ratovať Američania na poslednú chvíľu, si ako základňu pre svoj biznis s úverovými derivátmi vybrala práve City.
Krízu, ktorá Veľkú Britániu zasiahla ako blesk, ľudia možno väčšmi pociťujú mimo hlavného mesta. Krajina bola nezdravo závislá od finančného sektora, ktorý tvoril až desatinu jej ekonomiky. Pokles dôvery v City sa preto zákonite odrazil na sebavedomí konzumentov, odkiaľ už nebolo ďaleko k poklesu spotreby a následne aj výroby. Exportu viac nepomohla ani slabá libra, pretože podobné problémy zažíva každá krajina, vrátane oveľa odolnejšej Číny.
V samotnom City nezamrzol len pracovný trh, ale aj trh s nehnuteľnosťami. Slabý dopyt po kancelárskych priestoroch nedovoľuje dokončiť mnohé už rozostavané budovy vo finančnom centre sveta. Nikto nechce riskovať dodatočné straty, najmä keď sú vyhliadky svetovej ekonomiky naďalej depresívne. Ceny nehnuteľností na britskom trhu klesli za posledné dva roky takmer o polovicu a špekulatov, ktorí by chceli využiť princíp „teraz lacno nakúpiť, neskôr drahšie predať, je stále málo. Analytici odhadujú, že kancelárske priestory narazia na cenové dno koncom tohto roka.
Muslimská spása
Ako tvrdí predseda vlády Gordon Brown, ,,našou úlohou je zabezpečiť, aby kapitál naďalej pritekal, a to ako z rozvinutých, tak aj z rozvíjajúcich sa trhov.”
Zdá sa, že jeho turné po muslimských štátoch, kde emirov a šejkov prosil o kapitálové investície, sa vyplatilo. Banka Barclays dostala podporu od kráľovských rodín z Abú Dhábí a Kataru, čo našťastie umožnilo vrcholným manažérom udržať si obrovské platy. Ak by banku zachraňoval štát, museli by si svoje astronomické mzdy upraviť smerom dole, aby neprovokovali čoraz viac nezamestnaných Angličanov.
Či už ide o kapitálový vstup do takmer skrachovanej Barclays, založenie islamskej banky alebo investície do futbalových klubov a štadiónov (veľmi dôležité pre ekonomickú obnovu a upriamovanie pozornosti obyvateľstva na šport ), Blízky východ hrá so svojimi ropnými prebytkami stále väčšiu úlohu.
Pýtať sa muslimských despotov na dodržiavanie ľudských práv bude určite čas aj neskôr, pričom Brown akosi pritvrdil rétoriku voči Izraelu, respektíve čoraz častejšie hovorí o nutnosti stiahnuť židovských osadníkov zo Západného brehu. Môže to byť však aj zmenou amerického postoja. Zbrane však židovskému štátu predáva naďalej, ale to predsa takisto prispieva k dôležitému ,,pritekaniu kapitálu“, takže je všetko v poriadku.
Ľudská nátura
Ako na pive hovorí jeden zamestanec City: ,,Stane sa to znova. Sme zvyknutí pracovať tvrdo, sme zvyknutí veľa riskovať a čakáme za ten stres poriadnu odmenu. Nemôžte očakávať, že sa to kompletne zmení,“ cituje ho denník Financial Times.
Možno sa zmenili súvahy bankových inštitúcií a ekonomické fundamenty, ale podnikateľská etika akoby ostala nedotknutá. Dokazuje to aj farmaceutická firma Alliance Boots, ktorá svoju budúcnosť spája s jedným z hlavných architektov britskej bankovej krízy, Andym Hornym.
Ide sa ďalej, aj keby traktory padali. Finančníci sa pozerajú do budúcnosti, a na enormné následky toho, čo sa stalo, akosi prirýchlo zabúdajú. Nepochybne ťažšie sa bude zabúdať prepusteným britským robotníkom, ktorí im a ich rodinám v najhorších chvíľach pomohli. Tí totiž na rozdiel nemôžu kedykoľvek zaklopať na dvere dôležitým ľuďom a vydierať ich svojou dôležitosťou.
Autor je spravodajca World Business Press Online v Londýne
