Ušľachtilé slovenské duše 1
Vyše 450 Slovákov ocenil štát Izrael vyznamenaním Spravodlivý medzi národmi. Ale celkom mimo doterajšej pozornosti v súvislosti s holokaustom na Slovensku zostala iná, pravdepodobne nemenej početná skupina „spravodlivých“. Tí, ktorých nacisti – domáci či nemeckí – odhalili a zavraždili spolu so Židmi.
Izraelská obchodná komora na Slovensku sa už pred časom rozhodla, že bude financovať systematický profesionálny výskum historikov, ktorí sa zamerajú práve na zmapovanie týchto Slovákov. Odhaľovaniu vzťahu Slovákov a Židov počas II. svetovej vojny sa však už venovalo niekoľko historikov.
Stovky masových hrobov
Ján Stanislav a Stanislav Mičev (súčasný riaditeľ Múzea SNP) napríklad v monografii Protižidovské represálie na Slovensku od septembra 1944 do apríla 1945 opísali udalosti v období po potlačení Povstania, ktoré sa krutosťou a množstvom zabitých Židov zaradilo medzi najhoršie v období II. svetovej vojny u nás. Samozrejme, v tom čase už bol holokaust na Slovensku plne v réžii nemeckých ozbrojených síl (hoci treba upozorniť, že za pomoci síce malej, ale aktívnej skupiny domácich prisluhovačov, najmä z radov Hlinkovej gardy), ktoré potlačenie SNP systematicky spájali s vyvražďovaním Židov. Práve v tomto období – o čom svedčí spomínaná štúdia Stanislava a Mičeva – bola pomoc Židom spojená s najväčším rizikom a bola výsledkom vyslovene individuálneho rozhodnutia mravne najvyspelejších jednotlivcov. Odhalenie Slovákov, ktorí v tomto období ukrývali Židov, či im inak pomáhali, znamenalo jednoznačnú smrť, väčšinou priamo na mieste.
Mŕtve telá týchto ľudí po vojne našli zväčša v masových hroboch spolu s mŕtvymi telami Židov, ktorým sa usilovali pomôcť. Iba v centre Povstania, na území medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, sa po vojne našlo vyše sto takýchto masových hrobov. V celoslovenskom meradle možno konštatovať, že statočných ľudí, ktorí sa usilovali zachraňovať iných, boli stovky. Ich mená a ich hrdinské, hoci trpké osudy nie sú dodnes podrobne zmapované a už vôbec nie dostatočne verejne známe. Existujúce záznamy v archívoch, napríklad hlásenia žandárov, prípadne výpovede očitých svedkov týchto vrážd, sú jednoznačným dôkazom toho, že odporní „vykonávači“ holokaustu sa – hoci primárne zameraní proti Židom – nezastavili ani pred vraždením Nežidov.
V súvislosti s touto témou sa osobitne vyníma práca historika Eduarda Ňižňanského, spoluautora a editora sedemzväzkového knižného dokumentu Holokaust na Slovensku, vydaného Dokumentačným strediskom holokaustu v rokoch 2001 až 2005. Nižňanského štúdia Slováci a Židia – vzťah slovenskej majority a židovskej minority počas vojny plasticky poukazuje na to, ako sa Slováci stavali k Židom počas celého obdobia existencie tzv. Slovenského štátu a ako sa kolektívne, ale aj individuálne tento vzťah menil, resp. rozdielne sa v priebehu času prejavoval.
„Nová“ stredná vrstva
Eduard Nižňanský upozorňuje, akú podstatnú úlohu v podobe holokaustu na Slovensku hrali zmeny v sociálnej stratifikácii majoritného obyvateľstva. Vyradenie Židov z verejného, a najmä hospodárskeho života otvorilo „nové možnosti“ ľuďom, ktorí sa dovtedy nedokázali presadiť v oblastiach, kde Židia prirodzene pôsobili. Pre mnohých Slovákov znamenala účasť na arizácii židovských podnikov a židovských živností (ako aj obsadzovanie miest po vyradených Židoch napr. vo verejnej správe) možno spočiatku nenápadný, ale predsa len prvý krok k účasti na holokauste. Tí, ktorí sa vďaka arizácii a vyraďovaniu Židov z verejného života dostali k novým pracovným miestam a novému podnikaniu (živnostiam) začali mať „prirodzený“ záujem na tom, aby si svoje nové postavenie udržali. A prípadný návrat Židov by im ich predstavy prekazil.
„Na Slovensku je to spojené s doformovaním strednej vrstvy, pretože Židia z hľadiska svojho ekonomického a sociálneho postavenia a zastúpenia v slobodných povolaniach predstavovali klasickú strednú vrstvu. Táto „nová“ stredná vrstva je politicky spojená s režimom Slovenského štátu, so štátostranou – Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, jej hierarchiou,“ konkretizuje E. Nižňanský. Vari každý historik, ktorý sa týmto obdobím zaoberá, rozlišuje z hľadiska vzťahu k Židom, resp. k „riešeniu židovskej otázky“ tzv. umiernené a radikálne krídlo HSĽS.
To prvé mal predstavovať najmä prezident Jozef Tiso, druhé napríklad minister Alexander Mach. Cieľom politiky antisemitizmu z pohľadu umiernených nemalo byť sprvoti vyvražďovanie, či deportácie, ale malo ísť „len“ o obmedzovanie Židov v hospodárskom a verejnom živote Slovenska. Predstavy radikálov vyjadril A. Mach už pred vojnou takto: „So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my.(...) Kto tu nepracuje, ten tu nebude ani jesť. Kto tu čo nakradol, to sa mu vezme. Toto je praktické riešenie celej židovskej otázky.“
Arizácia brala nielen podniky
Hoci slová A. Macha vyznievajú naozaj radikálnejšie, skutočnosť napokon ukázala, že medzi protižidovskou politikou „umiernených“ a „radikálov“ napokon nebol podstatný rozdiel. Pôvodný slovenský antisemitizmus vytváral dostatočné podmienky na to, aby ho pomerne rýchlo nahradil „čistý“ holokaust podľa predstáv nacistického Nemecka, ktoré bolo napokon od začiatku predstavované ako náš záchranca pred „nepriateľmi Slovenska a Slovákov“, medzi ktorými boli na prvom mieste práve Židia. A naopak, dnes už vieme, že holokaust s transportmi Židov do vyhladzovacích táborov bol logickým dôsledkom autochtónneho (Nižňanský) antisemitizmu na Slovensku. E. Nižňanský konštauje, že iba prostredníctvom sociálneho inžinierstva HSĽS (napr. zákony a nariadenia týkajúce sa arizácií) sa mohla „doformovať“ stredná vrstva v majoritnom slovenskom národe na Slovensku, pre ktorú práve Židia predstavovali ťažko prekonateľnú profesnú a vzdelanostnú konkurenciu.
Príkladov, ako sa majoritné obyvateľstvo zúčastňovalo na arizácii, je nespočetné množstvo, preto možno konštatovať, že veľká časť slovenského obyvateľstva – hoci aj v symbolickej miere – profitovala na tejto fáze vyraďovania Židov z verejného a hospodárskeho života Slovenska. Tu treba zdôrazniť jeden veľmi dôležitý fakt, ktorý síce naša historiografia už vo veľkej miere nielen zmapovala, ale aj naň upozornila, súčasná verejnosť si ho však predsa len málo uvedomuje.
Nepochybne najznámejším umeleckým stvárnením arizácie v tzv. Slovenskom štáte je oskarový film Obchod na korze. Vynikajúci Jozef Kroner v ňom stvárnil obyčajného „slovenského občana – milión“, ktorý sa – v tomto prípade – ani nie tak vlastnou aktivitou, ale vďaka príbuzenským vzťahom dostal k židovskému obchodíku. Aj „vďaka“ tomuto filmu (čo nie je vina jeho tvorcov, samozrejme), i „vďaka“ tomu, čo sa o arizácii v „masovej“ podobe najviac napísalo u nás prevláda dojem, že arizácia bola predovšetkým odobratím živností, obchodov, podnikov Židom. Teda, že dôsledkom arizácie bolo – ako to prezentovali aj najvyšší predstavitelia klérofašistického režimu – „iba“ vyradenie Židov z verejného a hospodárskeho života, ich vytlačenie z pozície strednej vrstvy, teda, že prestali byť tými „nenávidenými“ obchodníkmi, podnikateľmi, „úžerníkmi“ a pod.
Rozkrádanie osobného majetku
Spočiatku to tak možno aj vyzeralo, či skôr malo vyzerať. V januári 1939 to podľa Slovenskej politiky J. Tiso vyjadril takto: „Židovská otázka bude rozriešená tak, že židom na Slovensku bude ponechaný len taký vplyv, aký zodpovie ich počtu v pomere k celému obyvateľstvu Slovenska. Slováci budú vychovávaní tak, aby sa mohli v hospodárskom a priemyslovom živote plne uplatniť a aby mohli prevziať postupne všetky miesta obsadené posiaľ židmi.“ Lenže v skutočnosti sa arizácia veľmi rýchlo zmenila na rabovanie všetkého, čo Židom patrilo. Nešlo teda len o ich podnikanie a majetok, ktorý bol s ním spojený, ale aj o ich osobné imanie a úplne všetko, čo im patrilo. Arizácia sa teda stala spôsobom totálneho ožobračovania Židov, ktorí v nej prišli úplne o všetko.
Židia teda v arizačnom procese neprichádzali len o svoje podnikateľské majetky, ale aj domy, byty, nábytok, šperky, rádiá či gramofóny, samozrejme, o peniaze, ba dokonca i o posteľnú bielizeň, alebo veľkú časť (najmä luxusnejšieho) oblečenia. Stali sa z nich totálni chudáci, ktorí neprišli len o zdroj pravidelného príjmu (lebo iba dočasne ešte dostali možnosť pracovať v arizovaných podnikoch, a aj to len v prípade, že ich nový majiteľ označil za potrebných a úrady s tým súhlasili), ale aj o našetrené peniaze a majetky, z ktorých by si mohli vykryť životné náklady (čo malo významné dôsledky pre ich fyzickú likvidáciu, ale tomu sa teraz venovať nebudeme).
Toto všetko zdôrazňujem preto, aby sme si mohli dostatočne uvedomiť obludnosť, zločinnosť a obrovskú neľudskosť arizácií, ktoré mali nie „vyraďovací“, ale priam likvidačný charakter pre Židov na Slovensku. Je preto iba ťažko predstaviteľné, že si to neuvedomovali tí, ktorí tento majetok získali. E. Nižňanský napríklad popisuje prípad „obyčajného človeka“ vojnového invalida A. Morvaia zo Sv. Beňadika, ktorý vo februári 1943 požiadal o rádio, ktoré predtým zobrali Židom. Tamojší notársky úrad žiadosť odporučil, lebo „iných uchádzačov niet a svojho času škole, žandárstvu a iným korporáciám rádioprijímače odobraté Židom už pridelené boli“.
Ako sa zbavili Židov
„Tento príklad ukazuje teda nielen dobrovoľné pridanie sa k rozkrádaniu majetku, ale aj to, že príklad inštitúcií, ktoré sa už obohatili – školy, úrad a pod. – museli vplývať aj na verejnosť,“ konštatuje E. Nižňanský. Dokonca, bohužiaľ, cituje z viacerých hlásení okresných náčelníkov, z ktorých je zrejmé, že úsilie niektorých Slovákov o získanie bývalého majetku Židov ich viedlo až k tým najodpornejším činom. Okresný náčelník z Prievidze napríklad varoval, že „v oblasti badať, že obecenstvo likvidáciou židovskej otázky malo by sklony pre neodôvodnené chamtenie“ a náčelník z Nového Mesta nad Váhom upozornil, že „veľmi naliehavou potrebou je čímprvší odpredaj (...) židovského movitého majetku,“ lebo „tieto rôzne bytové zariadenia veľmi trpia uskladnením, stále sa opakujú prípady vlámania a krádež týchto židovských movitostí.“
Toto sú jasné a nevyvrátiteľné dôkazy o tom, že arizácia sa stala bohapustým rozkrádaním osobného majetku a totálnym ožobračovaním jeho pôvodných majiteľov. Týchto ľudí mala majoritná časť obyvateľov navyše takmer denne na očiach, neraz to boli ľudia, ktorých Slováci dobre poznali, preto je nepredstaviteľné, že by si neboli vedomí toho, ako veľmi im ubližujú. Pravidlo „keď nezoberiem ja, zoberie iný a Židom to už aj tak nevrátia“ síce možno pochopiť, ale rozhodne nie je ospravedlnením. Asi úplne najhoršími činmi sa však prejavili tí, ktorí arizáciu využili nielen na ožobračenie, ale na účasť na vedomej fyzickej likvidácii Židov. Už som spomenul, že niektorí arizátori si od úradov vyžiadali povolenie, aby pôvodní židovskí majitelia podniku mohli v ňom naďalej pôsobiť. Niekedy ich naozaj potrebovali, lebo prevzali podnik, v ktorom sa nevyznali, inokedy išlo o vedomý pokus jednak im zachrániť aspoň nejaký príjem a jednak ich uchrániť od odvlečenia do koncentračných táborov. Takýchto žiadostí bolo najmä spočiatku pomerne veľké množstvo.
Stovky „statočných“ žiadostí
Bohužiaľ, objavili sa aj takí arizátori, ktorí Židov nepotrebovali a ani sa nepokúsili im pomôcť a už v roku 1942 ich vydali napospas krutému osudu, ktorý nasledoval po ich deportácii. E. Nižňanský uvádza prípad bratislavskej rodiny Steinerovcov, ktorých antikvariát arizoval známy spisovateľ Ľudovít Mistrík-Ondrejov. V júni 1942 napísal: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve v Bratislave, Na Ventúrskej ul. č. 22, nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Reginu Lebensfeldovú, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov obchod ničím neutrpí a neutrpí újmu po stránke hospodárskej ani Slovenský štát, lebo našiel som si náhradu v osobe árijskej, p. Viliama Fábryho z Turč. Sv. Martina. Ako potrebných pre podnik potrebujem Maxa Wimera, Cecíliu Gelbovú a dočasne (asi na dobu jedného mesiaca) i Leopolda Mendlingera.“
Našťastie pre nás dnes sa našlo i veľa statočných Slovákov, ktorí sa zachovali práve naopak. E. Nižňanský napríklad spomína hlásenie okresného náčelníka v Sabinove z marca 1942: „Každý kresťanský obchodník, remeselník, podnik skoro bez výnimky uchádza sa o povolenie, aby mohol zamestnávať Žida. Je opodstatnené podozrenie, že na podávaní týchto žiadostí naliehajú Židia na kresťanov. Žiadosti tieto posudzujú sa rigorózne, ale úrady sú s týmito žiadosťami zbytočne preťažované.“ Nižňanský konštatuje, že „individuálnych žiadostí o židovských pomocníkov existujú v archívoch doteraz stovky. Napr. v júni 1942 A. Meteň žiadal MV o návrat židovského pomocníka, ktorého práve deportovali.“
Slováci sa však usilovali „oklamať“ arizácie aj inými spôsobmi. Napríklad tak, že schovávali židovský majetok (hoci sa zdá, že neraz to nerobili nezištne, ale za finančnú odmenu), alebo, že arizovali len naoko a po dohode s pôvodným majiteľom. E. Nižňanský dokonca zaznamenal aj prípad, kedy „arizátor“ nielenže pomohol zachrániť pôvodného židovského majiteľa, ale po vojne mu podnik dobrovoľne vrátil.
Autor pracuje na úrade vlády
Spracované podľa nepredajnej publikácie Park ušľachtilých duší, ktorú v roku 2007 vydala Izraelská obchodná komora na Slovensku, publikáciu zostavili Miloš Žiak a Ladislav Snopko
