Maďari proti Maďarom

Predstava, že Pál Csáky si nevie prečítať zákon písaný v slovenčine a porozumieť mu, je nezmyselná. Za zúrivým odporom SMK proti jazykovému zákonu nie je ani jeho neznalosť, ani nebezpečnosť pre Maďarov. Je to niečo úplne iné.

Pál Csáky síce hovorí po slovensky so zreteľným maďarským prízvukom, no plynule a v podstate bez chýb. Aj keď sem-tam niečo zle vyskloňuje alebo zle vysloví, nevymyká sa to z rámca, daného napríklad vyjadrovaním Jána Slotu, ktorý slovenčinu tiež neovláda dokonale. Okrem toho je Pál Csáky dlhoročným, dalo by sa povedať, že už profesionálnym poslancom. Preto preňho určite nie je problém prečítať si taký zákon o štátnom jazyku a porozumieť mu.

Hľadanie skutočných príčin

Ak vychádzame z tohto presvedčenia, musíme skonštatovať, že nezmysly, ktoré o zákone šíri, nie sú náhodné a spôsobené neznalosťou. Neznalosť síce neraz pôsobí nesmierne oslobodzujúco, ale že by si šéf SMK naozaj neprečítal zákon, proti ktorému jeho strana nielen vystupovala, ale dávala k nemu aj námietky a konkrétne návrhy ešte pred jeho prijatím, tomu nemožno uveriť. Pritom je však evidentné to, čo pred takmer dvoma týždňami nahlas povedal v relácii O 5 minút 12 na STV minister kultúry Marek Maďarič – SMK s Pálom Csákym na čele dlhodobo o zákone, a najmä jeho dopadoch na každodenný život radových slovenských občanov maďarskej národnosti, vyslovene klame. Ľudí o ňom informuje zavádzajúco, čo v nich vyvoláva strach a obavy napríklad z toho, že za používanie maďarčiny na úradoch či na poštách budú musieť platiť pokuty. Dnes už aj rozhľadená časť (aspoň slovenskej) verejnosti vie, že je to nezmysel, nič také v zákone nie je, rovnako ako ani zákaz viesť omše v maďarčine, čo bol už taký „gól“ maďarského premiéra Gordona Bainaia, že na to upozornil aj denník SME, ktorý inak v slovensko-maďarských sporoch vytrvalo hrá protislovenskú presilovku. Chudák G. Bainai sa evidentne stal obeťou tých istých dezinterpretácií a lží, ktoré sa denne valia na prestrašených Maďarov na Slovensku. Ale ak to všetko robia vrcholní predstavitelia SMK zámerne, čo by tým sledovali? Čo by mohlo byť dôvodom pre túto nebezpečnú hru, ktorá môže vášne rozzúriť natoľko, že sa vymknú spod kontroly? Ak vychádzame z toho, že jazykový zákon v praxi nikoho neohrozuje a neobmedzuje doterajšie práva používať jazyk národnostnej menšiny aj na verejnosti, vrátane úradov a pôšt, a politici SMK to dobre vedia, potom im musí ísť skutočne o veľa, že sa pustili do bezprecedentnej kampane, akú nespustili ani za nacionalistickej vlády Vladimíra Mečiara a Jána Slotu. A o veľa naozaj ide. Ide dokonca o prežitie, lenže nie o prežitie Maďarov na Slovensku. Ide o prežitie strany, ktorej existenciu legitimizuje iba „boj za maďarské menšinové práva“.

SMK kontra Most-Híd

Inými slovami, ak nebude za čo či prečo „bojovať“, voliči by sa mohli začať pýtať, načo mám voliť práve takúto (túto) stranu. Doteraz táto hrozba nebola akútna najmä preto, lebo „maďarskú“ stranu sme mali na Slovensku iba jednu. Lenže dnes sú také strany dve. Zvyšuje to riziko, že časť „maďarských“ voličov bude hlasovať za tú „druhú“ – za Most – Híd. Hoci vyšli z toho istého hniezda, SMK a Most sa predsa len v niečom od seba odlišujú – v predstave o spôsobe, ako by mal v spoločenskej, ale predovšetkým v politickej rovine vyzerať vzťah Maďarov a Slovákov. Béla Bugár stavia jednoznačne na filozofii spolupráce a ústretovosti (či je to taktické, je už iná téma, ktorej sa, mimochodom, Slovo už venovalo), veď aj svoju stranu buduje ako „maďarsko-slovenskú“. Dá sa predpokladať, že napriek deklaráciám mu je jasné, že voliť ju budú – ak vôbec – najmä Maďari (Slováci iba symbolicky), takže to treba brať ako odkaz práve im, že dobrá budúcnosť Maďarov na Slovensku – čiže aj ochrana ich kolektívnych národnostných záujmov – spočíva v spolupráci a dobrej komunikácii so slovenskou väčšinou. B. Bugár sa dlhodobo prezentuje ako politik konsenzu, usilujúci sa dosiahnuť svoje pokojne, dialógom a dohodami. Na druhej strane SMK, resp. krídlo, ktoré ju v súčasnosti riadi, stavia na konfrontácii, na dôraznom vyhradzovaní sa voči slovenským politickým subjektom un bloc, čiže aj voči zvyšku parlamentnej opozície. Táto politika vychádza z presvedčenia, že Slováci sú v zásade (vo väčšine) aj tak väčší či menší nacionalisti, národnostné požiadavky (vrátane jazykových) Maďarov na Slovensku neuznávajú, a preto s nimi nie je možný ani dialóg, tobôž nie nejaká dohoda. Ak teda majú mať Maďari aspoň nádej, že si svoje presadia, musia o to tvrdo bojovať so Slovákmi.

Konfrontácia v prospech SMK

Toto je dosť zásadný rozdiel na to, aby bolo jasné, že rozhodovanie voličov bude striktné a podľa jednoznačných a predpovedateľných kritérií. Most – Híd má šancu na úspech iba vtedy, ak sa Maďari nebudú cítiť veľmi výrazne ohrození, poškodzovaní zo strany Slovákov (a ich vlády), resp. ak sa ukáže, že so Slovákmi možno rozumne hovoriť a v pokojnom dialógu nájsť prijateľné riešenia pre Maďarov. Naopak, SMK má šancu získať maďarských voličov, ak jednoznačne uveria, že cesta pokojnej komunikácie či až spolupráce nie je možná, lebo nevedie „k ničomu“, teda nie k dosiahnutiu ich cieľov. A na presadenie záujmov treba viesť so Slovákmi tvrdý boj, dokonca nielen na „domácej pôde“. Takže zatiaľ čo Bugárovi atmosféra konfrontácie veľmi nevyhovuje, Csákymu práve naopak. A ak taká atmosféra nie je, treba ju vyvolať. Jazykový zákon sa stal pre predstaviteľov SMK dobrým nástrojom, zámienkou pre vyvolávanie konfliktu. Dezinterpretácie a lži o jeho ustanoveniach, ako aj o „odmietavých“ postojov zahraničia slúžia k tomu, aby sa vytvoril obraz, že nech robia čokoľvek, nech ponúkajú akýkoľvek dialóg o pripomienkach, nech sa usilujú o zapojenie sprostredkovateľov pre rozhovory, slovenskí politici to odmietajú. Preto jediná cesta, ako sa brániť a ako dosiahnuť realizáciu svojich požiadaviek, je tvrdo za ne (čiže proti slovenskej vláde, slovenskej väčšine) bojovať. Preto SMK vystupuje tak, ako vystupuje, preto sa z jazykového zákona stal problém, preto sa chodí sťažovať do zahraničia a preto zváža rozvášnené davy autobusmi na jedno miesto. Na štadión, do „kotla“, kde vášne vyvoláva už len prostredie. Rozvášniť dav je oveľa jednoduchšie „vo veľkom“, keď je mohutný a koncentrovaný. Ak by politici SMK chodili po dedinách a stretávali by sa tam na námestíčkach najviac s desiatkami ľudí, nedosiahli by požadovaný efekt.

Geopolitický rozmer

Jazykový zákon v skutočnosti nie je problém, ale zámienka. A ani boj proti nemu, boj proti slovenskej vláde či proti ministrovi Maďaričovi nie je skutočný. Sme svedkami grandióznej predvolebnej mobilizácie voličov – a to jediné je na týchto udalostiach skutočné a pravdivé. Jasne na to poukazuje fakt, že organizátori protestného zhromaždenia nedovolili vystúpiť s prejavom Bélovi Bugárovi, ale ho nechali sedieť v dave na tribúne, kde spolu s ďalšími predstaviteľmi strany Most-Híd zanikol v dave jačiacich a sfanatizovaných ľudí, ktorí si prítomnosť umierneného maďarského politika ani nevšimli. Samozrejme, z geopolitického hľadiska ide o viac, než len o bratovražedný stranícky boj. Jazykový zákon, presnejšie nepravdivá hystéria okolo neho, má minimálne zvyšku Európy a Spojeným štátom ukázať, že Maďari sú v tomto priestore Európy trvale a systematicky utláčanou menšinou, ktorej práva, bežné v modernej demokracii, sú nedodržiavané. Je to súčasť širšej koncepcie, ktorej cieľom je získať medzinárodné požehnanie, vyvolať medzinárodný tlak na presadenie záujmov niektorých maďarských skupín, ktoré by v konečnom dôsledku mohli viesť k revízii hraníc, alebo aspoň k medzinárodne garantovanému systému zasahovania do vnútorných vecí susedných krajín zo strany Budapešti. Konkrétnym príkladom, ako by to malo vyzerať, je požiadavka, aby sa slovenská vláda zaoberala pripomienkami maďarskej k jazykovému zákonu. Voľby v strede záujmu Tým by sa vytvoril nebezpečný precedens, pretože maďarská vláda by bola v podstate akceptovaná ako partner v medzirezortnom pripomienkovom konaní, ktorý môže ovplyvňovať tvorbu zákonov v inej krajine. Aj keby sa to malo týkať „len“ tzv. menšinovej legislatívy, bolo by to popretie princípu zvrchovanosti štátnej moci na našom území, nehovoriac o tom, že postupne by bolo možné kdejaký zákon zaradiť do kategórie „týka sa menšín.“ Takýmto spôsobom by maďarské politické subjekty v SR získali možnosť presadzovať si prostredníctvom Budapešti svoje záujmy u vládnej moci bez ohľadu na to, či by formálne boli v opozícii alebo nie. Kľúčové je však konštatovanie, že z jazykového zákona sa stal nástroj na boj dvoch „maďarských“ strán o maďarského voliča na Slovenska. V „pravý čas“, keďže voľby do krajských parlamentov sú predo dvermi. Niet pochýb, že vo vybičovanej atmosfére je pravdepodobné, že ani v nich sa zväčša ľudia nebudú rozhodovať podľa regionálnych tém, ale podľa ústrednej celoštátnej. Treba priznať, že SMK to má premyslené do detailov.

Autor študuje politológiu