Keď odísť nie je kam
Nedávno sa v médiách písalo o tom, že mladým sa nechce z domu. Dôvodom je vraj ich pohodlnosť, lenivosť a chuť žiť slobodne a lacnejšie. Pre väčšinu je údajne výhodnejšie prispievať na bývanie rodičom, ako sa starať o to vlastné. Generačné rozdiely? Také už teraz nie sú. Podľa autorov článku sú dnešní rodičia modernejší, a teda aj tolerantnejší k životnému štýlu svojich detí.
Áno, dnešní rodičia môžu byť moderní a môžu veľa tolerovať, ale to neznamená, že ich tridsaťročné deti zostávajú doma iba z lásky k nim. Často totiž nejde o ich dobrovoľné rozhodnutie. Každý rozumný mladý človek si chce nasporiť na vlastné bývanie a ak môže, čas sporenia prečká u rodičov. Samozrejme, ak má to šťastie, že pracuje a býva s nimi v rovnakom meste. Inak je odkázaný na podnájmy.
Zvyšovanie veku osamostatňovania mladých od rodičov či zakladania rodiny pozorujeme už dlho. Priemerný vek pri odchode z domu je na Slovensku podľa prieskumu agentúry GfK 30 rokov. Až 17 percent mladých v tomto veku ešte býva s rodičmi. Lepšie na tom nie sú ani mladšie ročníky, napríklad až štvrtina mladých vo veku 25 rokov je ešte stále doma. Je to trend v celej Európe. Podobne ako my sú na tom Taliani, Španieli či Gréci. Aj tam je priemerný vek „odletu z rodinného hniezda“ okolo 30 rokov. Vo vyspelejších krajinách EÚ však mladí opúšťajú spoločné bývanie s rodičmi už ako 23- až 25-roční. Ekonomické podmienky krajiny a vek odchodu z domu vzájomne veľmi úzko súvisia.
Bytov je málo, záujemcov veľa
Problémom mladých ľudí, a nielen u nás, je zohnať dostupné vlastné bývanie. V zahraničí sa na tieto účely bežne využívajú aj súkromné nájomné byty s možnosťou ich odkúpenia. U nás je tento segment zatiaľ pôda neoraná a nájomné byty sú len nástrojom na riešenie sociálnej núdze rodín s deťmi.
Väčšina nájomných bytov u nás patrí obciam, ktoré rozhodujú o ich výstavbe pre potreby svojich obyvateľov. Aj tu je však záujem vyšší ako ponuka. Až taký vysoký, že na získanie bytu paradoxne stačí mať šťastie. Žrebovanie nájomníkov nových bytov sa stalo v obciach obľúbeným spôsobom rozhodovania o tom, komu byt prideliť. Výhodou je transparentnosť, nevýhodou neobjektívnosť takéhoto prideľovania bytov. Nie všetci záujemcovia sú totiž na tom rovnako zle.
Nájomných bytov je málo, a tak sú podmienky prideľovania a zotrvania v nich prísne. Na tieto pravidlá doplácajú aj samotní nájomníci, pretože len čo kritériá nespĺňajú, musia odísť. Pravidlá určujú samotné obce, riadiť sa však musia aj legislatívou. Podľa výnosu Ministerstva výstavby SR nesmie príjem domácnosti v nájomnom byte prekročiť trojnásobok životného minima, teda 555 eur mesačne a posudzuje sa každé tri roky. Problémom je, že ak rodina zarobí viac ako 555 eur, musí z nájomného bytu odísť a kúpiť si vlastný, a teda splácať hypotéku. Pre mnohých obyvateľov v nájomných bytoch je to naozaj absurdná predstava, pretože viac ako 555 eur mesačne nemusia zarobiť každý rok, najmä nie v časoch krízy.
Obce však môžu až 50 percent nájomných bytov prideliť aj tým, čo kritérium príjmu nespĺňajú, a tým sa počet bytov pre ostatných ešte viac znižuje. Môžu to byť napríklad ľudia, ktorí zabezpečujú spoločenské, kultúrne, zdravotnícke, ekonomické a sociálne potreby obce, a to bez ohľadu na výšku ich príjmu. A môžu to byť aj investori, ktorí v obci vytvárajú pracovné miesta. Tým môže dokonca obec prideliť až 40 percent bytov.
Riešením nepriaznivého stavu by mohla byť práve masovejšia výstavba nájomných bytov a širšia podpora aj zo strany štátu. Ten zatiaľ poskytuje najmä pôžičky zo Štátneho fondu rozvoja bývania (ŠFRB). Počet nájomných bytov však rastie len nepatrne. Napríklad vlani sa na Slovensku začalo stavať 3 400 nájomných bytov, čo je len 12 percent z celkového počtu 28 321 začatých.
Chýba bytová politika
Najťažšie to majú mladí hneď po skončení školy. A to najmä vtedy, ak chcú zostať v mieste svojho štúdia. Šanca nájsť si dotované bývanie (ako na internáte počas štúdia) je takmer nemožná a každý je odkázaný na vlastné sily a prostriedky. Viacerí riešia svoju situáciu návratom k rodičom a zostávajú tam aj do tých tridsiatich rokov, iní sa sťahujú do podnájmov. Nájomné, bez ohľadu na región, však „zhltne“ aj polovicu výplaty mladého pracujúceho absolventa. A vyhliadky na vlastný byt po skončení školy sú za horizontom jeho možností.
Spôsob, ako môžu mladí získať byt, je štátom dotovaná hypotéka. Vek žiadateľa je v tomto prípade limitovaný – 35 rokov a mesačný príjem nesmie prekročiť 1,3-násobok priemernej mzdy. Dotovanie hypotéky štátom, teda bonifikácia, znamená, že úrok sa na päť rokov zníži o 1,5 až 2,5 percenta, takže to možno považovať za jeden z nástrojov, ako pomôcť mladým ľuďom kúpiť si byt. Až štvrtina hypoték, ktoré poskytli banky minulý rok, bola práve taká.
V Bratislave to majú mladí z tohto pohľadu ešte o čosi ťažšie, pretože kritérium príjmu na získanie zvýhodnenej hypotéky často nespĺňajú, majú totiž „bratislavské“ platy. Lenže ak kupujú byt v Bratislave, stojí ich dvakrát toľko ako inde. Aj v tomto prípade cítiť veľké rozdiely medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska. Oproti Bratislave sú v ostatných regiónoch ceny za meter štvorcový aj o polovicu nižšie. Počas krízy pritom rôzne klesajú a stúpajú, ale stále sú predmetom špekulácií. Realitné kancelárie v súčasnosti síce mnohým odporúčajú počkať, pretože ceny by vraj mali klesať, ale realita je skôr taká, že budú klesať sotva. Nie je totiž dôvod. Predajcovia aj kupujúci sa momentálne hrajú na to, kto z koho. A keďže vlastniť nehnuteľnosť je u nás stále viac-menej nevyhnutnosť, ako prví asi poľavia tí, čo potrebujú byt kúpiť.
Kvalita bývania?
Problémom „neexistujúcej“ bytovej politiky je aj kvalita bývania. Minimálny štandard na uspokojivé bývanie zatiaľ nedefinovala ani Európska únia. A ak by sme za štandard vo vyspelej Európe mali považovať prístup k elektrickej energii, vode a vykurovaniu, zistili by sme, že ho nemá až 19 miliónov obyvateľov EÚ, čo je naozaj alarmujúce číslo. A to ešte nie je reč o minimálnych priestorových nárokoch. U nás je všeobecný trend taký, že priemerná podlahová plocha novopostavených bytov klesá. Kým v roku 2004 to bolo 78,5 metra štvorcového v minulom roku to bolo už 70,2 metra štvorcového.
Kvalitné bývanie však pritom nie je problematické len v súvislosti s bytmi. S problémami sa v tejto súvislosti stretávajú napríklad aj vysokoškoláci bývajúci na internátoch. Preplnené izby a nedodržané hygienické predpisy sú realitou najmä bratislavských študentských domovov. Za komfort treba priplácať, a tak sa na lacné ubytovanie nikto nesťažuje. Ako by aj? Zatvorenie ktoréhokoľvek internátu pre nezodpovedajúce podmienky by znamenalo množstvo študentov bez strechy nad hlavou. A tak všetci čakajú, kedy im tie strechy na hlavy spadnú. Len pre zaujímavosť – minimálna plocha na jedného obyvateľa internátu by mala byť deväť štvorcových metrov a jedna izba by nemala mať viac ako troch obyvateľov.
Dôsledky sú širšie
Situácia na trhu s bytmi má však aj iné dôsledky ako neskorý odchod mladých z domu. Neexistencia flexibilného nájomného bývania napríklad zabraňuje mobilite pracovnej sily. Presťahovanie za prácou je u nás málo známe a aj málo podporované. Príspevok, ktorý na tento účel poskytujú úrady práce, je vo výške maximálne 1 328 eur a využíva ho ročne len niekoľko desiatok ľudí. Problémom je okrem iného aj podmienka zmeniť trvalé bydlisko do vzdialenosti aspoň 50 kilometrov od pôvodného. Navyše príspevok v sume niekdajších 40 000 korún je presne určený na zaplatenie sťahovacej firmy a základných úprav v novom byte, napríklad na vymaľovanie. Samotnú kúpu bytu musia ľudia riešiť sami. V neposlednom rade je dôsledkom nekoncepčnej bytovej politiky aj nízky prirodzený prírastok a demografická kríza. S úbytkom ľudí v predproduktívnom a produktívnom veku úzko súvisia aj problémy dôchodkových systémov, o ktoré tu zvádzame boj už niekoľko rokov. Klesajúca pôrodnosť je síce celoeurópsky trend, ale je otázne, do akej miery je to dôsledok dobrovoľného rozhodnutia mladých nemať deti či odkladať ich počatie, a do akej ovplyvňuje toto rozhodnutie práve dostupnosť bývania. Pozitívnym príkladom môže byť Francúzsko, kde pôrodnosť a s ňou prirodzený prírastok obyvateľstva stúpa, a to najmä vďaka silnej sociálnej politike podporujúcej mladé rodiny s deťmi.
Právo na bývanie sa považuje za takzvané ľudské právo druhej generácie a uvádza ho aj revidovaná Európska sociálna charta. Jeho vymožiteľnosť však zatiaľ nie je možná. Jednotlivé štáty Európy pristupujúce k charte majú možnosť výberu určitého počtu článkov, a tak sa zatiaľ právo na bývanie a jeho minimálne štandardy dostávajú do národných legislatív len veľmi ťažko. A vymožiteľnosť tohto práva je naozaj veľmi diskutabilná. Právo na bývanie a jeho uznanie ako princípu rozvoja a zvyšovania kvality života však nemôžeme ignorovať. Inak z nás zháňanie peňazí na slušné bývanie o chvíľu spraví štvanú zver a vazalov vlastných potrieb. Bývanie pritom nie je len záležitosť trhu. Je to spoločenská priorita a nemôže sa týkať len tých, ktorí na to majú.
