Moslimkou na jeden deň

Imigranti? Diskriminovaní? Veď predsa žijeme v slobodnej krajine, či nie? Môžu pracovať, kde chcú, slobodne sa pohybovať, chodiť na miesta, kam chodíme aj my. Nikto im predsa nič nezakazuje. Je ich chyba, že sa nevedia začleniť do spoločnosti, naučiť sa jazyk, nájsť si priateľov. Isteže vzniká islamofóbia, keď sa nevedia prispôsobiť našej kultúre a zvykom. Štandardná argumentácia odporcov antidiskriminačných a socializačných programov.

Na prvý pohľad sú možno tieto námietky logické, je tu však jedno veľké ALE. Sú isté veci, ktoré si človek len ťažko uvedomí, kým patrí k väčšine. Ako sa však vžiť do pocitov menšiny? Mne sa to podarilo úplne náhodou. Prechádzala som sa jedného chladného dňa centrom Viedne, obdivovala som obchody, zbierala si letáky z múzeí a pamiatok, obzerala, čo je nové. Všetci boli ako zvyčajne milí, priateľskí, ako to už u viedenských obchodníkov, čašníkov či turistických informátorov býva zvykom. Viedenčania veľmi dobre vedia, že cudzinec – turista je zdrojom obživy pre nich všetkých a podľa toho sa aj správajú. Snaha, aby ste sa cítili u nich dobre a ostali čo najdlhšie, je úplne evidentná.

Pred obedom začalo akosi viac fúkať, čiapku som nemala. Zato šatku, ktorú som používala ako šál, áno. Omotala som si ju okolo hlavy, pozrela sa do odrazu najbližšieho výkladu ako mi pristane a pobavene si pomyslela, že s mojimi tmavými očami a vlasmi by zo mňa bola celkom pekná Turkyňa. Vybrala som sa do parfumérie. Predavačka ma obslúžila, ale akosi bez zvyčajnej prívetivosti, bez informácií o nových akciách. Asi mala zlý deň. No čo už. Spozorovala som, že ľudia na ulici si ma všímajú. Nie že by po mne zazerali, ale akosi viac ich o mňa zavadilo pohľadom. Zväčša akýmsi neutrálnym, prázdnym, ale pozerali sa. Po chvíli mi to začalo byť aj celkom nepríjemné. Začínalo sa mi to zdať akési zvláštne. Že by som bola natoľko paranoidná?

Moja prechádzka viedenskými uličkami pokračovala zastávkou v obchode so značkovými perami. Vošla som a začala sa obzerať po predajni, ktoré modely by vyzerali vhodne ako darček k narodeninám. Zrazu sa ozvalo za mojím chrbtom chladné nemecké „Hľadáte niečo?“– a nie zvyčajné „Smiem vám pomôcť?“ či „Môžem vám niečo ukázať?“. Nie, len strohé a nie dvakrát priateľské „Hľadáte niečo?“ Odpovedala som, že nie, a vycúvala z obchodu. Moja paranoja sa definitívne zmenila na podozrenie, že za záhadnou zmenou správania nebude „konštelácia hviezd“ nad večernou Viedňou, ale moje neúmyselné maskovanie. V reštaurácii som si radšej šatku dala dole už medzi dverami. Nemala som ani najmenšiu chuť pokračovať vo svojom neúmyselnom sociologickom pokuse. Čašník sa usmial, pomohol mi odniesť vetrovku na vešiak a spýtal sa, čo si prajem na pitie. Návrat dobrých spôsobov ma presvedčil, že moje podozrenia o súvislosti medzi šatkou a stratou zdvorilosti neboli ani zďaleka vymyslené. V momente, ­keď som si zložila šatku, akoby niekto mávol čarovným prútikom. Ako keď sa ropucha mení v rozprávke na princeznú. Zrazu som už som nebola v ich očiach príživníčka, ale cudzinka prinášajúca peniaze.

Žiaľ, mnoho žien túto možnosť nemá. Môžu si síce zložiť šatky, ale aj keby to spravili, svoje vlasy, oči, pleť či prízvuk neodložia. Život v meste, kde vidíte, že síce ste slobodní a nezávislí, ale stále druhotriedni občania, nenaplní nikoho chuťou ho rozvíjať, poznávať krajinu, stať sa jej hrdým občanom. Ťažko sa učí jazyk, keď vás domáce obyvateľstvo odbije vetou čo najmenej rozvitou. Áno, ono sa to povie: mali ostať doma, oni si vybrali tu žiť. Lenže oni si vybrali Európu, ako ju poznáme z filmov, z kníh a rozprávania. Nie tú, ktorú našli. Neveríte? Dámy si môžu vyskúšať dať na hlavu burku, páni známy model „šatky arafatky“ a vybrať sa na prechádzku.

Nemať problémy je také jednoduché. Stačí sa obliecť tak, aby váš imidž nasvedčoval, že patríte k NIM a môžete badať zmeny v správaní okolia. Napriek tomu si stále veľká časť Európanov nepriznáva, že máme problém. Nie imigranti, ale celá Európa. Nie s NIMI, ale sama so sebou. Dovolila im prísť, a teraz im dáva najavo, že nie sú vítaní.

Vety, ako si majú moslimovia spraviť poriadok sami medzi sebou, si človek vypočuje nielen v krčme pri pive, ale aj na konferenciách na pôde oficiálnych štátnych inštitúcií. Chceme, aby sa zaradili do spoločnosti a neuzatvárali sa do komunít na základe náboženskej príslušnosti. Napriek tomu chceme aj to, aby jeden človek „robil poriadok“ s iným na základe toho, že je rovnakého náboženstva. Meníme svoje správanie už len pri podozrení na náboženskú príslušnosť. Napriek tomu ešte stále mnohí popierajú diskrimináciu, alebo sa ju snažia aspoň ospravedlňovať. A tým sa stáva situácia neriešiteľnou. Stačí si spomenúť na prvé pravidlo riešenia väčšiny psychických problémov, fóbií a závislostí: priznaj si, že máš problém. A prestaň z neho viniť ostatných.