Láska premiešaná s nenávisťou
Vo vydavateľstve Ikar vyšiel román kubánskej emigrantky Daíny Chavianovej Ostrov nekonečných lások podľa informácie na obálke najprekladanejší kubánsky román všetkých čias. Spisovateľka žije od roku 1991 v centre kubánskych emigrantov v Miami, kde začala publikovať sériu románov presiaknutú fantazijnými prvkami, no predovšetkým vyjadrujúcu nesmiernu nostalgiu za rodným ostrovom.
Krásne to vyjadruje už motto kubánskeho skladateľa Ernesta Lecuonu v záhlaví knihy: „Stále ťa v srdci nosím, hoci nás diaľka delí.“ Bolestný pocit straty koreňov, nemožnosť alebo nechuť vrátiť sa do svojej vlasti je tu vyjadrená tak pálčivo, ako to dokázali napríklad diela veľkých ruských spisovateľov žijúcich po októbrovej revolúcii v európskej emigrácii, alebo verše slovenských emigrantov v USA. Tieto pocity premieta autorka do hlavnej postavy románu, mladej novinárky Cecilie žijúcej v Miami, no srdcom viac na havanskom Malecone, Vedade či Prade. Pritom jej postoj ku kubánskej realite posledných desaťročí je až jednostranne kritický, čo je pochopiteľné: spisovateľka žije v centre kubánskej emigrácie a Castrova revolúcia bola požehnaním skôr pre chudobné vrstvy než pre intelektuálov, a doslova pohromou bola pre latifundistov a majiteľov herní. A tak sa pasáže vyjadrujúce hlbokú lásku k rodnej krajine prepletajú s pasážami vyjadrujúcimi nenávisť. Dvadsiaty šiesty júl – deň útoku na kasárne Moncada, ktorým sa začala kubánska revolúcia, je tu označený za najčernejší deň dejín ostrova.
Túžba za stratenou vlasťou
Spisovateľka obchádza fakt, že hoci perzekúcie nevinných nemožno nijako ospravedlniť, vyvoláva ich (ako to potvrdzujú dejiny všetkých revolúcií) predovšetkým reálne ohrozenie zvonka, ktoré priam navádza k hľadaniu vnútorného nepriateľa. No kým negatívne pocity v románe sú skôr len sucho deklarované, opisy túžby za stratenou vlasťou patria k najkrajším pasážam románu. Hlavná postava sa v novom, spoly anglosaskom a spoly hispánskom prostredí nevie plne aklimatizovať, nevie sa odpútať od svojich spomienok a minulosti, ba plonohodnotné vzťahy nie je schopná nadviazať ani v citovom živote.
Za čitateľskú pútavosť vďačí román sujetu, v ktorom sa strieda pátranie Cecilie po tajomnom dome zjavujúcom sa na rôznych miestach mesta s rozprávaním o osudoch dvoch viacgeneračných rodín začínajúcim sa ešte kdesi v 19. storočí a končiacich v najaktuálnejšej prítomnosti. Obidve roviny príbehu, ktoré sa s náznakom trocha lacného happy-endu v záverečnej kapitole rafinovane prepoja, sú charakterizuje, že triviálna realita každodennosti sa v nich prepletá s tajomnom – popri výrazných ľudských typoch sa v nej pohybujú škriatkovia či duchovia mŕtvych. Oproti viac meditatívnej rovine súčasnosti je história dvoch rodov (ako to už býva v rodinných ságach) preplnená predovšetkým existenciálnymi okamihmi ich životov, ako sú narodenie, láska či smrť, pričom za nóvum možno považovať fakt, že z tradičného dvojetnického pohľadu na kubánsku spoločnosť sa autorke podarilo rozšíriť tento pohľad zachytením tretieho, v minulosti významného etnika – Číňanov postupne sa začleňujúcich do kubánskej spoločnosti. Je príznačné, že aj predstaviteľom tohto etnika spisovateľka pripisuje (aj keď viac medzi riadkami) rovnakú túžbu po pravlasti, ako to robí so svojimi krajanmi v súčasnosti.
Triezva vecnosť
Popri opisoch katakliziem (vrážd, útekov, politických kríz) sú však v románe aj miesta plné lyriky a poézie (napríklad opis umierania jednej z hlavných postav Pabla). Hoci autorka strieda vo svojich príbehoch plných pohnutých udalostí také atraktívne prostredia, ako sú čínske plantáže s masakrami osadníkov, orgie v kubánskom nevestinci alebo gangsterské prestrelky či politické demonštrácie v uliciach Havany, zostáva v opisoch triezvo vecná bez používanie zbytočných naturalistických detailov. Ďalšou zvláštnosťou románu je, že okrem celého radu románových postáv sa príbehom mihnú aj postavy známych kubánskych hudobníkov či herečky Rity Montanerovej, čo chce zrejme dodať príbehu ešte väčší ráz autenticity.
Román Daíny Chavianovej má niektoré styčné body s románom Španiela Carlosa Ruiza Zafóna Tieň vetra (v umnom narábaní s tajomnom) či s dielami Isabel Allendeovej (výrazná epičnosť a dôraz na zlomové momenty osudov postáv) a dá sa prečítať na jeden dúšok. Viac než kompozičné majstrovstvo v prepletaní príbehov a motívov v ňom však zaujme vyjadrenie tragického paradoxu autorkinho života podčiarknuté aj predposlednou vetou románu, ktorá znie: „Havana, moja milovaná.“
