Čína a Severná Kórea: neľahké spojenectvo
Podľa slov Mao Ce Tunga sú si Čína a KĽDR také blízke ako „pery a zuby“ – ak sú pery preč, zuby sú vystavené chladu. Od čias Kórejskej vojny Severná Kórea považovala Čínu za svojho „veľkého brata“, na ktorého sa mohla v prípade núdze spoľahnúť. Začiatkom 50-tych rokov mali obe krajiny ešte veľa spoločného: komunistickú ideológiu, konfucionizmus, spoločného nepriateľa Japonsko, syndróm rozštiepeného štátu, obe bojovali na spoločnom fronte proti USA počas Kórejskej vojny, medzinárodné spoločenstvo na pôde OSN ich neuznávalo a diplomatické styky s nimi nadviazali len niektoré štáty.
V súčasnosti je evidentné, že už takmer nič z tohto vzťahu nezostalo alebo sa jeho charakter markantne zmenil. Zmeny sa začali po páde železnej opony, keď čínska ekonomika skokovo rástla, kým Severokórejčania trpeli hladomorom a ekonomicky sa dostali na úroveň, akú mala ČĽR počas Maových experimentov. Severná Kórea zostala odkázaná na zahraničnú pomoc a Čína sa stala jej najväčším obchodným partnerom, hlavným zdrojom potravín, zbraní a energetických surovín. Zostala jej jediným priateľom.
Prvú ranu utŕžila Severná Kórea, keď Peking nadviazal diplomatické vzťahy s Južnou Kóreou, začal podporovať jej členstvo v OSN a spolupracovať s ňou aj ekonomicky. Sever kórejského polostrova sa medzitým diplomaticky aj hospodársky stále viac izoloval od medzinárodného spoločenstva vývojom svojho vlastného jadrového programu. ČĽR navyše kritizovala feudalistický štýl dynastického nástupu Kim Čong Ila po smrti jeho otca. Nečudo, veď už Mao povedal, že „transfer moci založený na dedení je proti zásadám komunizmu.“ Jadrová kríza a utajovaný uránový program, odstúpenie KĽDR od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (Non Proliferation Treaty) len pridal na frustrácii Pekingu. Aby toho nebolo málo, Čína vyjadrila súhlas s oboma rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN, ktoré uvalili sankcie na Pchjongjang po prvom nukleárnom teste v októbri 2006 a po ďalšom teste v máji 2009.
Potencionálny konflikt ohrozuje Čínu
To, že Čína sa snaží presadiť ako potenciálna veľmoc v globálnej ekonomike, potvrdzuje jej členstvo v takmer všetkých veľkých medzinárodných organizáciách, vrátane Svetovej obchodnej organizácie, Medzinárodného menového fondu, Svetovej Banky, či organizácia letných olympijských hier v roku 2008. Bushovo používanie pojmu „strategický partner“ namiesto „strategický súper“ v súvislosti s ČĽR tiež svedčí o tom, že krajina je dôležitým aktérom medzinárodných vzťahov. Správanie jej „menšieho brata“ – KĽDR – ju však zahanbuje. Hoci je len veľmi málo pravdepodobné, že by KĽDR na Čínu zaútočila, môže vyprovokovať situáciu, ktorá ohrozí postavenie a záujmy Číny, a to nie v malej miere.
Prvotnou hrozbou sú zbrane hromadného ničenia. Čínu obklopujú štáty, ktoré ich vlastnia (Rusko, Pakistan, India, KĽDR). To, že Kim Čong Il nemá dôvod použiť ich proti Číne, platí len v súčasnosti. Pri jeho nepredvídateľnom konaní sa táto hrozba v budúcnosti nedá vylúčiť. Ak sa Čína chce naďalej rozvíjať je pre ňu nevyhnutná stabilita, pretože jej hospodárstvo je až na 71,3 percenta závislé od medzinárodného obchodu. Vojna v regióne by bola pre čínsky hospodársky rozmach devastujúca aj bez priamej účasti v nej. Podnietila by preteky v zbrojení, ohrozila jej obchodné vzťahy s okolitými krajinami aj jej domácu politickú stabilitu a postavenie Komunistickej strany Číny, ktorej vláda je v súčasnosti populárna práve tým, že sa jej darí rozvíjať ekonomiku. Viete si prestaviť nadšenie Číny z prítomnosti amerických vojsk na svojich hraniciach? A čo tak preteky v zbrojení a vývoj jadrových zbraní v Japonsku, Južnej Kórei, o Taiwane ani nehovoriac?
Otvorený konflikt na Kórejskom polostrove by ovplyvnil ekonomiku Číny. V provinciách Jilin, Liaoning a Helongjiang, ktoré sú v bezprostrednej blízkosti KĽDR sa koncentruje veľká časť ťažkého priemyslu, sú lákadlami pre zahraničných investorov a vo veľkej miere sa podieľajú na produkcii čínskej ropy. Vojenský konflikt by nielen odradil investorov a narušil tamojšiu infraštruktúru, ale zvýšil by aj disparity a sociálnu nestabilitu medzi jednotlivými čínskymi provinciami, ktoré sa vláda snaží eliminovať.
Utečenci? Ďakujeme, nie!
Sankcie Bezpečnostnej rady OSN uvalené na KĽDR sťažujú život Severokórejčanov a mnohí preto utekajú k čínskym susedom. Tým však Čínu stavajú do nepríjemnej pozície – vybrať si medzi svojím starým spojencom a zvyškom sveta. A Čína týchto utečencov nechce. Nečudo. Dokážu sa len ťažko asimilovať a keby krajinu zaplavili, vznikla by hrozba zvýšenej kriminality, nezamestnanosti a z toho vyplývajúcich nepokojov v severovýchodných provinciách, ktoré ich „vítajú“ ako prvé. Krajina sa ich snaží zbaviť dvoma spôsobmi: repatriáciou, pre ktorú čelí ostrej kritike, pretože sú po návrate do KĽDR príkladne potrestaní, často aj s celou rodinou, a finančnou pomocou, ktorú Čína poskytuje Severnej Kórei. „Buď pošleme potraviny do Severnej Kórey, alebo k nám oni pošlú utečencov. Tak či onak ich kŕmime. A pre nás je výhodnejšie kŕmiť ich v Severnej Kórei než v Číne,“ tvrdí jeden čínsky manažér.
Pre Čínu sú dobré vzťahy so Severnou Kóreou výhodné z viacerých hľadísk. Zmenil sa charakter nenávratnej a nezištnej pomoci poskytovanej počas Studenej vojny a ČĽR začala investovať do priemyslu v KĽDR, čím ju núti prevziať základné prvky kapitalizmu. Narastá počet čínskych firiem investujúcich v Severnej Kórei, ktoré vďaka dobrým vzťahom oboch vlád získavajú ústupky v podobe zvýhodnených obchodných podmienok. Okrem toho je KĽDR nárazníkovým pásmom medzi čínskymi hranicami a Južnou Kóreou, v ktorej je zastúpená 29-tisícová americká armáda, ako aj ochranou proti prípadnej expanzii japonskej armády. Podľa slov Shen Ding Liho, profesora na Inštitúte pre medzinárodné štúdie na univerzite Fudan v Šanghaji, „toto dovoľuje Číne znížiť vojenské nasadenie v severovýchodnej Ázii a zamerať sa na problematiku nezávislosti Taiwanu.“
To, že Čína sa zatiaľ neplánuje ku KĽDR úplne obrátiť chrbtom, dokazuje okrem iného aj jej postoj k rezolúciám Bezpečnostnej rady OSN č. 1718 a č. 1874, ktoré boli prijaté až po niekoľkých revíziách na žiadosť Ruska a ČĽR o vypustenie článkov o tvrdých ekonomických sankciách. Čína však robí len to, čo je naozaj nutné. Ani o krok viac. Nemá v záujme ohroziť vzájomne prospešný obchod s KĽDR.
Hranice čínskeho vplyvu
Na začiatku 21. storočia sa ukázalo, že Čína už viac nie je do detailov zasvätená do plánov Pchjongjangu. Produkcia jadrových zbraní a balistických striel predstavuje pre KĽDR prísun financií zo zahraničia z dvoch strán: z predaja časti svojho jadrového arzenálu iným krajinám a z taktického vyhrážania „Západu“ na získanie medzinárodnej pomoci a ústupkov. Touto stratégiou sa im zatiaľ podarilo dosiahnuť výstavbu dvoch ľahkovodných reaktorov, rakiet na kozmický výskum, miliardu dolárov od USA na ukončenie predaja rakiet krajinám ako Irán, Líbya a Pakistan, či ekonomickú pomoc od Južnej Kórey.
Napriek ich dlhodobému spojenectvu, odborníci tvrdia, že Čína nemá na KĽDR veľký vplyv. Daniel Pinkston, odborník na severovýchodnú Áziu v medzinárodnej mimovládnej organizácii International Crisis Group, tvrdí, že Američania majú vo všeobecnosti tendenciu vplyv Číny na Severnú Kóreu nadhodnotiť. V rovnakom duchu sa vyjadrujú aj čínski experti na KĽDR: „Máme nejaký vplyv, ale nemáme taký druh vzťahu, pri akom by sme mohli Kimovi nariadiť, čo má robiť. Nech mu povieme čokoľvek, on nepočúva. Ak sa mu vyhrážame, počúva ešte menej.“
Je známe, že Čína v 50-tych a 70-tych rokoch minulého storočia poskytla severokórejským vedcom jadrový tréning. Dá sa jej preto pripísať určitá miera zodpovednosti za jadrový program KĽDR. Hlavnú rolu v tomto príbehu však zohrávajú Rusko, Francúzsko a Rakúsko, ktoré jej v minulých desaťročiach poskytli technológie. Počas 90-tych rokov sa Čína dištancovala od diskusií o severokórejskom jadrovom programe. Neprejavovala záujem o to, či sa KĽDR vzdá svojho atómového arzenálu alebo nie, až kým USA neodvrátili svoju pozornosť od tejto časti sveta po 11. septembri 2001. Úspechom čínskej angažovanosti bolo trojstranné stretnutie v roku 2003, po ktorom nasledovala séria šesťstranných rokovaní o kórejskom jadrovom programe. Tieto rokovania nakoniec namiesto zmierenia dvoch Kóreí navzájom priblížili USA a Čínu. Otázkou naďalej zostáva, či Severná Kórea znamená pre medzinárodné spoločenstvo skutočnú hrozbu a či použije jadrové zbrane, ktoré má. Dá sa očakávať, že Kim nezaútočí dovtedy, kým analýzy a kalkulácie jeho a jeho poradcov nevyjdú v jeho prospech. Dĺžka tohto obdobia je však nepredpovedateľná.
Hladomor ako dôsledok zbrojenia
Jednou z hlavných príčin ekonomických problémov, ktorým krajina čelí, je semiautarkia na severe kórejského polostrova. Napriek tomu, že Čína sa snaží pomôcť rozvoju ekonomiky KĽDR rôznymi investičnými projektmi, ktorých hodnota je vyše 150 miliónov dolárov ročne a presahujú 70 percent celkových zahraničných investícií v Severnej Kórei, existujú pochybnosti o tom, či táto pomoc dokáže postupom času zmeniť severokórejský ekonomický model. Jedným zo základných faktorov, prečo sa ostatné štáty neangažujú do investícií v KĽDR, je nedostatok informácií o podmienkach (daňových, právnych...) a možných spôsoboch investovania v krajine, ako aj potravinový nedostatok v krajine, ktorý znižuje produktivitu pracovných síl. Odhaduje sa, že v dôsledku hladomoru v 90-tych rokoch zahynuli v Severnej Kórei asi tri milióny ľudí. Príčinou boli enormné vojenské výdavky, výkyvy počasia, neúroda, záplavy, nedostatok paliva na prevádzkovanie poľnohospodárskych strojov a distribúciu plodín a liekov. Rapídne klesol import ropy, zahraničný obchod sa zmenšil o polovicu, zásoby potravín stačili na zabezpečenie potrieb len pre 60 percent obyvateľstva a úroveň ekonomiky ako celku upadla o 20 percent. Krajina prvý raz hľadala a dostala pomoc od medzinárodných organizácií. Pomoc od organizácií ako Svetový potravinový program WFP, Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo FAO, Detský fond OSN UNICEF a Svetová zdravotnícka organizácia WHO predstavovala ročne niekoľko miliónov dolárov a do roku 2000 sa podarilo zabezpečiť výživu pre 40 percent obyvateľstva, čím sa skončil hladomor. Práve ten dokázal, že moc je pevne v Kimových rukách. Zvrhnúť jeho režim by bolo síce zrejme jednoduché aj bez zbraní, lenže za akú cenu? Stačilo by zastaviť zahraničnú pomoc od medzinárodných organizácií a predovšetkým od Číny, ktorá zabezpečuje 90 percent jej energetických surovín a 40 percent jej potravinových zásob. Odnieslo by si to však nevinné obyvateľstvo. Tí, ktorí by hladomor prežili, by zaplavili okolité štáty a na prílivovú vlnu severokórejských utečencov nie je pripravená ani Južná Kórea, ani Čína. Tá síce vyjadrila nesúhlas so severokórejským postojom, nezastavila však finančnú podporu ani po jadrovom teste dňa 25. mája 2009. A kým bude Pchjongjang dostávať dosť zahraničnej pomoci je nepravdepodobné, že pristúpi k reformám.
Alternatívy prežitia
Za súčasných okolností, keď Čína zaznamenáva enormný ekonomický rast, Japonsko sa dožaduje vyšších právomocí v medzinárodnom spoločenstve, predovšetkým na scéne Bezpečnostnej rady OSN, Južná Kórea má silnejúcu ekonomiku a USA smerujú svoje strategické záujmy smerom na Blízky východ, má Severná Kórea niekoľko alternatív, v závislosti od toho, do akej miery a akým spôsobom si chce zabezpečiť svoje ciele. V oblasti bezpečnosti sa najmenej pravdepodobnou alternatívou javí použitie jadrových zbraní. Do takto vyvolaného konfliktu by sa takmer určite zapojili aj iné krajiny a severokórejský režim by bol zvrhnutý. Kim si je veľmi dobre vedomý svojej sily aj sily svojich nepriateľov.
Pre politické elity by mohlo byť prijateľné akceptovanie postavenia Číny na medzinárodnej scéne a zastavenie vývoja jadrových zbraní podľa jej odporučení. Krajina by sa tak dostala pod čínsky patronát, status quo by zostalo zachované a oba kórejské štáty by existovali vedľa seba v mieri. Ak si Severná Kórea vyberie pokračovanie vo vývoji zbraní hromadného ničenia, bude to znamenať opätovné uvalenie sankcií. Doteraz sankcie pozíciu severokórejského režimu neohrozili a zisky z Kimovej obľúbenej stratégie vyhrážania naďalej živia obyvateľov štátu. Vlastne len tých najlojálnejších, a armádu. To zase nie je až tak málo, veď z 23 miliónov obyvateľov KĽDR je vyše milióna zamestnaných vo vojenských službách.
V ekonomickej oblasti je málo pravdepodobné, že Kim Čong Il zreformuje severokórejskú ekonomiku podľa čínskeho vzoru, keďže ani po niekoľkých pokusoch Číny presvedčiť ho o výhodách otvorenej ekonomiky neprejavil záujem o nijaké zmeny. Ohrozilo by to mocenské postavenie politických elít a nikto predsa neprepustí svoje teplé miestečko tak ľahko. Pokračovanie v ekonomickej izolácii znamená dostatok možností venovať sa výnosným jadrovým zbraniam. Najextrémnejšou alternatívou by bolo formovanie nových strategických partnerstiev s inými „extrémistickými“ krajinami, ktoré sú tiež vyvrhnuté z medzinárodného spoločenstva. Tieto spojenectvá, predovšetkým, ak sa nadviažu s teroristickými skupinami v týchto štátoch, a ak sa budú ignorovať a tolerovať, môžu znamenať hrozbu.
Autorka študovala v Číne
